Tento mierne korigovaný text vyšiel v Pravde pri deväťdesiatke Ivana Hričovského 23. januára 2022.
V kvitnúcej a rodiacej záhrade ochutnávajúc plody vlastnej práce sa všetci cítime dobre. To rád zdôrazňoval Ivan Hričovský, muž, zásluhou ktorého priľnuli státisíce obyvateľov Slovenska k ušľachtilému zveľaďovaniu pôdy – okolo domu, v záhradkárskych osadách, ale aj v sadoch – kedysi najmä družstiev a dnes generácie zapálených farmárov-ovocinárov. Ešte za života sa stal legendou , poznala ho vari celá krajina.
Čítajte viac Záhradkári smútia: Vo veku 92 rokov zomrel nestor slovenského ovocinárstva a uznávaný odborník Ivan Hričovský
Bezmála jedno storočie, ktoré Hričovský nie prosto prežil, ale významne ho svojou prácou ovplyvnil, je kapitolou dejín, ktorú sme všetci nejakým spôsobom na vlastnej koži skúsili. V roku 1932, keď sa Hričovský narodil v dedinke Horný Hričov neďaleko Žiliny, bola väčšina národa naozaj zemitá a hlboko vrastená do pôdy. Práve s touto našou národnou črtou, ktorá v nás v nejakej miere stále prežíva, dokázal Hričovský skvele pracovať.
Pochádzal z päťdetnej rodiny, hlava ktorej milovala záhradu a usilovne v nej pracovala spolu s dorastajúcimi deťmi. Tak sa rodila a rodí láska k zemi, ktorá pomáhala uživiť rodinu a a aj dnes navodzuje zodpovedný vzťah k pôde. Neuvedomujeme si, ako rýchle nám pôda, ale aj vrúcny vzťah k nej ubúda. Vari všetci sme mali podobných prarodičov, ako bol Hričovského otec.
Čítajte viac Nezobral som ani euro od štátu, všetko ma naučil otec. Prečítajte si príbeh muža, ktorý sa „prelúskal“ až na vrchol
Nebola náhoda, že po maturite si gymnazista Ivan vybral štúdium na brnianskej Vysokej škole poľnohospodárskej, dnes Mendelovej univerzite. Mimochodom slávnemu absolventovi udelila titul Doktor honoris causa. V tom ocenení je obsiahnutý obrovský vplyv Hričovského na rozumné, srdečné, empatické správanie spoločnosti ku krajine.
Muž s bystrým úsudkom
V čase, keď víťazí konzumný spôsob života, Hričovský nabádal ľudí, aby (sme) nemrhali čas brázdením po obchodných centrách, ale pobudli viac v záhradách. Zdôrazňoval, práca v nich ozdravuje – fyzicky aj duševne. Zveľaďujeme seba aj priestor a možno inšpirujeme susedov, aby nás napodobnili.
Od Ivana Hričovského som bol o generáciu mladší, ale stretal som sa s ním od detstva. On aj môj otec budovali povojnové slovenské šľachtenie. Jeho meno sa často doma spomínalo. Netrpezlivo som čakal na chvíľu, keď ho po prvý raz uvidím. Bolo to v Bojniciach na konci leta roku 1972. Zbadal som prísneho muža s kaderou hustých čiernych vlasov a ostro rezanou tvárou. Vyžarovala z nej rozhodnosť, prísnosť, cieľavedomosť, zaujal bystrosťou a úsudkom.
Tie vlastnosti sú ozdobou každého manažéra, práve tak ako schopnosť prakticky riešiť problémy firmy či vedeckej ustanovizne. Než sa stal Hričovský na 12 rokov riaditeľom Výskumného ústavu ovocných a okrasných drevín v Bojniciach, dobre sa osvedčil v praxi.
Čítajte viac Na Facebooku ho sleduje vyše stotisíc ľudí. Profesor Hričovský oslavuje 90 rokov, je viac než ovocinárska legenda
V Okoličnom, ktoré je dnes súčasťou Liptovského Mikuláša, viedol plantáž drobného ovocia. Na 50 hektároch tu pestovali jahody, maliny, egreše, ríbezle, slivky, trochu jablone. Bolo to pred vyše 60 rokmi. Nielen táto, ale aj mnohé iné ovocné plantáže, ktoré boli súčasťou v čase socializmu budovaných ovocinárskych štátnych majetkov, sa stratili v divokom transformačnom čase.
Žiaľ, nevedeli sme tieto oázy ovocia rozumným spôsobom adaptovať, prispôsobiť novým časom. Dnes Slovensku ich ovocie chýba a len veľmi pomaly sa obnovuje a v bolestiach a často aj neplodných diskusiách rodí produktívne ovocinárstvo.
Hričovský sa usiloval premeniť Slovensko na veľkú rodiacu záhradu po celý život. Nemusel byť vždy správne pochopený, ale aj keď bol donútený ustúpiť, znovu sa vracal k hlavnej myšlienke ako postaviť ovocinárstvo na nohy.
