Rektor veterinárstva: Znak novej doby? Pozrite sa na prišelcov v satelitoch a ich prechádzky so psami

Veterinárni lekári – v skratke veterinári – boli vždy autoritou, pre chovateľov neraz poslednou nádejou. Zostali ňou dodnes? Ako ich vníma slovenská spoločnosť?

Určite platí, že veterinárny lekár je stále uznávanou profesiou, čo oceňujú najmä ľudia, ktorí s ním prichádzajú do kontaktu. Naša univerzita im poskytuje dobré vzdelanie, ale povedomie o dosahu veterinárskej medicíny, role a význame ľudí, ktorí ju reprezentujú, nie je také, aké si zaslúžia. Vidno to na morálnom či finančnom ocenení – nie je adekvátne úsiliu, ktoré veterinárni lekári vynakladajú pri ochrane verejného zdravia. Najmä veterinárni lekári, ktorí sú zamestnaní v štátnej správe, či už v ústredí, ako aj v regionálnych veterinárnych a potravinových správach, nie sú patrične ohodnotení. To zhoršuje motiváciu mladých lekárov pracovať v tejto sfére.

Ovplyvňuje to záujem o štúdium veterinárnej medicíny a ostatných príbuzných odborov?

Na jedno študijné miesto sa hlási 2,5 až 3-násobok záujemcov, ako môžeme prijať. Na porovnanie, keď som pred vyše 40 rokmi robil prijímačky s mojimi rovesníkmi, hlásilo sa nás na štúdium päťkrát viac. Po roku 1992, keď sme sa stali univerzitou, sa k dovtedajším študijným programom všeobecné veterinárske lekárstvo a hygiena potravín pridali aj študijné programy farmácia či bezpečnosť krmív a potravín. Pred dvom rokmi sme na základe dopytu praxe otvorili program veterinárna sestra pre pomocný personál u komorových veterinárnych lekárov. Veľký záujem je o štúdium kynológie, ako aj o študijný program vzťah človek – zviera a jeho využitie v canisterapii a hipoterapii. To sú špecifické a jedinečné študijné programy, ktoré inde na Slovensku nie sú, okrem bezpečnosti potravín na SPU Nitra. A máme špecifický, spoločný program s partnerskou nórskou univerzitou v Bodø náuka o živočíchoch. Tri semestre bakalárskeho štúdia absolvujú študenti v Nórsku a tri u nás. Poskytujeme podľa odborov tri stupne vysokoškolského vzdelania – bakalársky, doktorský a magisterský i doktorandský.

Množstvo študijných programov napovedá o vývoji, ktorým prešla veterinárna medicína, slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo, ale aj spoločnosť. Chov niektorých zvierat, napríklad hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec a kôz upadol, kým iných – povedzme psov a mačiek – priam explozívne rastie. O čom to svedčí?

Za ostatné tri a pol desaťročia došlo na Slovensku k obrovským ekonomickým a sociálnym zmenám, ktoré vyústili aj do sformovania nového životného štýlu tak mestského, ako aj vidieckeho obyvateľstva. Vznikla akoby nová spoločnosť. Máme tu generáciu mileniálov, ktorí počas dospievania začali aktívne používať internet a prví sa ponorili do virtuálneho sveta. Po nich prišla tzv. generácia Z. Títo ľudia získali vynikajúce technologické zručnosti, ale spolu s predošlou generáciou mileniálov sa pohrúžili do virtuálnej reality a začali strácať kontakt so živou prírodou. Uvedomili si to, a mnohí z nich si tlak na výkon spojený so stresom kompenzovali chovom spoločenských zvierat, zriedkavejšie pokusmi založiť si vlastné malé hospodárstvo. Súbežne s týmto procesom sa na Slovensku transformovali poľnohospodárske družstvá na družstvá podielnikov, mnohé sa porozdeľovali či rozpadli, a postupne vznikli rodinné farmy či väčšie poľnohospodárske podniky. V spoločnosti, ale aj v hospodárení na pôde nastala úplne nová situácia.

Žijeme teda v inej krajine ako pred 35 rokmi, keď november 1989 odštartoval opisované zmeny. Uvedomujeme si to?

