Problémom je u nás aj najchudobnejších 10 percent populácie. Títo ľudia majú malé šance, aby sa z chudoby dostali. „Keď sa narodíte medzi desiatimi percentami najchudobnejších, tak existuje riziko, že tam aj v budúcnosti zostanete. Ak sa dostanete nad túto skupinu, máte relatívne dobrú šancu, že ako dospelí budete dobre zarábať,“ vysvetľuje ekonóm.
Európsky štatistický úrad Eurostat zverejnil porovnanie, z ktorého vychádza Slovensko po Bulharsku ako najchudobnejšie v krajinách Európskej únie (EÚ). Naozaj sme druhí najchudobnejší v únii?
Určite nie sme. Na to, aby sme porovnali ekonomickú výkonnosť krajín, počítajú štatistici niečo, čo sa volá hrubý domáci produkt (HDP). Tento ukazovateľ spočítava hodnotu všetkých vyprodukovaných tovarov a služieb v danej krajine. Problémom je, že potrebujete spočítať počet vyprodukovaných áut či napečených bochníkov chleba. A to sa dá spraviť jedine tak, že sa ocenia trhovými cenami. Tieto ceny však môžu byť v jednej krajine vyššie a v druhej nižšie. Keď teda chceme porovnať HDP medzi krajinami, potrebujeme ho očistiť o rôzne ceny v jednotlivých krajinách. Slovensko v minulom roku vyprodukovalo HDP vo výške 109 miliárd eur, čo je asi 19,5 tisíca eur na jedného obyvateľa. Ale koľko je za týmito sumami vyprodukovaného tovaru a služieb, závisí od cien. V inej krajine tiež môžu vyprodukovať 19,5 tisíca eur na jedného obyvateľa, ale ak by tam boli ceny vyššie, dokázali by si menej kúpiť.
Čítajte viac Ako je to s dobiehaním EÚ. Máme po Bulharsku najnižšiu životnú úroveň v EÚ? Analytici to prepočítali
Keď neočistíme HDP o cenovú hladinu a pozrieme sa na nominálne číslo, Slovensko je o niečo nižšie v porovnaní s Českom, no na druhej strane sme vyššie ako Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko či Poľsko a dobiehame priemer európskych krajín. Trošku sa to spomalilo po finančnej kríze z roku 2008 až 2009 a v čase pandémie COVID-19, ale dobiehanie tam stále je. Slovenská ekonomika rastie rýchlejšie, ako je priemer EÚ, a nie sme chudobnejší ako Poľsko, Maďarsko či Rumunsko. Po očistení o cenovú hladinu však porovnanie Eurostatu vykresľuje realitu oveľa horšie. Inštitút finančnej politiky poukazuje na to, že príčinou sú okrem iného metodické nedostatky pri výpočte cenovej hladiny.
Z porovnania Eurostatu vidieť, že od roku 2000 Slovensko dobiehalo výrazne rýchlo priemer EÚ v životnej úrovni. No potom v roku 2015 zamierilo strmo nadol. Čo sa vtedy stalo?
V ekonomike sa nestalo nič zásadné. V roku 2019 však Štatistický úrad SR zmenil metodiku výpočtu jednej položky. Prepočítal celé národné účty od roku 1995 a poslal upravené čísla do Eurostatu. Ten zozbiera údaje od národných štatistických úradov a produkuje porovnania. Eurostat praktizuje politiku, ktorá umožňuje prepočet všetkých údajov do roku 1995 s výnimkou parity kúpnej sily. V tomto ukazovateli umožňuje revidovať čísla iba tri roky dozadu. A keďže nové čísla prišli do Eurostatu v roku 2019, zohľadnil iba roky 2018, 2017 a 2016. Rok 2015 zostal po starom. Ak by sa čísla zrevidovali za všetky roky, tak HDP v parite by počas rokov 1995 až 2015 bol nižšie, než momentálne vidíme v štatistikách, ale po roku 2015 by nedošlo k prepadu. Ale je tu aj druhý problém.
Aký?