Zasaď strom a dobre ho rež
V roku veľkých spoločenských zmien prišiel na nitriansku VŠP – dnes Slovenskú poľnohospodársku univerzitu a spolu s rovesníkmi Húskom a Vreštiakom položil základy modernej Fakulty krajinného inžinierstva a záhradníctva. Naostatok na Slovensku vznikol náprotivok legendárnej moravskej Lednice, slovenské centrum výchovy nadanej mládeže, ktorá vníma krajinu nielen v hospodárskych, ale aj estetických súradniciach.
To už sa lámali dve storočia aj tisícročia. Z množstva mladých inžinierov, čo prešli Hričovského školou, v ktorej teória sa vždy merala praktickými schopnosťami, najmä zručnosťou narábať nožnicami a nožom, sa objavilo viacero výnimočných talentov. Patrí medzi nich Jozef Vozár z Dunajskej Lužnej, ktorý ukázal, ako vyzerá ovocinársky podnik akceptujúci na jednej strane supertechnológie, a na strane druhej zmeny, ktorými prešla spoločnosť.
Čítajte viac Veľké problémy v malom tuneli
Vozár založil v Dunajskej Lužnej na začiatku oberačiek jabĺk pozoruhodný festival. Úspešný Hričovského žiak naň vždy pozýval svojho profesora. Pred stovkami divákov, napospol šlo o rodičov s deťmi, či starých rodičov s vnukmi, rečnil čulý sivovlasý muž. Obracal sa k ním spomienkou na ovocinára z čias antického Ríma Columelu. Riman aj jeho nasledovník Hričovský pripomínali súčasníkom, jednu z podmienok ľudskej existencie: Kto zasadí strom, prosí ho, aby rodil, kto ho polieva, pomáha mu, ale kto ho správne reže, prikazuje mu, aby rodil.
Hričovský utkvel v pamäti nepochybne aj zásluhou rôznych televíznych programov ako majster rezu. Roky predtým, než sa stal tvárou slovenského záhradkárskeho receptára, napísal množstvo kníh, kde vysvetľoval, ako stromy pestovať, teda správne rezať. Lenže lepšie jeden raz uvidieť, ako sto razy počuť či čítať. Niet nad praktickú ukážku. Hričovský ich urobil nie že stovky, ale tisícky na rôznych podujatiach. Stál pri zrode celoslovenských súťaží v reze viniča a ovocných drevín, ako i súťaže O najkrajšie jablko na Slovensku aj pri založení Ovocinárskej únie SR v roku 1991.
Nerozdeľuje, ale zjednocuje
Po celý život bol rozkročený nad malo- aj veľkovýrobným ovocinárstvom, v tom je tento muž jedinečný a príkladom pre slovenskú agrárnu politiku, ktorá stále nevie nájsť spôsob, ako budovať mosty spolupráce medzi dvoma celkom prirodzenými spôsobmi rozvoja poľnohospodárstva na Slovensku. Hričovského rešpektujú malí aj veľkí ovocinári. Pre drobnopestovateľov bol a zostal autoritou ako dlhoročný predseda Slovenského zväzu záhradkárov, ale najmä ako univerzálny poradca.
Keď si ľudia nevedeli rady, listovali v Hričovského kalendári ovocinára, kde našli presný postup, čo v ktorom týždni v záhrade robiť. Na záhradkárske hlavolamy odpovedal aj čitateľom Pravdy. Záhradkárske Slovensko spoznalo Hričovského tvár a hlas prostredníctvom rozhlasu, televíznych relácii. Tento muž kráčal napriek úctyhodnému veku s dobou, bol aktívny na sociálnych sieťach. Mal tam bezmála 200 tisíc fanúšikov.
Dlhoročný Hričovského kolega, prezident Únie ovocinárov Slovenska Marián Varga vystihol, v čom spočívala životná sila veľkého ovocinára: „Dožil sa vysokého veku, lebo mal stále pre koho žiť. Nad vodou ho držalo potešenie zo záhrad a sadov, ktoré vybudovali tisíce jeho pokračovateľov. Z toho čerpal energiu, ktorú v podobe príkladov ako sa starať o stromy rozdával ďalším ľuďom."
Čo nám odkazuje Ivan Hričovský? „Priatelia, využite každú piaď pôdy na to, aby vám – nám priniesla úrodu a potešenie.“ Hričovského universum spočíva v tom, že nabáda ľudí k tomu, aby v záhrade, v ktorej dnes začína prevládať relaxačný oddychový aspekt, pamätali aj na praktický úžitok. Malý Ivan mal šesť rokov, keď sa začal starať v otcovej záhrade o prvý úľ včiel.
Naše deti majú až príliš bezstarostné detstvo, vysedávajú pred obrazovkami počítačov, sedia vedľa seba a posielajú si odkazy mobilnými telefónmi. Často sa nudia. Práca v záhrade, nielen rodinnej, ale aj obnovenej školskej, je príležitosťou ako ich viesť k disciplinovanému, usporiadanému životu, ako vlastnými rukami formovať malý kúsok krajiny. Z tisícok záhradných kamienkov sa skladá naša krajina. Hričovský do nej nezabudnuteľne vstúpil.