Len do istej miery. Máme pred sebou úplne iný slovenský vidiek, ale aj mestá, z ktorých sa nemálo ľudí sťahuje na vidiek s predstavou idylického pokojného života. Dediny boli v časoch socializmu samozásobiteľské a súčasne veľmi podnikavé. V osemdesiatych rokoch bola rozvinutá výroba zeleniny pod fóliami, v podhorí sa chovali býčky, čo ľuďom prinášalo druhý významný príjem do rodiny. To dnes nemáme. Trh s potravinami ovládli zväčša nadnárodné obchodné reťazce, prevažná väčšina potravín je z dovozu. Keď prejdete Východoslovenskou nížinou, Žitným ostrovom či Trnavskou tabuľou, uvidíte množstvo spustnutých fariem. Na dedinách vymizli domáce zakáľačky, lebo ľudia prestali chovať ošípané, chovy husí a kačíc sú úplnou zriedkavosťou, ako-tak prežívajú sliepky. V dedinách v blízkosti veľkých miest vyrástli satelity. Prisťahovalci sa večer po uliciach špacírujú nie s jedným, ale dvoma či troma psami. To hovorí o prežívajúcej ľudskej túžbe mať živý kontakt so zvieratami. Na tieto a množstvo iných zmien v živote ľudí i samom poľnohospodárstve a potravinárstve naša univerzita nemohla nereagovať.

Kam sa dnes uberá štúdium veterinárnej medicíny a s ňou prepojených odborov?

Rád by som zdôraznil myšlienku, s ktorou vítame našich študentov prvého ročníka a ktorú by si mala uvedomiť celá spoločnosť: Jeden svet, jedno zdravie, jedna medicína. Myslím si, že nedávna covidová pandémia ľudstvu pripomenula, aký neoddeliteľný je svet ľudí a zvierat, prostredie vírusov a mikroorganizmov. Spomeňme si aj na chorobu šialených kráv a paniku, ktorá vyplašila Európu pred štvrťstoročím, mnohí sa vtedy báli jesť hovädzie mäso. Stále aktuálny je africký mor ošípaných, ktorý zdecimoval farmy od Ázie po Európu vrátane slovenských a vyvolal obchodnú vojnu medzi EÚ a Čínou. Veterinárna veda, výskum a vzdelávanie musia teda reagovať na nové a nové podnety. Je tu celý rad chorôb, ktoré sa dotýkajú tak zvierat, ako aj ľudí. Bez súčinnosti veterinárnej a humánnej medicíny by sme si s nimi nevedeli rady.

Kde sú evidentné výsledky spolupráce oboch medicín, pri ktorých stála vaša univerzita?

Máme spoločné projekty s Lekárskou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Univerzitnou nemocnicou L. Pasteura pri transplantácii obličiek, ako aj s Nemocnicou Agel Košice-Šaca v oblasti regenerácie chrupky. Najďalej postúpila regeneračná medicína nielen v obnove poškodenej chrupky, kostného tkaniva či kože, ale aj nervového tkaniva. Spolupracujeme nielen s humánnou medicínou, ale aj s Ústavom materiálového výskumu SAV a takisto aj so Strojníckou fakultou Technickej univerzity v Košiciach na vývoji rôznych biomateriálov, ktoré vyrábajú na 3D tlačiarňach. Všetky tri univerzity hľadajú spoločný prienik, ako skvalitniť život ľudí aj zvierat využívajúc symbiotické efekty také príznačné pre spolužitie rastlín, zvierat a ľudí. V podstate ide o to, ako túto narušenú symbiózu obnoviť. Nezabúdajme: boli sme, sme a budeme súčasťou prírody.

Načrtli ste široké možnosti uplatnenia pre absolventov Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie. Kto sú dnešní študenti hlásiaci sa na štúdium a aký je podiel chlapcov a dievčat?

Keď pred 75 rokmi založili v Košiciach Vysokú školu veterinársku (1949), bolo štúdium veterinárnej medicíny vyložene mužskou záležitosťou. Spomedzi 105 prvých absolventov bola len jedna jediná žena. Odvtedy sa štúdium postupne feminizovalo. Dnes na škole študujú prevažne ženy, ich podiel je okolo 80 až 85 percent. Pravdupovediac sú šikovné, v štúdiu usilovné, neľakajú sa fyzicky ťažkej, a pritom na jemné zručnosti náročnej práce s liečením a ošetrovaním zvierat. Naozaj táto práca chce guráž, odvahu, trpezlivosť, ale najmä znalosti, skúsenosti. Pravda, ženy stoja aj pred otázkou, ako zvládnuť materstvo, výchovu detí. Vybrali si povolanie, v ktorom je človek neprestajne v jednom kole. Vidno, že mladí veterinárni lekári a lekárky majú snahu nielen intenzívne pracovať, ale aj mať, ako sa vraví, niečo zo života. To podobne ako v humánnej medicíne prináša problémy. Začínajú veľmi chýbať veterinárni lekári, ktorí sa starajú o hospodárske zvieratá na farmách, len zlomok absolventov, možno dákych päť-desať percent, je ochotných spojiť svoju kariéru s prácou na farmách živočíšnej výroby. Bez nich sa však farmy nezaobídu.

