Ivan Mikloš: Nemyslel som si, že Putin bude taký hlúpy. Sankcie fungujú, Rusko vyrába autá ako zo 70-tych rokov

Rusi sú ochotní vydržať a strádať, no musí to viesť k víťazstvu a nesmie to trvať pridlho. Som presvedčený, že kým bude Putin pri moci, vojna sa neskončí. Putina od moci môže dostať len nepravdepodobný vnútorný puč, alebo tlak zdola. Na to je potrebné, aby Putinovi klesala popularita, hovorí v rozhovore pre denník Pravda Ivan Mikloš, exminister financií a znalec pomerov na Ukrajine.

24.03.2023 05:00
Ivan Mikloš Foto:
Ivan Mikloš
debata (364)

V akom stave je ruská ekonomika rok po vypuknutí vojny na Ukrajine?

Protiruské sankcie začali výraznejšie fungovať od konca minulého roka. Najdôležitejšie sankcie sú obmedzenia týkajúce sa dovozu ruského plynu a ropy do Európy. Už sa to prejavuje výrazným deficitmi Ruska. Prvý rok malo Rusko väčšie príjmy, ako predpokladalo v rozpočte, aj preto vedelo kompenzovať dôsledky vojny pre obyvateľov. Ešte tento rok to bude vedieť kompenzovať cez rôzne dávky, najmä z rezervného Fondu národného blahobytu. No skôr či neskôr sa začnú prejavovať negatívne ekonomické aj sociálne dôsledky pre ruské obyvateľstvo. Vladimir Putin si vie zvyšovať popularitu vojnovými výpadmi, no dlhodobo závisí jeho popularita od ekonomickej a sociálnej situácie.

Ako sa sankcie prejavili na ruskej ekonomike?

Ich efekt bol menší a pomalší, ako sa pôvodne očakávalo. Pred rokom boli odhady, že ruská ekonomika klesne až o 11 percent. Potom sa tieto odhady v lete zmiernili približne na 6 až 7 percent, no napokon je to pokles iba okolo dvoch percent.

Prečo je ten pokles iba taký malý?

Sankcie nezačali tak tvrdo dopadať najmä preto, lebo Rusko malo v celom roku 2022 viac peňazí z vývozu ropy, plynu a uhlia, ako sa predpokladalo v rozpočte. Je to z dôvodu, že vojna spôsobila prudký rast cien energetických komodít a Európa sa musela zásobiť na ďalšiu zimu a iba postupne sa odstrihávala od ruských zdrojov. A to sa prejavilo v cenách, ktoré boli najvyššie v lete a na začiatku jesene. No potom sa zaviedli sankcie na vývoz ropy a ropných produktov a Európa sa zásobila. Zároveň Čína a India, ktoré odoberali od Ruska ropu, donútili Rusko k väčším zľavám, čo spôsobilo, že ruská ropa Ural sa predávala s výrazným prepadom. To všetko malo za následok, že Rusku sa v januári a vo februári 2023 prepadli príjmy a zároveň narástli vojnové výdavky. Ruský rozpočet už krváca. Je nastavený na 70 dolárov za barel svojej ropy, no reálna cena je 50 dolárov za barel.

Cíti tieto negatívne vplyvy aj obyvateľstvo?

Zatiaľ až tak nie, ale aj to príde. Zatiaľ Rusi čerpajú z Fondu národného blahobytu. Ale ten, ak sa potvrdia prognózy, sa vyčerpá niekedy v polovici leta tohto roka.

Ivan Mikloš Čítajte viac Mikloš: Fico je užitočný idiot Kremľa a vlastizradca. Ukrajine treba pomôcť, ako sa dá

Niektorí prirovnávajú ruskú ekonomiku ku kalašnikovu. Je primitívna a odolná. Ako sa na ňu pozeráte vy?

