Dobrí ľudia nevymreli
Projekt, do ktorého sa Dömötör pustil na jeseň roku 1992, vyzeral ako veľké dobrodružstvo. Rok predtým opustil tomášovské družstvo, to už bol jeho hlavný ekonóm, a odišiel do Rakúska. Chcel sa na vlastnej koži presvedčiť, ako to chodí v krajine, kde fungovalo trhové hospodárstvo. Zamestnal sa v mraziarni neďaleko Viedne, krátko predtým robil aj pilčíka v lese. V človeku musí byť nepokojná duša, aby relatívne istoty hodil za hlavu a hľadal niečo, čo v tej chvíli možno ani nevedel sám presne zadefinovať. Vedel len jedno – chce žiť inak ako doteraz, chce byť sám sebe pánom.
Čítajte viac Dovážame drahé zemiaky z Francúzska, naši farmári sa do pestovania nehrnú. Sfajnoveli sme, hovorí podpredseda potravinárskej komory
Prvé kroky v Rakúska mu pomohol urobiť potomok bielych ruských emigrantov barón Prosoroff. Zoznámil sa s ním, keď Prosoroff po novembri 1989 prišiel hľadať na Slovensko vojnou a vývojom po nej spretrhané väzby. Pobyt v Rakúsku utužil priateľstvo s Prosoroffom, ktorý sa ho pred odchodom domov spýtal, čo má doma za lubom.
„Chcem si založiť farmu," vyhŕklo z Dömötöra. „Aký je tvoj kapitál? zaznela logická otázka, „To, čo som si za pol druha roka zarobil v mraziarňach," úprimne priznal Dömötör. „Požičiam ti 200-tisíc šilingov, vrátiš mi ich, keď sa postavíš na nohy," vyprevadil na cestu barón budúceho slovenského farmára. O pár rokov mu Dömötör vrátil peniaze do posledného šilingu.
Základom Dömötörovej farmy boli rodičovské pozemky. Rast farmy opísal veľavravnými číslami – 1, 2, 3, 20, 60, 200 hektárov. Až po dnešných 900. Prvé roky po revolúcii vláda podporovala súkromne hospodáriacich roľníkov pri nákupe strojov dotáciami až 70 percent. Pavel Dömötör nemal veľké oči, investoval rozumne, pracoval zväčša s ojazdenými strojmi, mnohé nakúpil v Rakúsku, využíval aj stroje z bývalej NDR.
V prvých rokoch mu veľmi pomohli družstevníčky dôchodkyne. Ešte aj vo veku 60 až 70 rokov si vedeli na poli zastať robotu. Porovná ich so študentkami stredoškoláčkami, čo si prišli privyrobiť na stužkovú. O deviatej ráno začali zberať cibuľu, o jedenástej odišli na obed a už sa nevrátili. Bolo to uprostred 90. rokov. Aká by bola výdrž dnešných študentov?
Niekedy v tom čase predal farmár časť úrody zemiakov do veľkoskladu, kde pracovali jeho spolužiačky z gymnázia. Vykladal vrecia zemiakov do skladu, keď ho jedna spoznala. „Paľo, čo si sa zbláznil, ty, inžinier, a vláčiš tu zemiaky?" Nešlo im do hlavy, že sa stal farmárom. V ich očiach bol otrok, hoci na vlastnom.
Do zálohu dal aj klinec osemdesiatku
Na poliach, ktoré si Dömötör prenajal vo Vlkoch a v Tomášove boli vybudované závlahy. Jedno ráno zistil, že mu chýbajú hydranty. Išiel sa pozrieť do Zberných surovín. Boli tam. Zlodejom odkúpili kus po 200 korún a on ich vykúpil po osemsto. Nemohol si pomôcť, potreboval ich, lebo voda znamenala úrodu. Nemohol o ňu prísť. Rozkrádanie závlah nadobudlo nepredstaviteľné rozmery. Raz vykradli čerpaciu stanicu, ktorú využívalo tomášovské družstvo a vlčiansky farmár, škoda bola za dva milióny korún. O pár rokov zlodeja vypátrali a bol súd. Vyviazol s podmienečným trestom. Naozaj niet nad spravodlivosť.
Čítajte viac V roku 2022 som si kúpil traktor a doteraz ho nemám vyplatený, odkázal farmár ministrovi. Ten pestovateľom sľubuje milióny, pomôžu im?
Keď prehrdzavela stará potrubná sieť, začal ju Dömötör obnovovať na vlastné náklady. Skorodované rúry vymenil za plastové v dĺžke takmer šesť kilometrov. Nie je to náhoda, že podobne ako vedľa neho hospodáriaci zeleninár Michal Szalay či Zdenek Černay, alebo Juraj Máčaj patrí k najlepším pestovateľom – polia zavlažujú takmer nepretržite od jari do jesene. Čo ich motivuje?
