Na Agrofarme Dianiška v Tisovci, známej pravou bryndzou a horským medom, sa o budúcnosť nemusia obávať. Popri rodičoch tu pracujú nielen ich dospelé deti, ale na lúke či v maštali sa medzi ovečkami preháňajú aj vnúčatá. Štvorročný Eliáš sa ako gazda sebavedome pohybuje uprostred stáda, znalecky si obzerá ovečky, pohladí ich, postrčí, aby pobehli vpred. Menší Tadeáš zasa rád lezie do kabíny traktora, odkiaľ má výhľad na celú pokosenú lúku.
A keby len to, keď chápadla manipulátora uchopia obrovský balík sena, cíti sa na kolenách svojho otca ako pán sveta. A ich bratranec Maxim so sesternicou Katkou so včelárskymi kuklami na hlavách bez štipky strachu pomáhajú zasa pri včelách.
Čítajte viac Demografická predpoveď Slovenska: Ubudne 660-tisíc ľudí, krajina pomaly vymiera
U Dianiškovcov sa prirodzený vzťah človeka k zvieratám, rastlinám, pôde, ktorý má mnohoraké podoby, rodí a utužuje denne. Keď vnúčatá vyrastú, s veľkou pravdepodobnosťou budú pokračovať v tom, čo robili mnohé roľnícke pokolenia Tisovčanov pred nimi.
Mama Eliáša a Tadeáša je mladá poľnohospodárska inžinierka Romana, otec Erik je horár, môže mať niekto bližšie k prírode? Stará mama Oľga pracuje v syrárni, kde sa spracúva čerstvé ovčie mlieko. Dianiškovci ho premieňajú na obľúbený ovčí syr, ťahajú sa tu nite, formujú parenice, oštiepky a zo syra vyrábajú pravú ovčiu bryndzu – nepasterizovanú.
Detstvo a dospievanie Romany, jej brata Marka, dnes zanieteného včelára, ale aj bratrancov Mateja a Jakuba, ktorí sa starajú o lúky a pasienky, bolo iné ako väčšiny rovesníkov. Vyrástli na farme obklopení živými zvieratami. Kým kedysi sa skúsenosť odovzdávala najmä rozprávaním, teraz príbehy približujú videá. Romana je moderná mama – zachytáva život na farme vo všetkých podobách, ale tak ako pre ňu, brata a bratrancov aj pre jej deti je napokon najdôležitejšia živá osobná skúsenosť.
Moc slova prevzalo video
Na lúke so starým otcom Petrom a strýkom Mirom chlapci vidia, ako sa ovce strminou pod Fabovou hoľou driapu až do neba (1 400 metrov nad morom). Strýko Peter akoby mimochodom prehodí: „Ľaľa chlapci, vidíte, ako sa ovce pridŕžajú trávy, aby vyšli až dohora?“ Terén je naozaj príkry, to prirovnanie sedí a šarvanci si ho celkom iste zapamätajú.
Ktoré z dnešných detí počuje takýto príklad? Je to prostredie, v ktorom vyrastáme, čo nás rozhodujúco ovplyvní, kým sa staneme, keď vyrastieme.
Foto: Archív Agrofarma Dianiška
Nedávno v Oponiciach v kaštieli, ktorý patril starej šľachtickej rodine Apponyiovcov, odborný časopis Agromagazín oceňoval najlepších manažérov v poľnohospodárstve. Redaktori priniesli 12 reportáží z rôznych poľnohospodárskych podnikov a čitatelia mali rozhodnúť, ktorú podnikateľskú story považujú za najlepšiu. S náskokom zvíťazil príbeh rodinnej farmy Dianiškovcov.
K víťazstvu dopomohla mladá inžinierka Romana, ktorá opísaný život a podnikanie na farme doplnila na Facebooku množstvom videí. Boli nakrútené zručnou kameramanskou rukou a zachytávali dianie na farme počas všetkých ročných období, áno, aj pohľadom jej detí. Vidíme tu zrod života, jahniatka, prvú pašu, rozkvitnuté tisovské lúky a staré ovocné sady, kde včely zbierajú nektár a premieňajú ho na med, traktory brázdiace lúky, ovce s plnými vemienkami mliečka a potom kade plné mlieka a jeho premenu na syr. Cifrované oštiepky a parenice, syrové torty, to už nie je obyčajné remeslo, ale umenie.
