„Banka je koncentrovaná čisto len na startupy a technologické peniaze, to znamená, že mala relatívne málo, ale zato veľkých účtov, ktoré neboli poistené. A keď vkladatelia zistili, že v banke sú nejaké straty, tak ju začali húfne opúšťať, a to ju položilo,“ tvrdí ekonóm Juraj Karpiš z Inštitútu ekonomických a sociálnych analýz.
Čítajte viac V USA sa odohral run na banku a je z toho problém. Čo sa stalo? (otázky a odpovede)Vedeli by ste vysvetliť, prečo Silicon Valley bank skrachovala?
V prípade tejto banky, napriek tomu, že sídli v Silicon Valley, nezabili ju úvery technologickým startupom alebo rizikové investície. Ale banku zabila najmenej riziková vec na svete. Teda to, čo sa považuje za bezrizikové aktívum. Je to americký štátny dlhopis alebo hypotekárne cenné papiere garantované americkým štátom. To sú také bezpečné investície, že dokonca voči nim ani regulátor nevyžaduje držanie žiadneho vlastného kapitálu.
A to je jeden z dôvodov, prečo mali amerických štátnych dlhopisov tak veľa nakúpených. Mali veľa peňazí a nevedeli, čo s tým, tak to uložili do amerických štátnych dlhopisov respektíve do hypotekárnych cenných papierov a mysleli si, že na tom zarobia, aspoň relatívne nízky výnos. Potom však prišlo dianie v minulom roku, keď spľasla dlhopisová bublina, to znamená, že na dlhopisových trhoch, tým že prišla cenová inflácia, opäť vznikla citlivosť na výšku úrokov. Úroky začali rásť prudko. Keď máte nejaký napríklad 30-ročný americký štátny dlhopis, ktorý sa ešte na začiatku pandémie predával s výnosom 1,2 percenta, a úrok na americkom dlhopise narastie na 4 alebo 5 percent, tak máte na hmotnom cennom papieri, teda na trhovej cene dlhopisu, straty desiatky percent. Napríklad tie 30-ročné americké dlhopisy stratili 50 percent na cene.
Aký je problém s takýmito dlhopismi?
Mnoho ľudí hovorilo, že nie je problém, ak takýto dlhopis podržíte do splatnosti. To znamená, že vás nezaujíma trhová cena a len ho držíte na svojej súvahe, zarábate síce nízky úrok, ale predsa len nejaký. Ale tým, že ho nemusíte predať a realizovať nízku trhovú cenu, vás to nezabije. Toto však môže platiť pre nejakú domácnosť. Treba si uvedomiť, že ak prevádzkujete banku, tak ste ich nenakúpili za vlastné peniaze, ale za vklady ľudí. Čiže financujete dlhé aktívum krátkymi zdrojmi. Extrémne krátkymi, pretože sú splatné na požiadanie. Do toho presne vstupuje to, čo sa stalo SVB. Banka je koncentrovaná čisto len na startupy a technologické peniaze, to znamená, že mala relatívne málo, ale zato veľkých účtov, ktoré neboli poistené. A keď vkladatelia zistili, že v banke sú nejaké straty, tak ju začali húfne opúšťať, a to ju položilo. Nakoniec banka musela začať predávať stratové dlhopisy, aby straty aspoň nejako vykryla. Ale pre obavy zo strát z banky ušli v priebehu jedného dňa desiatky miliárd dolárov.
Rovnaký osud zasiahol aj newyorskú Signature bank. Tú prirovnávajú k tretiemu najväčšiemu krachu v bankovom systéme vôbec.
To je presne to, že ľudia si to pletú so startupmi, ale táto situácia súvisí s americkými štátnymi dlhopismi. Straty vznikli už minulý rok a už sú v bankách kade-tade po systéme. Akurát teraz sa začínajú odkrývať. Vklady sú dnes citlivejšie a banky zisťujú, že nemôžu podržať tie dlhopisy do splatnosti. Nerealizované straty sú pre nich reálnou ťarchou. Takto sa to dá vysvetliť aj pri malých regionálnych bankách.