Len existenčný tlak, poznanie, že bez vody nič nenarastie? Alebo existuje ešte stále niečo také, čomu sa hovorí roľnícka česť a zodpovednosť?
Dömötör si uvedomoval, že ak chce rásť, musí investovať. Prvé rokovania s bankami, ktoré požičiavali peniaze na rozvoj za 15 až 20 percent, ho občas privádzali do šialenstva. Poslali ho za lekárom, aby priniesol potvrdenie, že je fit.
„Chceli vedieť či nebodaj do roka neumriem, hoci majetok mali krytý budovami, nárokmi na dopestovanú produkciu. Keď som kúpil traktor, rezervný kľúč od neho mala aj banka. Raz som do obálky strčil klinec osemdesiatku. A to je čo? pýtala sa banková úradníčka. Povedal som jej, že traktor sa dá naštartovať aj klincom. Nuž ho dávam do zálohu, presne ako stojí v zmluve."
O pár rokov sa karta otočila, banky začali úvery ponúkať. Riaditeľ okresnej pobočky komerčnej banky zaklopal na dvere úspešného farmára. „Nepatrí sa to, ale nechal som ho chvíľu čakať. Aj som mal nejakú súrnu prácu, ale spomenul som si, ako mi kedysi dávali pocítiť, že mi robia úverom takmer milosť. Aká milosť, všetko som vždy do koruny či eura včas vrátil. Nuž teraz vidia, že farma je spoľahlivý klient a sami nám ponúkajú úvery."
Farma, ktorá nakŕmi 120-tisíc ľudí
Z príhod, ktoré Dömötör zažil, je do plaču aj do smiechu. Naozaj sa prihodili a podobné zážitky, majú aj iní poľnohospodári. Tie príbehy stvoril sám život. Dominantou Dömötörovej farmy je pozberová linka do sušiarne. Keď majitelia dunajskostredského cukrovaru (šlo o britsko-fracúzske konzorcium) využili zmenu cukrovej politiky Európskej únie na likvidáciu vtedy najmodernejšieho slovenského cukrovaru, dostali obrovské odškodné. Nárok na časť z neho mali aj pestovatelia repy. Dömötör dodával cukrovaru ročne 8-tisíc ton repy – bolestné za zrušenie pestovania výnosnej plodiny investoval obratom do vybudovania sušiarne.
Ročne na farme, ktorú založil Pavel Dömötör, dopestujú vyše 6-tisíc ton zemiakov. Pri priemernej ročnej spotrebe okolo 50 kilogramov na obyvateľa to znamená, že nimi nakŕmi 120-tisíc ľudí. Intenzitou úrod sa farma vyrovnala špičkovým pestovateľom v západnej Európe. Porovnateľné úrody s najlepšími európskymi pestovateľmi dosahuje farma aj v cibuli, má renomé spoľahlivého pestovateľa osivovej kukurice. Objednávky od osivárov dostáva preto, lebo na farme zvládli všetky nuansy pestovania spojené s kastráciou kukurice, ako aj zavlažovanie.
Dömötör nemá obavy o budúcnosť farmy, ktorú vybudoval. Do podnikania vtiahol nielen syna Pavla s nevestou Máriou, ale aj zaťa Petra Kaluza s dcérou Dominikou. Syn Pavel vraví, že mal osem rokov, keď sa otec pustil do gazdovania. „Len čo som trochu zmocnel, pomáhal som rodičom, rovnako sestra. Ak žijete na roľníckom dvore, inak sa to, tuším, ani nemôže skončiť,“ myslí si Pavel Dömötör. S otcom stojí na cibuľovisku a obaja neskrývajú radosť z bohatej úrody.
Čítajte viac Agroekonóm Medveď: Sklady stavajú na najúrodnejších poliach. Zašli sme priďaleko, potomkom zabetónovaná pôda bude chýbať
Ako sa človek stane farmárom? Príbeh Pavla Dömötöra ukazuje jednu z možných a nevyspytateľných ciest, ktoré človeka privedú naspäť na grunt. Pevnou časticou dömötörovskej farmy sa stal aj Peter Kaluz. Je elektrotechnický inžinier, ale bez neho si prácu na farme nevedia už predstaviť. Peter totiž dokáže nielen opraviť každý stroj, ale poradí si aj s byrokraciou, ktorá sprevádza administratívu od elektronického podania žiadostí o priame platby až po projektové podpory. Každý na farme, ktorá dáva prácu nielen rodine, ale aj desiatim zamestnancom a v lete ôsmim brigádnikom, vie i má čo robiť.