Po metodickej zmene, ktorú slovenský Štatistický úrad urobil v roku 2019, sú ceny bývania v oficiálnych štatistikách dvoj- až trojnásobne vyššie ako v okolitých krajinách.
Ako je to možné?
Zjavne došlo k problému pri zavádzaní tejto metodiky.
U vás v Inštitúte finančnej politiky ste spravili prepočty, aby ste dobiehanie EÚ uviedli na pravú mieru?
Nahradili sme čísla o cenách bývania českými číslami. Vyšlo nám, že náš HDP v parite kúpnej sily by bol vyšší o nejaké tri percentuálne body. V roku 2021 by sme boli na 72 percentách priemeru EÚ, a nie na 69 percentách. A podotýkam, že stále sme to prepočítali na základe českých vysokých čísiel na bývanie. Ak by sme pracovali s nižšími cenami bývania, boli by sme v porovnaní s inými krajinami ešte vyššie.
Okrem toho vo štvrtok 20. apríla boli publikované revidované údaje o HDP. Slovenský Štatistický úrad zvýšil HDP pre roky 2021 a 2022 približne o dve percentá oproti tomu, čo vstupovalo do našich prepočtov a do porovnania Eurostatu, ktoré vyšlo koncom marca. To nás opäť potlačí mierne vyššie. Z toho všetkého vyplýva, že dobiehame priemer EÚ, ale pomalšie. A je tu ďalšie ale.
Aké?
Ak sa pozrieme do minulosti, dobiehanie sa spomalilo v rokoch 2008 až 2009 po finančnej kríze. Potom nás spomalila aj pandémia COVID-19. Narušili sa dodávateľské reťazce a tým trpeli automobilky, ktoré sú u nás kľúčové. Ešte v súčasnosti je ich aktivita asi o 10 percent nižšia, ako by mohla byť. My a Česi sme kvôli automobilkám utrpeli v čase pandémie viac ako okolité krajiny. Napriek tomu dobiehame priemer EÚ, ale pomalšie. Ďalším problémom je aj to, že cena produktov, ktoré vyvážame, nerastie tak rýchlo ako rastie cena dovážaných produktov. To nám každý rok uberá pol percenta zo životnej úrovne. A toto nám brzdí dobiehanie EÚ. Keď zohľadníme tento fakt a zmenu metodiky Štatistického úradu, tak tempo dobiehania sa veľmi spomalilo, no nejaké tam predsa je. Odhadujeme, že dobiehanie sa zrýchli asi niekedy v roku 2024, keď sa zotavia globálne dodávateľské reťazce.
Spýtam sa jednoducho, sme bohatší ako Česi a Poliaci?
Určite nie sme bohatší ako Česi. Čo sa týka Poľska, je to komplikovanejšie. Zarábame viac, ale oficiálne čísla hovoria, že ceny sú v Poľsku o toľko nižšie, že sme v skutočností chudobnejší. Sme voči tejto štatistike skeptickí, ale bez kvalitných údajov o cenách v jednotlivých krajinách sa na to ťažko dá odpovedať.
Životnú úroveň meriame ukazovateľom HDP v parite kúpnej sily, je to dobrý ukazovateľ?
Nie je to dokonalý ukazovateľ, aj keď si odmyslíme metodické problémy, o ktorých sme sa rozprávali. Nezahŕňa počet rokov dožitých v zdraví alebo napríklad kvalitu životného prostredia. Nemá byť svätý grál pri tvorbe hospodárskej politiky. Je tu ďalšie množstvo ukazovateľov, ktoré treba zohľadňovať.
Nemali by sme brať viac do úvahy ukazovatele, ktoré zohľadňujú aj stav klímy a životného prostredia?
Je to agendou medzinárodných inštitúcií už dlho. Tvorcovia politík v jednotlivých štátoch majú dostatočné množstvo takzvaných zelených ukazovateľov.
Kedy začalo Slovensko stagnovať a prečo sme prestali spomaľovať v dobiehaní vyspelých štátov EÚ?
