Ekonóm: Štát nie je zázračný bohatý strýko, ktorý má voľné peniaze. Vyhovárame sa a dobehne nás to

Čo bolo najväčšou hrozbou po vypuknutí vojny? Čo sa z toho naplnilo a čo nie?

Myslím si, že tému hrozieb si môžeme rozdeliť na dve skupiny. Jedna skupina bola celková ekonomická neistota. Veľký ozbrojený konflikt v Európe, ktorý tu dlhé roky nebol. Nevedelo sa, ako sa to bude rozvíjať. V podstate krátko po skončení „covidového šoku“ prišiel takýto ďalší šok. Dovolím si tvrdiť, že táto hrozba trocha odznieva. Zo začiatku boli obavy, či nebude pokračovať ďalej do Európy, či už do Baltického regiónu, smerom na Poľsko, Moldavsko a ďalej. Súčasná situácia vyzerá zatiaľ stabilizovaná, aj keď stať sa môže všeličo.

Druhá skupina sú priame ekonomické hrozby, aj keď do malej miery aj prvá ohrozuje ekonomiku. Ekonomické hrozby sa týkali veľmi úzkej skupiny komodít, najmä energetických. Rusko samo osebe z hľadiska globálneho obchodu nie je príliš významný hráč, s podielom menej ako 2 % na svetovej ekonomike, s výnimkou energetických komodít, ropy, plynu, niektorých ďalších surovín, minerálov. V lete 2022 energetická panika dosahovala extrémne rozmery. Ceny vyleteli do šialených výšok. Ale dnes máme ceny plynu výrazne upokojené, rovnako sa upokojujú aj ceny elektrickej energie. Ceny ropy sa viac-menej okrem krátkeho obdobia celú dobu držali na rozumných úrovniach. Aj táto energetická hrozba sa z akútnej mení na plazivú a stáva sa už skôr takou výhovorkou.

Môže za všetko vojna? Lebo infláciu sme tu mali už pred ňou.

Určite nie. Dovolím si tvrdiť, že prišiel čas, aby politici skončili s výhovorkami. Mali sme tu takmer trojročné covidové obdobie, keď bol vírus výhovorkou na čokoľvek v rámci hospodárskej politiky. Pred rokom prišla vojna a stala sa výhovorkou prakticky na akýkoľvek krok v rámci hospodárskej politiky.

Všetko sa zdôvodňovalo: „Lebo vojna“. Tieto výhovorky môžeme dať pomaly bokom a skutočne si povedať, že naša súčasná ekonomická situácia je do nemalej miery ovplyvnená tým, čo sme si robili sami, teda Slovensko a EÚ v rámci hospodárskej ekonomiky. Či už je to monetárna politika, čo je „tlačenie peňazí“, alebo zelená, ergo energetická politika, ktorá do budúcna vytvára množstvo otáznikov v rámci európskej ekonomiky. Toto sú zárodky dnešnej situácie. My sa s nimi budeme trápiť, aj keby sa vojna na Ukrajine v tomto momente skončila k spokojnosti všetkých.

Čítajte viac Exministerka financií Schmögnerová: Smer zdiskreditoval sociálnu demokraciu, Slovensko malo byť niekde inde

Svietiť, variť, kúriť, jesť musíme. Čo podľa vás, aj keď je to možno individuálne, najviac ovplyvnilo peňaženky ľudí? Je to rast cien energií alebo ceny potravín?

Je to naozaj individuálne. Každý spotrebiteľ má iný nákupný kôš a v každom je iný podiel účtov za energie. Niekto má nízko energetický dom, ktorý vysvieti, vykúri, ohreje vodu za stovku. Niekto má starší dom alebo býva v nezateplenej bytovke. Jeden sa stravuje tak, druhý inak. Rozdiely sú výrazné. Pri potravinách je väčšia flexibilita. Keď to poviem tak kruto, tak naši rodičia či prarodičia prežili polovicu života na kapuste a ovsenej kaši.

Väčšina ľudí, pokiaľ z toho vyberieme tých najviac chudobných, má nejakú flexibilitu, ako si upraviť jedálny lístok alebo ako si zmeniť nákup potravín, aby do toho zarátali vyššie ceny. Z hľadiska energií to môže byť trocha ťažšie. Pokiaľ bývate v nezateplenom dome alebo byte a naraz vám vyskočia energie o 100 až 200 percent, tak môžete znížiť spotrebu energií, ale ovplyvníte to len do menšej miery. Podľa mňa sa v týchto otázkach veľmi sústreďujeme na aktuálnu schopnosť niečo kúpiť. Je to, samozrejme, dôležité, ale nezabúdajme, že rastú aj mzdy, aj keď pomalšie ako inflácia. Dôležité je ale spomenúť, že inflácia poškodzuje úspory. To nie je len problém dôchodcov, ktorí si celý život odkladali a radi by si v 70. rokoch zaplatili nejaké služby, išli na dovolenku alebo kúpili si novšie auto a podobne.