Prirovnaní je viac. John McCain, bývalý americký senátor, nazval Rusko po zuby ozbrojenou benzínovou pumpou. Ďalšie prirovnanie je Horná Volta s jadrovými zbraňami. Svojím spôsobom je ruská ekonomika slabá a nekonkurencies­chopná. Rusko je síce rozlohou najväčšia krajina na svete, ale jeho HDP je porovnateľné s Talianskom. Vladimir Putin mal jedno šťastie. Ruská ekonomika padla na dno niekedy v rokoch 1997 a 1998. Keď sa ujal moci v roku 1999, začala prudko rásť. Reálne príjmy rástli zhruba desať percent ročne takmer počas desiatich rokov. Po finančnej kríze sa rast výrazne znížil až zastavil a Rusko namiesto reforiem začalo znovu zoštátňovať ekonomiku. Celý ruský systém je skorumpovaný štátny kapitalizmus. Peniaze utekajú, a tí, ktorí zbohatli, peniaze vyviezli, pretože ochrana vlastníckych práv je mizerná. Takáto ekonomika nemôže byť z princípu konkurencieschopná. A do toho súčasné vojnové podmienky, dosahy sankcií a izolácie znamenajú, že znižovanie konkurencieschop­nosti bude iba narastať. Perspektívy teda nie sú veľmi ružové.

Je niečo, čo vás od vypuknutia vojny prekvapilo?

Prekvapila ma vojna samotná. Nepredpokladal som, že Putin je taký hlúpy a taký šialený, že by mohol takúto vojnu rozpútať. Ukázalo sa, že žil v úplne paralelnom svete. Nemám k dispozícii informácie od tajných služieb, ale päť rokov som na Ukrajine žil a vedel som, že to, čo sa udialo pri anexii Krymu, že ho v roku 2014 získal bez jediného výstrelu, sa už nezopakuje. Vedel som, že ak príde akákoľvek agresia, trebárs len obmedzená, tak Ukrajina sa bude brániť. Ukrajina sa od roku 2014 výrazne zmenila, vybudovala si armádu, poučila sa z anexie, dospela aj politicky, vznikol jednotný ukrajinský národ. Ukrajina vytriezvela z Ruska. Ak si on myslel, a zrejme si to naozaj myslel, že za tri dni, prípadne tri týždne, dobyje Ukrajinu, tak to je čistá fikcia.

Ruská ekonomika síce vykazuje iba mierny pokles, no poháňajú ju aj vojnové výdavky. Aké hlboké teda sú problémy ruskej ekonomiky?

Do HDP vstupujú aj delá, tanky, munícia. HDP síce kleslo len o dve percentá, no z hľadiska verejných výdavkov, ktoré slúžia na pokrytie potrieb ľudí, je pokles omnoho zásadnejší. Bol ale čiastočne kompenzovaný vyššími príjmami. Odkedy sa však začala vojna, mnohé údaje sa utajujú a mnohé čísla, ktoré Rusko vykazuje, sú nereálne.

Skúste uviesť príklad.

Príkladom je miera nezamestnanosti. V Rusku sú tri či štyri milióny ľudí, ktorí sú na neplatenej dovolenke, prípadne na neplatenom skrátenom úväzku. To znamená, že ich neevidujú ako nezamestnaných, no zároveň nedostávajú peniaze.

Tie pracovné miesta sú teda fiktívne.

Tak. De iure tie pracovné miesta existujú, de facto nie. Takýchto vecí je viac. Niečo sa podarí nahradiť domácou výrobou, niečo sa podarí doviezť, no napríklad výroba automobilov klesla o päťdesiat percent. Tiež sa môžeme pozrieť, čo sú to za autá. Sú bez ABS, airbagov, bez elektrického sťahovania okien, sú jednoducho ako zo sedemdesiatych rokov. Skutočné dôsledky teda nie sú len o HDP. Navyše dôsledky toho, že chýba technologický dovoz, sa prejavia aj v tom, že Rusi nebudú schopní obnovovať a udržiavať svoje ťažobné kapacity. Napríklad turbíny, vrtné súpravy a iné komponenty, ktoré sa vyrábajú iba v západných krajinách, sa k nim nedostanú. Priamych a nepriamych negatívnych dôsledkov na ruskú ekonomiku je obrovské množstvo, mnohé sa začnú prejavovať až neskôr.