Vyzbierali sme nízko visiace ovocie. Vyčerpal sa rast založený na investíciách zo zahraničia a lacnej pracovnej sile. Urobili sa aj rozumné reformy, ktoré prispeli k rastu. V súčasnosti však musíme hľadať zdroje rastu niekde inde.
Kde ich treba hľadať?
V publikácii Reformný kompas z dielne ministerstva financií sme poskytli návod, kde sa pozerať. Týka sa to najmä ľudského kapitálu.
Čo presne znamená, že máme investovať do ľudského kapitálu? Je naším cieľom vychovať z občanov takých produktívnych pracovníkov, aby vedeli firmám vyrábať a vyvíjať produkty a služby, ktoré by vedeli predávať a zarábať na nich?
To znamená, že máme investovať do ľudských znalostí, vzdelania, aby naši občania vedeli čítať s porozumením alebo aby vedeli cudzie jazyky. Je však potrebné rozhodnúť sa, kam investovať. Máme zvyšovať priemernú úroveň ľudského kapitálu? Investovať do tých, ktorým sa darí vo vzdelávaní najmenej, a snažiť sa takto čo najviac eliminovať chudobu? Alebo do tých najlepších 10 percent, aby sme vybudovali slovenské Silicon Valley?
Foto: Robert Huttner
Čo by Slovensku pomohlo najviac?
Väčšia inklúzia rómskych komunít. Keď sa narodíte medzi desiatimi percentami najchudobnejších, tak existuje riziko, že tam aj v budúcnosti zostanete. Ak sa dostanete nad túto skupinu, máte relatívne dobrú šancu, že ako dospelí budete dobre zarábať. Ale ak sa narodíte do najchudobnejšej skupiny, túto šancu nemáte. A keď sa toto krajine podarí prekonať, je to veľký zdroj rastu.
Existuje taká pekná štúdia, ktorá dokumentuje tieto poznatky. Ekonómovia zozbierali poznatky z ekonomických olympiád 15-ročných detí z celého sveta. Ukázali, že ak deti skórovali veľmi dobre a boli zo západných vyspelých krajín, tak o desať či 15 rokov ste ich našli na špičkovej univerzite. No ak to boli žiaci z málo vyspelých, trebárs afrických, krajín, tak títo žiaci sa stratia z radaru. A pritom v mladom veku mali rovnaké vedomosti a znalosti ako ich rovesníci z vyspelých krajín. Nám sa tiež veľa detí stráca z radaru, a to v ešte nižšom veku.
Na Slovensku sú to desiatky tisíc našich spoluobčanov, ktorí uviazli v chudobe a ktorí sa sami nevedia dostať z tejto pasce von. Je to tak?
Presne tak. Im nevyhnutne nemusíme zvýšiť príjmy, len ich musíme naučiť chytať ryby. Ďalšia vec, ktorá by nás mohla posunúť dopredu, je väčšia flexibilita na trhu práce.
Čítajte viac Ani bratislavské platy nestíhajú slovenskému Volkswagenu. Pozrite si, ako sa tam zarába
Čo to v praxi znamená?
Napríklad v Holandsku či v Nemecku majú veľa ľudí zamestnaných na kratšie úväzky. Sú to najmä mladé ženy s malými deťmi. To u nás nevidíme. Tieto flexibilné a kratšie úväzky by pomohli aj ľuďom na Slovensku. Takisto majú oveľa väčšiu dostupnosť materských a základných škôl.
Existujú nejaké krajiny, ktoré by nás mohli inšpirovať, ako spraviť dobré ekonomické reformy?
Také odporúčania sa snažíme dávať vedeniu ministerstva financií. Nie je žiadnym tajomstvom, že ak chceme zlepšiť školstvo, treba sa pozrieť do Fínska.
Kam sa máme pozerať, aby nám rýchlejšie rástli platy?
Ak by sa zaviedli všetky zmeny, ktoré tu spomíname, môžu nám rýchlejšie narásť aj platy.
V posledných rokoch nám rastú platy rýchlejšie ako produktivita práce. Je veľmi rozšírený názor, že ak by prudšie narástli platy, ľudia by to vrátili naspäť do ekonomiky a zvýšila by sa aj životná úroveň. Čo na to hovoríte?