Je to problém aj stredného veku. Sú ľudia, ktorí mali pozemok, nechceli si zobrať hypotéku a sporili si napríklad na stavbu domu a zistili, že tie stavebné náklady začínajú utekať od toho, čo si našetrili, zisťujú, že každý rok majú menej a menej, hoci stále prikladajú. Dôležité je teda spomenúť aj otázku úspor, ktorá je pre mnohých, ktorí si sporili, ešte dôležitejšia, ako to, že v danom momente stúpla cena masla alebo elektriny.

Dá sa povedať, že keď sa skončí zima a nebude taký tlak na ceny energií, mohli by sme mať vrchol inflácie za sebou?

My to vidíme už teraz. Samozrejme, obchodníci s energiami sa nerozhodujú zo dňa na deň, oni vidia, koľko je energie v zásobníkoch, aké sú podpísané kontrakty, či už na LNG, či už na dodávky potrubím z iných krajín. Vidia výhľad počasia na mnohé dni dopredu. Vedia, aká je výroba elektriny v plynových a atómových elektrárňach. Vidíme, že tie ceny už výrazne poklesli. V prípade plynu bol vrchol približne 350 dolárov za megawatthodinu (MWh) v lete. Dnes sa predáva pod 50 dolárov za MWh. Päťročný priemer je okolo 35 eur. Ceny sú stále o niečo vyššie, ale ten vrchol máme za sebou, pokiaľ sa nestane opäť nejaká zásadná udalosť, povedzme nejaké rozsiahle sabotáže na energetickej infraštruktúre. Ceny sa nakoniec výrazne upokojili.

Problém je v tom, že vďaka mnohým vládnym opatreniam, nie len u nás, ale v podstate všade v Európe a vo svete, sa tie ceny energií prepracovávajú do koncových cien postupne. Niektorí mali dlhšie kontrakty, niekde boli dotácie, inde boli odklady. My stále vidíme dobiehať efekt drahších energií na ceny potravín, topánok, automobilov a podobne. Energie však už nebudú hlavným ťahúňom. Otázkou je monetárna politika najmä v Európe. Európska centrálna banka dáva pomaly nohu z plynu. Vieme, že úrokové sadzby rastú, to znamená, že peniaze v obehu sa začínajú viac upokojovať.

Problém je, že mnohé vlády, vrátane tej slovenskej, už počas covidu a v poslednom roku sa to ešte zextrémnilo, nabehli na mód absolútnej fiškálnej nezodpovednosti. Z rozpočtu sa rozdávajú peniaze priamo do peňaženiek ľudí. Nakoniec čerstvý nápad s 500 eurami za účasť na voľbách je korunovačným klenotom týchto nápadov. Keď peniaze zo štátneho rozpočtu pretekajú do peňaženiek ľudí, tak to podporuje infláciu. Peniaze sa dostávajú do obchodov a ďalej sa roztáčajú v ekonomike. Spojené štáty pomerne drasticky začínajú obmedzovať napr. peňažnú zásobu a je to už vidieť na spomaľovaní rastu cien. Časom sa to dostane aj do Európy.

Okrem toho, že vláda dotuje energie, rastú pre infláciu dôchodky, rastú dávky. Nečaká nás v blízkom období rast daní?

Štát nie je nejaký zázračný bohatý strýko, ktorý má voľné peniaze a teraz to chudákom rozdáva. V princípe si my sami pomáhame. Všetky peniaze, ktoré vláda má, sú z daní, odvodov a dlhov. Akúkoľvek pomoc, ako uhrádzanie energií, zastropovanie cien a podobne si v jednom momente zaplatíme sami. Štát sa snaží to rozložiť na dlhšie obdobie. Keď narástli minulý rok ceny, tak aby domácnostiam nenarástli ceny energie o 300 percent, ale napríklad len o 50 percent, tak sa to trochu roztiahne na dlhšie časové obdobie, ale v istom časovom bode sa to bude musieť zaplatiť. Na rok 2023 je naplánovaný deficit 7,3 až 7,4 miliardy eur, čo je gigantické číslo.

Ak to chceme zaplatiť zvýšením DPH, museli by sme ju zdvojnásobiť. Pokiaľ by sme to chceli zaplatiť zvýšením firemných daní, tak tie by museli byť trojnásobné. Miesto 20 percent by boli cez 50 percent, čo je nemysliteľné. Naznačuje to, že to môže byť problém. Rastú taktiež úroky na štátnych dlhopisoch, v rámci celej skupiny krajín. Nepožičiavame si za 0, ale už je to za 1 až 3 percentá. Toto bude stále ťažšie. Do kariet môže štátnym verejným financiám hrať práve spomínaná inflácia. A to tak, že vyrastieme z dlhu. V praxi sa to udeje tak, že nominálne hospodárstvo bude rásť rýchlejšie, ako bude rásť nominálny trh. Na to sa ale nedá spoliehať. Môže prísť aj k spomaleniu hospodárskeho rastu a inflácia má mnohé negatívne efekty na fungovanie ekonomiky, ktoré ho budú brzdiť. Môže to byť v budúcnosti problém.

