Vyzliekla som si kostým a išla som kolkovať. Ale štart koruny sme zvládli, tvrdí známa bankárka Kohútiková

Ako ste sa dostali k bankovníctvu, čo bola vaša úloha v roku 1993?

K bankovníctvu som sa dostala v roku 1990 z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied. Vedúci mojej kandidátskej práce, ktorú by sme dnes nazvali doktorandská, sa stal šéfom hlavného ústavu Štátnej banky československej a pozval ma, aby som tam išla pracovať. Mojou úlohou bolo rozvíjať vzťahy medzi menovou a fiškálnou politikou. Krátko nato som sa stala vedúcou devízového oddelenia a krátko po tom riaditeľkou odboru bankových obchodov.

Koncom roka 1992 za mnou prišiel môj vrchný riaditeľ a povedal mi, aby som prevzala budovanie menovej časti centrálnej banky. Stala som sa vrchnou riaditeľkou ekonomického úseku, mala som na starosti menovú politiku vrátane devízovej, bankové obchody, štatistiku a všetko, čo s tým súvisí.

Potom, keď sa delil štát, bolo jasné, že budeme mať vlastnú menu, a tak ste dostali zavedenie koruny na starosť?

Ja som mala na starosti tú časť, ktorá sa týkala menovej politiky, jej vnútornej a vonkajšej stability. Vnútorná stabilita bola definovaná infláciou a vonkajšia devízovým kurzom. Toto bolo mojou úlohou vybudovať a tieto činnosti sa začali pod mojím vedením vykonávať.

Čítajte viac Kolky sem previezli vrtuľníkom a začala sa mesačná nonstop operácia. Ako vznikla slovenská koruna?

Ako si na vznik slovenských korún spomínate, hovorili ste o tom, že ste sa z kostýmov prezliekali do riflí a kolkovali ste peniaze.

Bolo to napäté obdobie. Keď sa rozhodlo o tom, že sa bude rozdeľovať mena na slovenskú a českú korunu, museli sme rýchlo rozhodnúť o tom, ako budú tieto meny vydávané. Obe krajiny sa rozhodli, že v prvom kroku to budú kolkované federálne bankovky a potom sa budú tieto bankovky vymieňať za originálne nové slovenské a české koruny.

Rozdelenie republiky sa dohodlo pomerne rýchlo, takže samostatná slovenská a česká centrálna banka neexistovali. Druhým dôležitým rozhodnutím teda bolo, že kým tieto inštitúcie začnú plnohodnotne vykonávať svoju činnosť, o menovej politike bude rozhodovať menový výbor. V ňom boli traja zástupcovia slovenskej strany a traja zástupcovia českej strany. Za slovenskú stranu tam boli páni viceguvernéri Marián Tkáč a Marián Jusko a ja. Z českej strany tam boli guvernér Josef Tošovský a viceguvernéri Pavel Kysilka a Jan Vít. Tento výbor zodpovedal za všetko, čo sa týkalo emisie peňazí a menovej stability, úrokových sadzieb, teda za všetko, čo v tom čase ovplyvňovalo menový vývoj.

Počítalo sa s tým, že menová únia bude fungovať zhruba šesť mesiacov, niektorí hovorili, že osem. To mal byť dostatok času na emisiu peňazí a všetky prípravy, hlavne na slovenskej strane. Táto menová únia sa ale rozpadla po tridsiatich deviatich dňoch. Netrvala ani šesť týždňov a v tom čase sme už museli nahrádzať pôvodné bankovky kolkovanými. My sme v tom čase kolkovali, povedala by som o život, kolkovanie sa začínalo 13. januára a museli sme mať k 8. februáru nachystané kolky tak, aby ľudia mali hotovosť a mohli hotovosťou platiť. V tom čase neboli platobné karty, v obchodoch sa dalo platiť len hotovosťou.

V banke bola vtedy obrovská súdržnosť a nadšenie. Mnohí úradníci sme išli pomáhať kolegom kolkovať. Cez deň som nosila kostýmček, robila som vrchnú riaditeľku, a večer som sa prezliekla do riflí a išla kolkovať. Ráno som sa osprchovala a išla som znovu robiť riaditeľku.

Dnes by to robili asi stroje, nie?

Určite.

Znie to teda bizarne.

Bolo to pred tridsiatimi rokmi, to si musíte uvedomiť. Neviem, či je to bizár. Dnes už existujú stroje, v tom čase to neexistovalo. V tom čase neboli mobily a on-line porady, nič z toho. Všetko sme riešili buď telefonicky, prípadne faxom či písomným kontaktom. Pred tridsiatimi rokmi bolo úplne iné technické prostredie.

Ako vznikala slovenská koruna

Fotogaléria 31 fotiek

+28

Objavovali sa obavy, že inflácia vystrelí do nebies, ako to vtedy bolo?