Koľko zarábajú bežní Rusi?

Oficiálna výška je v súčasnosti podľa Rosstatu okolo 1 000 eur, ale je to dané aj neudržateľne nadsadeným kurzom rubľa a nezohľadnením rozšírenej šedej ekonomiky, v ktorej sú platy nižšie. Ale dôležité je aj to, že v krajine sú obrovské nerovnosti. Bohatá je Moskva, Petrohrad a ešte tatárska oblasť, kde majú veľa nálezísk, no väčšina tých zvyšných oblastí, to je stredovek, bez asfaltových ciest, kanalizácie a podobne. Priemerná mzda v Dagestane je len 23 % a v Pskove dokonca len 21¤% priemernej mzdy v Moskve alebo Petrohrade.

Keď sa pozrieme na Fond národného blahobytu, na začiatku roka v ňom bolo takmer 150 miliárd dolárov. Údaje o tom, koľko stál rok vojny, sa líšia. Môže Rusko ťahať vojnu ďalší rok?

Nie. Ak sa potvrdia údaje z januára a februára, niekedy v lete by ten fond mal byť vyčerpaný.

Vidíte nejaké iné možnosti, kde by hľadali zdroje?

Oni už teraz rozpredávajú zlato a iné rezervy, no neskôr nastane situácia, keď im ostanú už len dve možnosti. Buď znížiť výdavky, alebo tlačiť peniaze. Obe možnosti znamenajú znižovanie kúpnej sily a životnej úrovne. Treba ale povedať, že ruská mentalita je naozaj iná. Rusi sú ochotní a schopní trpieť a aj dnes sú ešte stále za Putinom zjednotení.

Je to pre vás prekvapujúce?

To, čo ma naozaj prekvapilo, je vývoj verejnej mienky v Rusku. Objavujú sa pochybnosti o tom, či sa v krajine dajú robiť objektívne prieskumy verejnej mienky, pretože ak spomeniete vojnu, ak len poviete, že je to vojna, môžete na pätnásť rokov skončiť vo väzení. Ja sledujem najmä Levadu, čo je nezávislé sociologické výskumné centrum, ktoré samo seba musí označovať za zahraničného agenta. Robia výskumy aj práve na túto tému, či sa ľudia boja odpovedať. Levada tvrdí, že prieskumy nie sú motivované strachom z odpovedí.

Čo z toho vyplýva?

Ukazovateľov podpory je viac. Za najviac preukazný považujem mieru podpory samotného Putina, lebo Putin je vojna, navyše má v rukách moc, akú doteraz nemal ani žiadny ruský cár. Putinova podpora bola pred vojnou, koncom roka 2021 a začiatkom roka 2022, okolo 67 až 70 percent. Po rozpútaní vojny vyskočila na 83 percent a odvtedy sa na tejto úrovni drží. Prechodne klesla v septembri, keď Rusi stratili veľké územie pri Charkove. Putin navyše 21. septembra vyhlásil čiastočnú mobilizáciu. Jeho popularita vtedy klesla na 77 percent a predpokladal som, že to bude začiatok dlhodobého trendu. To sa nielenže nestalo, ale jeho popularita sa vrátila na pôvodné úrovne. Platí to aj napriek tomu, že v novembri stratili Cherson, že strácajú šialené množstvá vojakov. Podpora vojny ako takej sa takisto v podstate nezmenila.

Problém teda je, že my tu zrejme máme do činenia s úplne inou civilizáciou.