Je šanca, že by sa mohli platy blížiť k inflácii, že by reálne mzdy mohli prekonať rast cien?

Ak by ste mi na začiatku roka 2020 povedali, že po dva a pol roku covidových obmedzení a po roku obrovského vojenského konfliktu v Európe sa budeme mať tak, ako sa máme dnes, to znamená relatívne nízka nezamestnanosť, mzdy síce nestíhajú, ale nie je to až také dramatické, nevidíme vlnu bankrotov a odchodu kapitálu a investícií a podobne, tak by som vám neveril. Z tohto hľadiska zažívame jeden z tých optimistickejších scenárov. Treba byť pesimista len odtiaľ-potiaľ. To, či to takto bude pokračovať alebo to bude do budúcna horšie, bude do veľkej miery závisieť od toho, akú budú vykonávať hospodársku politiku naša domáca vláda alebo vlády na úrovni EÚ. Tu vidím niekoľko potenciálnych hrozieb.

Na domácej strane to je mimoriadne nezodpovedná fiškálna politika alebo rozpočtová politika. Mali sme tu niekoľko vlád, pri ktorých bola celá ich politika o sociálnych balíčkoch. Bohužiaľ, viedlo to k tomu, že slovenská domácnosť s príjmom 2000 eur mesačne v čistom očakáva, že dostane tehotenské, materské, rodičovské, jasle aj škôlky takmer zadarmo. Školy, zdravotníctvo, vlaky zadarmo, vysoké dôchodky. Naučili sme sa tie balíčky prijímať, ale takto ekonomika nemôže fungovať. Neustále niekto hádže stovky miliónov eur občanom, aby boli spokojní. Ja nevidím v dnešnom politickom spektre niekoho, kto by povedal, že musíme ubrať a zrušíme napríklad materské alebo vlaky zadarmo, pretože rozpočet to neutiahne. Z dlhodobého hľadiska si to nemôžeme dovoliť. Takí politici tu nie sú.

Toto je veľké riziko. Zvykli sme si na veľké rozhadzovanie peňazí, ktoré nebude už dlho možné a nebudeme sa vedieť zbaviť tejto závislosti. Čo mi najviac vyvoláva obavy na európskej úrovni, je energetická, respektíve zelená ekonomika. EÚ si dáva síce chvályhodné a ambiciózne ciele, čo sa týka klimatickej politiky, ktoré keď budeme chcieť splniť, tak zásadne ovplyvnia európske hospodárstvo, priemysel a peňaženky všetkých spotrebiteľov. A to bez toho, aby to malo dramatický efekt na klímu, lebo ostatné regióny po svete sa až tak nepridávajú. Pokiaľ tu nepríde trochu k zreálneniu týchto predstáv, tak z hľadiska nasledujúcej dekády to môže byť problém nielen pre Slovensko, ale aj pre celú EÚ.

Vojna trvá už rok, nevyzerá, že by sa mala skončiť. Čo nás môže ešte zaskočiť a čoho sa už nemusíme obávať?

Dajme bokom všetky mimoriadne udalosti od novej epidémie cez jadrovú vojnu až po výbuch sopky. Keď ostaneme len v ekonomickej sfére, tak to, čo nás môže zaskočiť, je, že v istom momente si zrazu štát nemôže požičiavať tak, ako čaká. My sme boli približne v roku 2012 zvyknutí, že Slovensko si dokáže požičať hocikedy a hocikoľko. Bolo tu veľmi krátke obdobie na začiatku roka 2020, keď vypukla pandémia a všetci chytili paniku, keď si štát nedokázal pár týždňov požičať. Našťastie, bolo to len na veľmi krátko.

Keby sa niečo takéto stalo o 1 až 3 roky, že sa trhy niečoho zľaknú a prestanú si kupovať slovenské dlhopisy, tak máme obrovské problémy. Vláda by musela škrtať výdavky vo výške 5 až 7 miliárd eur. To nedokáže. Toto je pre mňa najväčšie riziko. Stabilita slovenských verejných financií v rámci Európy je hodnotená ako jedna z najhorších.

Čo bude, keď to vláda nedokáže?

Môžeme sa dostať do situácie, že ktorákoľvek vláda, ktorá príde, bude nútená robiť mimoriadne veľké škrty. Bude to extrémne nepopulárne, ťažké a ľudia budú z toho šokovaní. Nechcem tvrdiť, že dopadneme ako v „gréckom scenári“, od toho sme ešte ďaleko. Slovenský dlh je relatívne nízky, máme ho natiahnutý na dlhé obdobie a stále si vieme komfortne požičiavať. Výhľadovo sa bavíme o nejakých 3 až 5 rokoch, keď môže nastať rapídne zhoršovanie verejných financií.