Obavy neboli spojené iba s infláciou, točili sa aj okolo stability slovenskej koruny. Rôzne prognózy hovorili o viacerých možných vývojoch slovenskej koruny voči českej korune. Niektoré dokonca hovorili, že sa bude jedna česká meniť za štyri slovenské, prípadne za tri, no minimálne za dve. To v ľuďoch vytváralo strach, že o hodnotu svojich peňazí prídu.

Z toho vyplynulo aj ich správanie. Kto sa obával, snažil sa peniaze presunúť do Českej republiky. Kto mohol, založil si v Česku bankový účet, prípadne peniaze v Česku minul. V prvom polroku 1993 si ľudia mohli za cudziu menu vymeniť štyritisíc korún, v druhom polroku to bolo 7 500 korún. Ľudia si aj tieto peniaze zvykli ukladať na devízové účty, aby sa chránili proti znehodnoteniu.

Nenastala panika?

Panika nebola, nie.

Vnímali ste toto obdobie ako vzrušujúce?

Bolo to veľmi vzrušujúce obdobie. Z môjho profesionálneho pohľadu boli dve zlomové obdobia, jedným bolo zavádzanie koruny, druhým zavádzanie eura.

Príchod eura asi nebol taký divoký ako toto.

Euro sa zavádzalo veľmi rozumne. Mali sme už poznatky, a tie sme využili. V roku 1993 bola medzi nami veľká solidarita, robili sme do noci a po víkendoch, neexistovalo, že by niekto z nás išiel o šestnástej domov. Obdobie takého intenzívneho kolkovania trvalo necelých šesť týždňov, no to nebolo iba kolkovanie. Veľa úsilia nás stálo presviedčanie ľudí, že sme kompetentná centrálna banka, to trvalo omnoho dlhšie.

Obavy z 300-percentnej inflácie však boli. Prečo nakoniec tento scenár nenastal?

V roku 1993 sa inflácia dostala na 25,1 percenta. Časť tej inflácie bola spôsobená zavedením dane z pridanej hodnoty, čiže o osem percentuálnych bodov vyskočila inflácia už v januári kvôli novému daňovému systému. Reálna inflácia z normálneho obehu bola nižšia a zvládli sme to. Dokázali sme stabilizovať krajinu. V posledných mesiacoch roka 1993 už bola inflácia pomerne nízka a v ďalšom roku sa pohybovala okolo 11,7 percenta, v roku 1995 už bola inflácia jednociferná. Centrálna banka si svoju úlohu splnila na výbornú.

Aký bol potom teda kurz? Keď mal Slovák jednu korunu, koľko českej meny dostal?

Nebolo možné českú menu kupovať voľne. V tom čase sa kupovali hlavne dolár a nemecká marka. Vy ste mohli ísť do Česka s týmito menami a kúpiť si české koruny. Kurz bol teda jedna k jednej, ešte 8. februára bol jedna k jednej a potom bol platobný styk medzi týmito krajinami upravený špeciálnou „klíringovou“ zmluvou, kde sa saldo platieb vyrovnávalo. V úvodnom období teda platil pomer jedna k jednej, potom už platil trhový kurz. Nikdy to nebolo ani 1¤:¤3, ani 1¤:¤4. Oscilovalo to okolo tejto hodnoty až do devalvácie slovenskej koruny, ktorá nastala 10. júla.

Spomeniete si ešte na nejakú zaujímavosť z toho obdobia?

Robievali sme soboty aj nedele, ja som bývala v blízkosti Dolných honov, mali sme tam pekárničku, tam som kupovala pečivo a šunku a potom som servírovala kolegom obed. Robila som im žemličky so šunkou. Aj takto vyzerali naše dni.

Vladimír Mečiar vyzýval ľudí pred výmenou mien, aby si ukladali peniaze do bánk. O čo vtedy išlo?

To bolo pred výmenou československej meny za kolkovanú. Vyzývali sa občania, podobne ako pri zavádzaní eura, aby si uložili úspory v bankách, tam sa im to automaticky na účtoch vymenilo v pomere 1¤:¤1. Odtiaľ si už mohli vybrať kolkovanú menu. Limit štyritisíc korún platil v prvých dňoch pre hotovosť, aby ľudia mohli normálne žiť. Ľudia teda stáli v radoch pred bankami, aby si peniaze uložili na účet, a tieto peniaze sa im následne zmenili na kolkovanú menu.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že zavedenie slovenskej koruny bol teda úspešný príbeh.

Veľmi úspešný. Vtedy bol guvernérom Vladimír Masár a my sme mali povinnosť raz ročne predniesť parlamentu správu o menovom vývoji. Keď pán Masár predniesol prvú správu za rok 1993, tak poslanci vstali a tlieskali za to, že sme urobili dobrú prácu. Centrálna banka vtedy bola úplne nová a rýchlo získala veľkú kredibilitu. Keď vystúpil guvernér, trhy reagovali, aj vláda reagovala. Slovo centrálnej banky bolo vtedy veľmi silné.

Teraz je to už inak?

Dnes už je to iné, vtedy sme sa bavili o národnej úrovni, dnes prebrala túto úlohu za nás Európska centrálna banka.