Ten problém je, že to nie je len Putin. Tvrdenie, že vojna nie je zodpovednosť Rusov, nie je správne. Značná časť Rusov podporuje Putina, je to dané ich dlhodobým historickým imperiálnym zmýšľaním. Rusko považujú za výnimočné a Putinovi sa u značnej časti populácie podarilo vytvoriť dojem, že Rusko na Ukrajine vedie obrannú vojnu, že Rusko nemalo inú možnosť, bráni sa Západu a NATO. To je úplný nezmysel. Navyše Putinova politika vedie k opaku toho, čo deklaruje, že chce dokázať. Vstupom Švédska a Fínska do NATO sa táto aliancia priblížila k hraniciam Ruska. Rusi tomuto príbehu uverili, to súvisí aj s propagandou a obmedzením prístupu k informáciám. To ale neplatí úplne. Napríklad YouTube nie je nijako obmedzený a cez VPN je možné získať neobmedzený prístup na internet. K informáciám sa dostane každý, kto trochu chce, takže ten problém je hlbší.

Dokedy teda budú Rusi schopní a ochotní znášať vojnové dôsledky?

Rusi sú nastavení tak, že veria v špecifické nadradené postavenie imperiálneho Ruska a sú pripravení prinášať obete a strádať, ale musí to viesť k víťazstvu. Z dlhodobého hľadiska je však dôležitá ekonomická a sociálna úroveň. Rusi sú ochotní vydržať a strádať, no musí to viesť k víťazstvu a nesmie to trvať pridlho. Som presvedčený, že kým bude Putin pri moci, vojna sa neskončí. Putina od moci môže dostať len nepravdepodobný vnútorný puč zhora alebo tlak zdola. Na to je potrebné, aby Putinovi klesala popularita. To sa stane len vtedy, ak ľudia pochopia, že nie je silný, ale slabý vodca, ktorý ich vohnal do prehry. Prehru by pre Rusko v tejto vojne reprezentovala najmä strata Krymu. To je takmer pre všetkých Rusov niečo ako svätá vec, ktorú oni považujú za svoju, aj keď to tak nie je ani historicky, ani medzinárodnoprávne. Strata Krymu v kombinácii so zhoršením sociálnej situácie by znamenala zrútenie toho mýtu.

Je niečo také reálne?

Krym je z medzinárodného hľadiska stále súčasť Ukrajiny. Krym je anektovaný v rozpore s medzinárodným právom. Navyše, keď bolo referendum po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 o samostat­nosti Ukrajiny, vo všetkých regiónoch boli občania za, aj na Kryme, hoci tam bola podpora najslabšia, 57 percent. To, že dnes by referendum zrejme dopadlo inak, keďže mnohých odporcov anexie vyhnali, nič nemení na tom, že tento stav vznikol v dôsledku protiprávnej anexie. Krym sa musí vrátiť, mali by sa odtiaľ vysťahovať ľudia, ktorí boli súčasťou anexie.

To je úplne samozrejmé, že anexia je v rozpore s medzinárodným právom, ide o to, či Ukrajina môže vojensky získať Krym.

Myslím si, že môže. Nie som vojenský expert, no tvrdí to napríklad aj americký generál Hodges. Je to bývalý šéf síl NATO v Európe a on tvrdí, že Ukrajina jednoznačne môže získať Krym späť. Vôľa Ukrajiny je, len nemajú na to zatiaľ dostatočné zbrane. Američania a západné krajiny obmedzujú dostrel raketových systémov, ktoré Ukrajina dostáva. Ak by to tak nebolo a k tankom by dostali aj stíhačky, Ukrajina by mohla získať Krym späť. Prvým krokom by mohlo byť prerušenie pozemného spojenia medzi ruským územím a Krymom. O to sa Ukrajina zrejme bude pokúšať v jarnej, prípadne letnej ofenzíve.

V tomto smere sa objavujú aj protiargumenty.

Protiargument je, že Rusko urobí čokoľvek, aby Krym nestratilo, teda napríklad nebude váhať použiť jadrové zbrane. Ja si myslím, že to nehrozí. Nehrozí to najmä z toho dôvodu, že Rusko si nemôže dovoliť nerešpektovať názor Indie a Číny, no najmä Číny. India aj Čína veľmi jasne, verejne a explicitne povedali, že použitie jadrových zbraní je červenou čiarou, ktorú Rusko nesmie prekročiť.