Čiže je to nejaká systémová chyba celého bankového sektora?
Súvisí to ešte s minulou krízou. Finančná kríza sa sčasti vyriešila tak, že straty sa dali do štátneho dlhu. Štáty teda prebrali straty a prebrali zadlženie. To je zaujímavé z hľadiska, že takéto zametanie problému pod koberec sa vrátilo o dekádu neskôr. Dnes už ten toxický problém, ktorý potápa banky, nie je súkromný dlh alebo súkromné projekty, ale je to paradoxne to, čo má byť najbezpečnejším aktívom v systéme, a to je štátny dlh. Momentálne nejde o takú situáciu, že je to nákaza, ktorá sa nekontrolovane šíri systémom. Momentálne je to stále ako keby skôr v menších bankách a dá sa to riešiť lokálne, ale straty sú okolo 600 až 700 miliárd amerických dolárov.
Národná banka už vydala stanovisko, že naše banky sú bezpečné. Je to tak?
No ona nemôže nič iné spraviť, len vydať stanovisko, že naše banky sú bezpečné. Straty sa netýkajú len amerických štátnych dlhopisov, ale aj talianskych, nemeckých, slovenských. My sme mali na desaťročných štátnych dlhopisoch jedno percento a teraz máme 3 či 4 percentá. Čiže straty sú na všetkých štátnych dlhopisoch po celom svete. Otázka je, do akej miery alebo akú časť vlastného kapitálu jednotlivých bánk alebo finančných inštitúcií, ktoré ich držia, zožrali. V prípade SVB bol problém aj v tom, že ignorovala risk manažment, to znamená, že nedala poistku voči takýmto rizikám. Banky, ktoré majú rozumnejší risk manažment, samozrejme, vedia o týchto rizikách, teda väčšina z nich vie, a nakupujú swapy. To znamená, že nakupujú riziko a predávajú ho niekomu inému. Nemusia mať až také obrovské straty, ktoré ohrozia ich solventnosť. V tomto prípade, ja by som negeneralizoval, ono to závisí od banky.
Hovoríte, že tým, že to nemali poistené, je to zlyhanie amerického regulátora? Ako je možné, že to desať rokov po kríze pripustili?
To je dobrá otázka, na ktorú sa bude hľadať odpoveď v nasledujúcich dňoch. Keď si však pozriete súvahu alebo výkazy tej banky, v nich je vidno, že výška nerealizovanej straty zožrala takmer celý kapitál danej banky. Banka teda bola na pokraji toho, že kľakne. Napriek tomu si myslím, že regulátor ich mal trošku v merku. Ponuku akcií mali v stredu, vo štvrtok začali vyzerať zle a v piatok prišiel krach.
Ako to, že niekto z kompetentných po zvýšení úrokových sadzieb tento scenár nepredpokladal?
Neviem, do akej miery to predpokladali, ale oni nemôžu o tom rozprávať, keďže by zhoršili celý priebeh a poukazovali by na problémy, ktoré majú vo svojom bankovom systéme. Čo mnoho ľudí ale zľahčovalo. V momente, keď začali rásť úroky, jedna skupina si myslela, že je to len dočasná vec a úroky znova klesnú a nič sa nestalo. Druhej skupine to bolo jedno, lebo si povedali, že to podržia do konca splatnosti. Druhá skupina robila technickú chybu, pretože si neuvedomovala, že hocičo, čo banka drží na svojej súvahe, musí financovať krátkymi peniazmi, ktorých problém je v tom, že vedia utiecť, a to je riziko. Dnes máme situáciu, že ľudia vedia pýtať úrok za to, že držia peniaze v bankách, a to bankám začne robiť problém.
Čítajte viac Národná banka sa vyjadrila k pádu americkej banky: Na Slovensku takú nenájdeteV nedeľu prišlo riešenie, ktoré malo túto epidémiu zastaviť. Ide o garanciu federálneho úradu na ochranu vkladov. 250-tisíc dolárov na hlavu, to by malo garantovať vlastníkom vkladu, aby o tie vklady neprišli. Americké ministerstvo financií pritom ubezpečuje, že daňoví poplatníci žiadne náklady spojené so zatváraním bánk znášať nebudú. Ako je to možné? Kto to zaplatí? Daňoví poplatníci a prečo?