Prítomnosť vyrastá z minulosti
Čo všetko sa skrýva za životom na rodinnej farme?
Peter a Miroslav Dianiškovci sú potomkovia starých roľníckych rodín, ktoré od nepamäti obývali hlboké horské doliny v okolí Tisovca. Práve tu sa začína Národný park Muránska planina, kde sa po stáročia s porozumením a v zhode s prírodou ľudia živili chovom oviec a dobytka. Dianiškovci sa uchytili v Jaslišti, v doline vzdialenej od Tisovca sedem kilometrov. Bolo tu typické laznícke osídlenie, päť dreveníc s maštaľkami, obyvatelia z lazov do mesta schádzali, len keď potrebovali cukor a petrolej.
Foto: Archív Agrofarma Dianiška
Takto nejako vyzeral život začiatkom 20. storočia. Pre súčasníka zahlteného výdobytkami umelej inteligencie možno romantika, pre predkov život naplnený od rána do večera neustávajúcou prácou. Našli si vôbec čas na oddych? Ale pravdaže. Veď kosilo sa síce za rosy, pri východe slnka, no keď pražilo, chlapi odpočívali.
Čítajte viac Na Slovensku sa rozmohol biznis s nelegálnymi zákuskami. Samozvaní cukrári oberajú štát o milióny eur a ohrozujú zdravie ľudí
V polovici 20. storočia kolobeh života zmenila kolektivizácia. Roľníkov vtedajší režim postavil pred otázku: alebo vstúpia do družstva, alebo, a to sa týkalo predovšetkým väčších hospodárov, ich vysťahujú. Tých, čo za žiadnu cenu nechceli ustúpiť, na výstrahu ostatným poslali do Jáchymova, kde otrocká práca v uránových baniach mala skrotiť ich tvrdohlavosť.
Združstevňovanie na Slovensku bolo bolestivou dejinnou udalosťou.
Po 40 rokoch socializmu, keď sa hybnou silou poľnohospodárstva stali družstvá, prišla zmena. Peter a Miroslav Dianiškovci pracovali pred novembrom 1989 v tisovskom závode na výrobu minerálnych kŕmnych prísad, ale doma udržiavali zvyšky gazdovstva, chovali pár kusov dobytka a oviec. A keď reštitučný zákon vrátil rodine pozemky, bolo to 20 hektárov lúk a pasienkov s trochou ornej pôdy, čo dovtedy obrábalo družstvo, vzali si ich. Ešte pracujúc v závode skúsili hospodáriť na svojom. Darilo sa im, ich stádo oviec sa utešene rozrastalo, najprv na sto, potom dvesto, neskôr štyristo oviec.
Kedy lúka umrie, kedy ožije
Dnes rodinná Agrofarma Dianiška chová tri stáda s počtom 1 100 oviec a stará sa o priestor od Tisovca po Fabovu hoľu. Je to 14 kilometrov pretkaných horskými lúkami. Kde sa nedostanú traktory, pasú sa ovce a udržiavajú lúky pri živote. Lebo ako vraví Miroslav Dianiška, lúka, čo sa nekosí, nespása ovečkami, umiera, zmocňuje sa jej les samonáletom drevín a inváznych rastlín. Možno na polovici z kedysi obrábaných lúk a pasienkov rastie dnes les.
Foto: Archív Agrofarma Dianiška
Slovensko potrebuje takých hospodárov, ako sú Dianiškovci, to oni udržiavajú krajinu živú, produktívnu, takú, čo sa páči ľuďom z mesta. Súčasní mešťania, ešte včera to boli vidiečania, radi sadajú na horské bicykle a ženú sa horskými cestičkami až pod Fabovu hoľu. Tam uvidia ovčie stádo Dianiškovcov, chránené čuvačmi a kaukazskými pastierskymi psami. Sú krotké, ľuďom neublížia, zato držia na dištanc od oviec medvede a vlky.