Bez Krymu to teda nepôjde?

Dôvodov, prečo sa vojna bez návratu Krymu Ukrajine skutočne neskončí, je veľa. Ak bude Rusko naďalej ovládať Krym, Ukrajina sa nemôže cítiť v bezpečí. Ešte dôležitejšie ale je, že Ukrajina je taká zjednotená, že Ukrajinci nechcú pripustiť stratu žiadneho územia. Po vypuknutí vojny je až 85 percent Ukrajincov proti akýmkoľvek kompromisom, ktoré by znamenali stratu akéhokoľvek územia. To je nesmierne dôležité. Teoreticky sa môže stať, že západní spojenci dotlačia Ukrajinu k tomu, aby sa za cenu mieru vzdala nejakého územia, lenže to vyvolá na Ukrajine takú nestabilitu, že by to krajine neumožnilo normálne fungovať, navyše by to bol veľmi zlý a nebezpečný precedens pre celý svet, najmä však pre malé krajiny.

Čo by to znamenalo pre nás?

Pre nás by to bolo zlé z mnohých hľadísk, no najmä by sa vytvoril precedens úspešnej zmeny hraníc silou. Na to by doplatili, samozrejme, najmä malé krajiny. Nás síce chráni NATO, ale platí to napriek tomu. Krym bude rozhodujúci z mnohých hľadísk.

Čo vojna znamená pre ukrajinskú ekonomiku, ako bude vyzerať po vojne?

To je ťažká otázka, musíme počítať s predpokladom, že Ukrajina zvíťazí a výsledok vojny nebude zdrojom nestability. V takom prípade je perspektíva a budúcnosť Ukrajiny rádovo lepšia ako budúcnosť Ruska. Ukrajina sa integruje do EÚ, urobí potrebné reformy a obnoví ekonomiku zničenú vojnou. To môže byť obrovský impulz, pretože v krajine bude strašne veľa peňazí. Tie budú aj domáce, aj zahraničné, aj verejné, aj súkromné. Ekonomika sa teda môže dokonca modernizovať. Jednota a vôľa Ukrajincov sa môže prejaviť nielen v obrane, ale aj v rekonštrukcii.

To sa môže stať pomerne rýchlo, ale, samozrejme, nie v priebehu mesiacov alebo pár rokov. Pozrime sa na Nemecko. Nemecko po druhej svetovej vojne bolo totálne zničenou krajinou. Napriek tomu, je už niekoľko desaťročí ekonomicky najsilnejšou krajinou Európy. Ukrajina bola do vojny štátom, ktorý mal vari najväčší rozdiel medzi potenciálom a skutočným výkonom ekonomiky. Tá krajina mala všetko. Nerastné bohatstvo, úrodnú pôdu, veľkosť, geografickú polohu aj vzdelaných ľudí. Bohužiaľ skorumpovaný oligarchický systém neumožnil, aby sa potenciál využil. Veľa sa zmenilo už medzi rokmi 2014 a 2022, aj keď to išlo pomalšie, ako by mohlo, no systém sa už menil. To, ako teraz, v čase vojny ekonomika krajiny funguje, aj vďaka finančnej pomoci, je obdivuhodné.

Poďme od témy Ruska ďalej. V Amerike skrachovala banka Silicon Valley Bank (SVB). Zrejme doplatila na zvyšujúce sa úrokové sadzby, teda na zdraženie peňazí. Ako by ste bežnému človeku vysvetlili, čo sa deje?

Najčastejšie sa objavuje otázka, či je to podobne nebezpečné ako v roku 2008, keď padla banka Lehman Brothers. Môžem povedať, že našťastie nie. Situácia aj príčiny sú iné. Hlavnou príčinou dnes je zdraženie peňazí. Príliš dlho sme žili v prostredí lacných peňazí, ekonomiky fungovali na určitý samopohyb. Zrazu peniaze výrazne zdraželi. Treba si uvedomiť, že ak sa úroková sadzba zvýši z jedného percenta na tri, je to nárast o dvesto percent. To vyvolalo problémy vo finančnom svete a nielen v bankách. Problémy mali dôchodkové fondy, iné finančné inštitúcie, ale aj reálna ekonomika, napríklad stavebníctvo.