Štát, teda v podstate sme to my všetci. Všetko, čo zaplatí štát, zaplatíme my. Takže nie je to pravda, na konci dňa to musia zaplatiť daňoví poplatníci. Zaplatia to dvoma spôsobmi. Buď sa uvalia poplatky na banky, vyzbiera sa nejaký fond a z toho sa to zaplatí, alebo z daní, alebo z inflácie.
Krízu v roku 2008 spôsobilo veľké a nekontrolovateľné rozdávanie lacných pôžičiek amerických bánk. Banky požičali na nehnuteľnosti aj tým ľuďom, ktorí to nevedeli splácať. Potom to domino spadlo. V súčasnosti tento problém spôsobili teda štátne dlhopisy?
Mne príde, že dosť zásadná vec je práve to, že v centre problému sú štátne dlhopisy.
A to je posun?
Presne tak. Na jednej strane je to, že štátnych dlhopisov je oveľa viac, ako bolo hypotekárnych cenných papierov alebo iných problematických aktív. Na druhej strane, ak sa im toto vymkne z rúk, tak je to konečná, pretože už neexistuje väčší subjekt ako štát, ktorý by mohol prebrať dlhy. Na konci dňa, kto garantoval dlhy, sú centrálne banky, a tie sú tiež zahnané do kúta, lebo majú vysokú infláciu. Ešte kým boli pod inflačnými cieľmi, ako napríklad ECB, tak mohli nakupovať talianske dlhopisy alebo dlhopisy iných členských krajín. Dnes, keď sú nad inflačným cieľom, tak by nemali zachraňovať, nemali by nakupovať. Vidím omnoho viac rezerv na riešenie prípadných problémov, ako to bolo v minulosti.
Aká bude táto kríza?
Ostáva ešte posledná úroveň. To je nekontrolovaná inflácia. Je to obrovská katastrofa pre pracujúcich, že ich plat nestíha za rýchlo narastajúcimi cenami. Tá môže zožrať úspory ľuďom, ale aj časť štátneho dlhu. Dúfam, že sa do tejto situácie nedostaneme.
Niektorí analytici tvrdia, že finančný systém je chybný. Keby ste mali absolútnu moc, ako by ste ho zmenili?
Som znechutený z toho, ako sa zmenila posledná finančná kríza. Napísal som o tom knihu Zlé peniaze, a tam rozoberám fungovanie aj peňažného systému. Chcel som byť stručný a rozpísal som sa na 600 strán. Mám pocit takého déja vu, že zažívame to, čo som zažíval pred tromi dekádami, len o niečo väčšie a horšie. V skratke, musíme sa vrátiť z tej cesty toho, že centrálna banka garantuje všetko a všetkým, lebo tá vedie k tomu, že nakoniec všetko zaplatí a my budeme mať bezcenné peniaze.
Ako sa to môže dotknúť nás?
Obyčajní ľudia nevedia, ako ten systém funguje a nemajú často ani kapacitu riešiť takéto veci, keďže riešia svoj život, svoju prácu, rodinu. Pre nich mám len jeden odkaz. Treba sa správať opatrne, nenechať sa zavrieť do dlhovej pasce. Mali sme tu dlhé obdobie úrokov, ktoré boli nižšie, než je inflácia, a ten, kto na to naletel, zobral si viac dlhov než bude schopný splácať, bude mať problém. Sporiť si a investovať, aby všetko nemal len v zlých peniazoch.
Juraj Karpiš
Je spoluzakladateľom INESS a členom od jeho vzniku. Ukončil Fakultu manažmentu UK v Bratislave so špecializáciou finančný manažment. Predtým ako začal pôsobiť v INESS, bol zamestnaný v komerčných finančných inštitúciách v zahraničí a na Slovensku. V INESS má na starosti zdravotníctvo, monetárnu politiku a euro. Napísal knihu Zlé peniaze.