Zvýšila by sa, ale iba krátkodobo. Postupne by sa ekonomika začala prehrievať a zvýšila by sa inflácia a narazila by na svoje produkčné možnosti – koľko tu máme strojov, akú máme infraštruktúru, akí vzdelaní sú ľudia. V istom momente by nedokázala ekonomika zvýšený dopyt uspokojiť.
Foto: Robert Huttner
Čiže keď nezačneme zvyšovať produktivitu práce, tak platy neporastú rýchlejšie?
Áno, alebo by sme sa sústredili trebárs na niečo, čo je na medzinárodnom trhu viac ohodnotené.
V súčasnosti zažívame nevídanú infláciu. Do akej miery je za infláciou vpád ruských vojsk na Ukrajinu a do akej miery je spôsobená tlačením peňazí z centrálnych bánk?
Určite je spôsobená vojnou na Ukrajine. Bola by veľká náhoda, ak by centrálne banky tlačiť peniaze v rokoch 2008 a 2009 a inflácia k nám príde v roku 2022, teda po 15 rokoch. Centrálne banky sa dlhé roky snažili vytlačiť infláciu nad dve percentá. Pripomeňme, že centrálne banky netlačia peniaze, iba nakupovali štátne cenné papiere za novovytvorené peniaze, ktoré končili v rezervách. Ale nikdy sa nedostali do reálneho finančného obehu. Ak sa pozrieme na disponibilné príjmy, nevidíme ich tam. Išlo skôr o tvorbu likvidity na finančnom trhu. Preto sa to nikdy neprejavilo vysokou infláciou.
Čítajte viac Mzdy na papieri rastú, no na infláciu to nestačí. Sme na tom horšie ako pred rokom, západné krajiny sú ďaleko pred nami
Vo vašej knihe z roku 2016 Ekonomické krízy a ekonomická veda píšete, že monetaristi presadzujú neštandardné opatrenia centrálnych bánk, zatiaľ čo keynesovci by radi videli aktívnejší štát v oblasti míňania, teda fiškálnej politiky. Kde sa nachádza ekonomika teraz, je ešte tento spor témou?
Teraz už to nie je téma. Knihu som písal po finančnej kríze, kde boli nulové úrokové sadzby a bol tu problém s dlhom. Vtedy bola diskusia dosť komplikovaná v tom, ako manažovať ekonomiku. Teraz máme úplne iné problémy. V súčasnosti neriešime otázky, ako stabilizovať ekonomický vývoj v zmysle zníženia nezamestnanosti. V súčasnosti zažívame rôzny šoky ako napríklad COVID-19 alebo energetickú krízu, ktoré stavajú pred tvorcov politík otázky, ako prerozdeliť náklady medzi jednotlivých členov spoločnosti. Ak plyn stúpne x-násobne, niekto ho musí zaplatiť. A teraz otázka – kto ho zaplatí, firmy, domácnosti alebo štátny rozpočet na úkor vyššieho dlhu?
Infláciu tlačia nahor najmä potraviny. Ako pomôcť občanom so zdražovaním?
Treba vykonať adresné a dočasné opatrenia. Napríklad zníženie DPH na potraviny sa nepremietne do koncových cien. Je to plošná vec, z ktorej benefitujú aj tí, ktorí to bezprostredne nepotrebujú. Stropovanie cien zasa narušuje trhový mechanizmus.
Ako teda pomôcť chudobnejším ľuďom, nejakými peniazmi na účet?
Zrejme by to bola nejaká takáto forma.
So zdražovaním sa zrejme teda nedá nič robiť, iba ho prečkať?
Otázka je, kto ponesie náklady nejakých opatrení. Keď to bude štátna kasa, v budúcnosti sa zvýši dlh a potom sa bude musieť buď škrtať, alebo menej míňať, čo pocítia občania.
Daniel Dujava
Foto: Robert Huttner
Analytik v Inštitúte finančnej politiky. V minulosti pôsobil na Ekonomickej univerzite a v Slovenskej akadémii vied.