Prvý veľmi silný signál sa objavil na jeseň, keď boli ohrozené veľké penzijné fondy. Vtedy nová britská premiérka Liz Trussová ohlásila zníženie daní, pričom výpadok príjmov ničím nekryla. To spôsobilo oslabenie libry, zvýšili sa výnosy dlhopisov a klesla ich cena. Banka SVB, na rozdiel od Lehman Brothers, neurobila žiadne vyložene zlé rozhodnutia. Lehman Brothers mala veľa toxických aktív aj zlých úverov.

SVB mala vo svojich aktívach nakúpené dlhopisy a cena tých dlhopisov klesla. Pri dlhopisoch sa opačne vyvíjajú výnosy a cena, ich vzťah je inverzný. Výnosy vzrástli, cena klesla. Aj banky si požičiavajú medzi sebou a ručia práve tými dlhopismi. SVB teda zrazu nemala krytie. Medzi vkladateľmi sa rozšírila panika. Problém bol v tom, že špecificky SVB bola banka startupov. V USA je hranica ochrany vkladov na úrovni 250-tisíc dolárov, táto banka mala veľa takých klientov, ktorí boli nad týmto limitom. Vkladatelia sa báli, že prídu o svoje peniaze, vznikol run na banku a v zásade ani zdravá banka by takúto situáciu nezvládla.

Čo nasledovalo?

Reakcia americkej centrálnej banky, Fedu, bola veľmi razantná. To nasvedčuje tomu, že Fed sa bál paniky. Ak by sa to rozšírilo do celého bankového sektora, tak by banky mohli padať ako domino. Fed teda urobil dva kroky. Uviedol, že vyplatí aj vklady nad 250-tisíc dolárov a ešte dôležitejšie je, že Fed otvoril úverovú linku pre banky, ktoré sa ocitnú v kríze likvidity. Banky si teda môžu požičať vo Fede, ako kolaterál môžu použiť nimi vlastnené dlhopisy, no nie v trhovej cene (ktorá klesla), ale v nominálnej hodnote. Fed teda pomohol a bude ďalej pomáhať vykrývať rozdiel medzi reálnou a nominálnou hodnotou, lebo banky majú z dlhopisov nerealizovanú stratu. Toto platí pre všetky banky.

Aká bola situácia v problémovej švajčiarskej banke Credit Suisse?

Táto banka mala problémy už dlhšie, no neboli až také vážne. Banku prebrala spoločnosť UBS a analytici sa zhodujú na tom, že v USA je problém tohto typu väčší ako v Európe, pretože je tam omnoho viac menších bánk, ktoré nie sú regulované tak prísne ako veľké, systémovo dôležité banky.

Nehrozí teda niečo veľmi vážne?

Nie, nemalo by. Vážne ale je, a to stojí za tým všetkým, že nárast cien peňazí je spôsobený nevyhnutnosťou boja proti vysokej inflácii. Miera inflácie je teraz vysoká aj kvôli dvom desaťročiam tlačenia lacných peňazí. Boj s infláciou nie je vyhratý, centrálne banky potrebujú zvyšovať úrokové sadzby, čím viac ich zvyšujú, tým vážnejšie je riziko, že niečo podobné ako SVB sa zopakuje. Na druhej strane odkladanie zvyšovania znamená, že boj s infláciou nebude taký účinný.

Centrálne banky sa práve chceli podobnej situácii vyhnúť. Je to teda ich zlyhanie? Na druhej strane sadzby vzhľadom na infláciu dvíhať musia, takže sú medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ako tú situáciu vnímate?