Nedostatok veterinárnych lekárov pociťuje nielen Slovensko, ale celá Európa. Čo je za tým?

Na jar sme zorganizovali spolu s Komorou veterinárnych lekárov a so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou konferenciu Vetfuture – Kam kráčaš veterinárna medicína? Potvrdila, že praktickí veterinári, poskytujúci zdravotnú starostlivosť zvieratám na farmách a iné s tým spojené služby, sú čoraz vzácnejší. Ide tu o vysoké pracovné nasadenie, pri ktorom nemožno hľadieť na čas. Bez vášne, ale aj pochopenia najbližších v rodinách veterinárok a veterinárov sa toto povolanie robiť nedá. Naozaj to nie je jednoduché. Tak ako nie je jednoduché samotné šesťročné štúdium. Do prvého ročníka prijímame 150 študentov a končí ich okolo 80.

Problém slovenského zdravotníctva je odchod mladých lekárov do cudziny, kde ich lepšie zaplatia. Nie je to obdobné aj vo veterinárnej medicíne?

Žiaľ áno. Veterinárnym lekárom z našej univerzity otvára cestu do sveta medzinárodne uznávaný diplom. Najčastejšie smerujú do Českej republiky, veľa našich absolventov má ambulancie v Prahe, ďalší aj v Nemecku, vo Švajčiarsku či Veľkej Británii. Slovenskí veterinárni lekári pôsobia v zahraničí ako uznávaní špecialisti na chirurgiu, dermatológiu, vnútorné choroby zvierat atď. Absolvujú rezidentské programy, a keď sa uchytia, zostávajú v cudzine žiť, lebo majú jednoducho lepšie ohodnotenie.

Koľko veterinárnych lekárov odišlo do zahraničia len za posledných desať rokov?

Nemáme presnú štatistiku, odhadujeme, že ich môže byť aj viac ako desať percent. Vonku sú žiadaní, majú dobré vzdelanie, sme medzinárodne akreditovanou univerzitou a podliehame pravidelnej akreditácii EAEVE – Európskeho združenia inštitúcií pre veterinárne vzdelávanie.

Aký je váš rating? Kde radia UVLF v Košiciach v rámci Európy?

V roku 2016 sme prešli medzinárodnou evalváciou a akreditáciou kvality podľa európskych štandardov. Zo 100 zariadení sme sa dostali medzi prvých 12 v rámci Európy, čo hovorí o tom, že garantujeme vyšší štandard vzdelania. Celkovo máme na univerzite okolo 2¤300 študentov, z čoho jednu štvrtinu tvoria zahraniční. Podotýkam, že ide o štúdium v anglickom jazyku. Martinská lekárska fakulta má ešte viac zahraničných študentov, ale sme v top trojke spolu s Lekárskou fakultou UPJŠ v Košiciach.

Z ktorých krajín máte najviac študentov? Čo ich k nám láka?

V podstate sú z celého sveta, ale najviac prichádza z Nórska, čo súvisí so spoločným študijným programom náuka o živočíchoch. Za posledné obdobie nám pribúdajú študenti z Francúzska. Vo veľkej farmárskej krajine majú nedostatok veterinárnych lekárov a ako inde v Európe sú tam obmedzené kapacity škôl. Naša univerzita je príťažlivá tým, že študenti sú v kontakte so zvieratami, chvália si väčšiu možnosť praktickej výučby, širší rozsah praktických činností. Z tohto hľadiska mienku o univerzite ovplyvňujú sami študenti, keď si navzájom odovzdávajú skúsenosti, ako to na tej-ktorej škole chodí. Osobné odporúčania veľmi zavážia. Absolvent, ktorý začínal na inej škole a skončil u nás, zanechal kolegom odkaz, že v Košiciach sa naučil oveľa viac ako na predchádzajúcej škole. Veľmi cenené je napríklad špecializované výučbové zariadenie v Rozhanovciach, súčasťou ktorého sú danielia a muflonia obora, chov bažantov, včelnica, nehovoriac o univerzitnom poľnohospodárskom podniku s chovom dobytka v Zemplínskej Teplici. Takéto zariadenia umožňujúce dobrú prax nie sú bežné v zahraničí.