Čítajte viac Kedysi boli “plynoví bratia“, ale keď im Rusi vypli plyn, zrazu chcú straty zaplatiť Slovákmi
Hlavnými udržiavateľmi peknoty lúk sú ovce. Tam, kde sú, je zdravá príroda aj ľudia, čo sa živia ich produktmi. Na bryndzi z ovčieho mlieka Dianiškovcov dokázal mikrobiológ Libor Ebringer, medzinárodne uznávaná vedecká autorita, všetky pozitívne účinky tohto najzdravšieho ovčieho syra na svete. Ebringer definoval šesť probiotických kultúr, ktoré sú najlepšou prevenciou proti rakovine aj výbornou doplnkovou liečbou, keď človek proti nej bojuje.
Ako však zdôraznia Peter a Miroslav Dianiškovci, musí to byť mlieko z čerstvej paše a nesmie byť pasterizované. Jednoducho bryndzu prichodí vyrobiť tak, ako to vedeli generácie Tisovčanov. Na lúkach rastie nespočet bylín, miestami až 50 druhov na štvorcovom metri, a ovce maškrtnice z nich vyrobia nie mlieko, ale elixír zdravia. Ich zvierací inštinkt je neomylný.
Éra digitálnej praxe
V Oponiciach preberali cenu Najlepšieho agromanažéra Peter Dianiška s dcérou Romanou. Hlava rodu bola dojatá. „Ďakujeme za hlasy oceňujúce to, čo robíme radi, s láskou, pretože nás táto práca baví,“ povedal Peter Dianiška. Je to muž činu a nie veľkých kvetnatých slov. A potom vystihol podstatu: „Ak sme vybudovali farmu do súčasnej podoby, určite preto, lebo sme videli záujem detí pokračovať v tom, čo sme začali. Len vtedy má roľníkova práca zmysel.“
Foto: Archív Agrofarma Dianiška
Kde sa vlastne začína a kde sa končí práca sedliaka? Nemá koniec ani začiatok. Teraz sa Dianiškovci chystajú kúpiť párik norika muránskeho. Otec sníva, že bude s koňmi sťahovať drevo, Romana zasa o tom, že budú slúžiť aj na jazdenie. Najbližším cieľom je pritiahnuť ľudí na farmu nielen do podnikovej predajne so syrom, ale ponúknuť im ubytovanie v pôvodných zrenovovaných dreveniciach po predkoch. Nech sa na Muránskej planine zdržia dlhšie. Preto sa zídu kone, z konského sedla je iný – krajší pohľad do krajiny a ľudia ocenia prácu tých, čo sa o ňu starajú.
Čo dala Romane univerzita? Lepšie spoznala myslenie rovesníkov. V krúžku bola jediná s farmárskymi koreňmi, v piatom ročníku už všetci vedeli, ako to funguje na rodinnej farme. „Prečo stále v účtovníctve rátaš ovce, kravy? "spýtal sa jej raz spolužiak? "A čo mám rátať? Veď farma, to sú zvieratá,“ odvetila Romana.
Čítajte viac Zamestnanci zase zaplatia vyššie dane. A to potichu, štát sa zasiahnuť nechystá
Keď sa s diplomom inžinierky vrátila na farmu, otec jej okamžite zveril celú administratívu. Lebo aj papierovanie, a je ho čoraz viac, je súčasťou hospodárenia. Bola Romana dobre pripravená? Hm, ako sa to vezme.
"Musela som okrem iného zvládnuť digitálne zakreslenie pozemkov, ktoré obhospodarujeme, do žiadosti o podporu. V škole bolo toľko predmetov, ale toto nás na fakulte ekonomiky a manažmentu nenaučili. Dôležitú praktickú vec. Napokon si človek poradí. No ak už hovoríme o zjednocovaní teórie a praxe, učme sa to, čo vyžaduje život. Robiť projekty, vypĺňať žiadosti o dotácie, s tým treba vytrápiť študentov, lebo aj o tom je manažment modernej farmy, " výstižne zhŕňa svoje štvorročné skúsenosti mladá farmárka.