Centrálne banky môžu vyriešiť časť problému, no nie celý problém. Ak sú vlády nezodpovedné, zvyšujú verejné dlhy, tak centrálne banky toho nemôžu veľa urobiť. Ak potom centrálne banky nerobia, nazvem to neutralizáciu tejto expanzie, tak je inflácia nezvládnutá. Ak ju ale robia a zvyšujú sadzby, tak tým spomaľujú ekonomiku a hrozí stagnácia, prípadne recesia. Ak sa spojí recesia s infláciou, hrozí najhoršia kombinácia, stagflácia. Svetová ekonomika ju zažila v sedemdesiatych rokoch a je to vážna situácia. Ak prevládnu inflačné očakávania a budú trvať dlho, je strašne ťažké sa z toho dostať. Dá sa z toho dostať len za cenu veľmi krutých opatrení, ktoré musia prísť na rad.

Pôvod problému je tu teda už dlho.

Ten problém sa nezačal teraz. Problém bol v tom, že keď prišla globálna finančná kríza v roku 2008, centrálne banky chceli zabrániť a zabránili zmrznutiu finančných tokov expanzívnou politikou. Bolo to potrebné a nevyhnutné. Problém je ale v tom, že keď sa v rokoch 2009, 2010, 2011 recesia prekonala, centrálne banky s tlačením peňazí neprestali.

Existujú ekonomické prúdy, ktoré hovoria, že lacné peniaze držia pri živote zombie firmy a nafukujú rôzne triedy aktív. Čo teraz?

Na to sú rôzne teórie, často protichodné. Rakúska škola hovorí, že samotný vznik centrálnych bánk je chybou. Tie totiž rozhodujú o cene a množstve kľúčovej komodity, ktorou sú peniaze. Protiargument hovorí, že aj keby sme ostali napríklad pri zlatom štandarde a nevznikli by takzvané fiat peniaze, zďaleka by sme nedosiahli taký hospodársky rast a ekonomický rozvoj. Existujú argumenty, ktoré podporujú toto tvrdenie. Dnes už v každom prípade nie je možné zrušiť nekryté fiat peniaze, už sme príliš ďaleko a spôsobili by sme úplný rozvrat systému.

To, čo sa deje, má korene na začiatku tisícročia. V roku 2001 bola v USA kríza technologických firiem, „dotcom“ kríza, a monetárna expanzia sa začala už vtedy. Na čele Fedu stál Alan Greenspan a začal znižovať úrokové sadzby. Táto expanzia sa v roku 2008 prehĺbila a naďalej pokračovala a tretíkrát sa prehĺbila počas pandémie. V ekonomike sa ocitlo obrovské množstvo lacných peňazí a podporil sa dlhový model rastu.

Inými slovami, dlh svetovej ekonomiky rastie rýchlejšie, ako rastie ekonomika. Je evidentné, že donekonečna to nemôže fungovať, aj keď existovali teórie, ktoré hovorili, že to vôbec nie je problém. Hovorí to napríklad moderná menová teória.

To je ale v súčasnosti okrajová teória.

Dnes už áno, kým nerástla inflácia, tak jej vplyv rástol. Inflácia zrazu ale prišla. Problém s dlhmi inflácia ale paradoxne čiastočne rieši. Dlhy totiž môžete vymazať tak, že rast ekonomiky prekoná rast dlhu, alebo aj infláciou. To, že dnes je inflácia vyššia, je nepríjemné, spôsobuje to politické napätie, hrozí stagnácia a stagflácia, ale časť dlhov sa maže.

Inflácia nám vo februári opäť stúpla, na Slovensku na 15,4 percenta. Čo by mala ECB robiť ďalej?

Treba rozlišovať, že sa bavíme o Slovensku, v eurozóne je nižšia. U nás je vyššia aj preto, že sa inak regulujú ceny plynu a energií, inde je to štvrťročne, dokonca mesačne, u nás raz ročne. Toto je hlavný dôvod, prečo je to u nás inak.