Čiže musí si vedieť poradiť v liečbe zvierat hneď prvý deň po skončení štúdia?

Presne tak, len čo sa ocitne v praxi, musí vedieť vykonávať predpísané úkony – hovoríme o kompetenciách prvého dňa. Je ich dovedna 38. Praxuje sa nielen v zariadeniach univerzity, ale hlavne v ambulanciách a na klinikách, ktoré patria pod Komoru veterinárnych lekárov. V rámci medzinárodnej akreditácie sú stanovené tzv. indikátory, poskytujúce obraz o kvalite štúdia. Študentom vedieme podrobné záznamníky klinickej praxe, koľko a akých zvierat bolo vyšetrených (psov, mačiek, prežúvavcov, koní atď.), koľko pitiev študent urobil, koľko študentov pripadá na učiteľa. Toto sa striktne kontroluje. Štúdium veterinárneho lekára sa musí riadiť európskymi smernicami, veterinárny lekár patrí medzi tzv. regulované povolanie práve tak ako humánny lekár, stomatológ či zdravotná sestra.

Jedna generácia farmových veterinárnych lekárov, ktorí sa starali o zdravie hospodárskych zvierat, odchádza do dôchodku. Nevznikne po nich vákuum?

Žiaľ, vzniká a prehlbuje sa, lebo nie je záujem pracovať vo „veľkej“ praxi. Začali sme spolupracovať s poľnohospodárskymi podnikmi, ako je napr. Agrocontract Mikuláš, aby sme spoločne od prvých ročníkov motivovali študentov k práci na mliečnych farmách. Stretnutie študentov s poľnohospodármi z Agrocontractu sa stretlo s dobrým ohlasom. Osvedčila sa spolupráca aj s mliekarňou Bell Michalovce, ktorá podporuje pobyty študentov na kongresoch. Aktívny je aj Zväz chovateľov oviec a kôz, chovateľské zväzy dobytka, s pomocou ktorých sme zaviedli tzv. predklinickú prax. Dôležité je, aby študenti videli, že veľké možnosti sa im otvárajú aj na farmách, že ich kariéra nemusí byť len v ambulanciách a klinikách, ktoré sa zaoberajú spoločenskými zvieratami.

Spomínali ste, že dotácia univerzity je okolo 20 mil. eur. V širšom zmysle slova je to rozpočet zahŕňajúci udržateľnosť krajiny, ktorú obývame, aby si uchovala zdravé životné prostredie a schopnosť zveľaďovať ho aj prostredníctvom zvierat produkujúcich potraviny.

Zažívame trend veľkej pozornosti ľudí k spoločenským zvieratám. Univerzita je však aj vedeckou ustanovizňou, ktorá musí vidieť rozvoj spoločnosti vo všetkých súvislostiach. Dnes veľa hovoríme o ľudskom zdraví, teda o zdravých potravinách. Reagujeme na to prípravou odborníkov, ktorí skúmajú – kontrolujú celý potravinový reťazec. Naozaj od farmy, poľa, lesa cez spracovateľské podniky, distribučné sklady až po pulty obchodov a naše stoly. Príprava vzdelaných odborníkov, ako aj výskum a vývoj nových prostriedkov liečiacich aj ľudí, čosi stoja. Sú to však dobre investované prostriedky a musím oceniť, že po tom, čo nám v rokoch 2021 a 2022 bola dotácia znížená po dva milióny eur, v tomto roku nám bola dotácia navýšená. Na vzdelávaní, výskume, ktorý sa týka potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti, sa šetriť nedá.

UVLF oslávi 75 rokov. Vedel by si prvý rektor akademik Ján Hovorka predstaviť, čím všetkým sa dnes univerzita zaoberá?

Akademika Hovorku si pamätám z prednášok, bol to veľmi premýšľavý a húževnatý človek. Nemal problém obliecť si pracovný odev, dať si gumáky a pracovať vonku, keď sa budovala univerzita. Potom sa prezliekol a išiel prednášať. Bol to vizionár aj pragmatik. Ocenil by rozvoj nových vedných disciplín, ich vzájomnú previazanosť a dôraz na skĺbenie teórie a praxe. Napokon všetko naše úsilie sa meria praktickým prínosom pre vyššiu kvalitu života ľudí aj zvierat, ktoré doň neodmysliteľne patria.