Je ale predpoklad, že v druhej polovici roka by sa situácia mohla stabilizovať, Ceny energií a potravín by už nemali rásť, dokonca ceny potravinárskych komodít už klesajú, len u nás sa to ešte nepremietlo do cien. Nie je to tak preto, že by niekto klamal, no do našich cien sa premietajú napríklad aj drahšie energie. Optimistické predpoklady teda hovoria, že inflácia by sa mala znižovať a do dvoch troch rokov by mala byť na úrovni, ktorá je dlhodobo akceptovateľná.

Kde sú riziká týchto predpovedí?

V skutočnosti nevieme, aký bude vývoj cien energií a potravín. Súvisí totiž najmä s vojnou Ruska proti Ukrajine. Druhé riziko je v jadrovej inflácii, ktorá je očistená o vývoj cien energií a potravín. Tam môže byť problém s väzbami na mzdy. Ak je inflácia dlhotrvajúca, zvyšuje sa tlak na rast miezd, to sa prenáša do kolektívnych zmlúv a najmä rastú inflačné očakávania. Ľudia už neveria, že by sa inflácia znížila, a to môže vyvolať špirálu cenovo-mzdovej inflácie.

Rýchly všeliek teda neexistuje.

Určite nie. Inflácia na Slovensku výraznejšie rástla zhruba od začiatku roka 2022. Problémom môže byť to, že sa ukazuje, že v prvom roku vyššej inflácie ľudia príliš neznížili spotrebu, no zmenšili sa úspory. Zníženie úspor znamená, že sa zvýši tlak na rast miezd. Alternatívou je, že klesne spotreba.

To vytvára začarovaný kruh. Spotreba je totiž motorom rastu, nižší rast znamená väčšie napätie v príjmoch a vo výdavkoch. Zároveň verejné financie majú veľmi zlú dlhodobú udržateľnosť. Blížia sa voľby, takže najbližší polrok budú pribúdať nápady, ktoré verejným financiám budú púšťať žilou. Budúca vláda tak bude musieť konsolidovať a šetriť. Ak bude zároveň nízky rast, prípadne recesia, ekonomika by si žiadala skôr stimuly.

Uvidíme vás v septembrových voľbách do parlamentu na nejakej politickej kandidátke?

Nie, neuvidíte.

Radíte v súčasnosti nejakým politikom?

Radím tým, ktorí o to požiadajú a ktorým zároveň dôverujem. Komunikujem najmä s Mikulášom Dzurindom.

Demokrati vás nevolajú na spoluprácu?

Zatiaľ mi nevolali, aj keď s niektorými z nich som v kontakte.

A čo Progresívne Slovensko?

Nepýtajú sa ma.

Čo hovoríte na aktuálnu politickú situáciu a výkon dnes už dožívajúcej vlády?

Je chaotická, nestabilná. Nebezpečná bude aj v tom, že nestabilita bude pretrvávať ešte pol roka do volieb. Do volieb hrozí, že miera nových populistických nápadov s nevyčíslenými vplyvmi bude len narastať. Sme v neľahkom a nestabilnom období. Treba minimalizovať škody, ktoré budú napáchané. Ale ešte dôležitejšie je, aby po voľbách prišla zodpovedná vláda. Vláda musí nielen dobre vládnuť, ale aj naprávať škody posledných 15 či 17 rokov, keď sa počas Ficových vlád nerobili žiadne reformy a kopili sa problémy.

Ivan Mikloš

Ivan Mikloš Foto: Robert Huttner
Ivan Mikloš Ivan Mikloš

Bývalý viacnásobný podpredseda vlády a minister financií Slovenskej republiky. Na Ukrajine zastával okrem iných funkcií pozíciu hlavného ekonomického poradcu ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana a viedol strategickú skupinu poradcov na podporu reforiem. V súčasnosti je prezidentom ekonomického think-tanku MESA10, je tiež členom Strategickej rady pre implementáciu Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky vedenej premiérom. Radí aj prezidentke Zuzane Čaputovej.

© Autorské práva vyhradené

364 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #Ivan Mikloš #ekonóm #Ukrajina