Slovenská mena ešte nebola pripravená na používanie, preto prvým reprezentantom novej meny samostatného Slovenska boli okolkované bankovky československej koruny a československé mince. Kolok bol iný pre každý druh bankovky a lepil sa na presne určené miesto.
Bankovky boli označené kolkami so štátnym znakom a s názvom Slovenskej republiky a príslušnou nominálnou hodnotou. Národná banka Slovenska a banky okolkovali viac ako 120 miliónov kusov bankoviek federálnej meny. Kolkovanie sa začalo 13. januára 1993 a ich obeh sa začal 8. februára. Celkovo sa kolkovalo zhruba na štyridsiatich miestach. Bankári tak riešili aj logistické problémy. Kolky prišli do Bratislavy a bolo ich potrebné rozdistribuovať po celej krajine.
Časť kolkov sa pokúsili úrady previezť letecky, no nepriaznivé počasie neumožnilo lietadlu pristáť v Košiciach, kolky tak leteli vrtuľníkom do Žiliny a následne kolky putovali do jednotlivých miest po cestách.
Čítajte viac Pozrite sa, ako vznikala slovenská koruna. Kolkovalo sa mesiac a staré bankovky sa zlikvidovali
Do úvahy okrem kolkovania pripadalo ešte pečiatkovanie meny a výroba dočasnej meny. Pečiatkovanie bolo problematické najmä preto, že mnohé bankovky boli relatívne špinavé a poškodené, preto sa objavili obavy, že by odtlačok pečiatky nemusel na bankovke dobre držať.
Výroba dočasnej meny bola v podstate len teoretickou možnosťou, pretože v krátkom čase nebolo v možnostiach krajiny vyrobiť dostatočne kvalitnú menu. Na začiatku decembra 1992 si tak Slovensko objednalo dodanie kolkov z Kanady.
Okolkované boli federálne bankovky v hodnote dvadsať, päťdesiat, sto, päťsto a tisíc korún. Desaťkorunová bankovka nebola kolkovaná vzhľadom na to, že mala nízku nominálnu hodnotu. Navyše už v čase takzvanej menovej odluky bolo jasné, že desaťkorunová bankovka nevznikne.
Napríklad Česko nekolkovalo bankovky v hodnote dvadsať a päťdesiat korún. Slovensko sa rozhodlo kolkovať tieto peniaze aj preto, aby táto hotovosť ostávala v krajine a neodtekala do Česka. Práve okolkované československé bankovky teda stáli na začiatku samostatnej slovenskej meny. K 31. decembru 1992 bolo v obehu takmer 114 miliónov bankoviek československých korún. Ich hodnota bola viac ako 32,1 miliardy slovenských korún. Na jedného dospelého Slováka existoval limit na výmenu hotovosti vo výške štyritisíc korún. Štát vtedy musel prihliadať aj na to, koľko má okolkovaných peňazí v zásobe. Zároveň v roku 1993 nemohli občanov nechať bez hotovosti.
Peniaze nad tento limit si mohli občania uložiť na bankový účet a výmena sa uskutočnila tam.
Zmenou prešli miliardy
Z údajov Múzea Kremnica vyplýva, že pri menovej odluke si občania vymenili spolu 71 409 000 kusov bankoviek v celkovej hodnote 26,95 miliardy slovenských korún. V čase, keď sa odluka blížila, občania si peniaze odkladali na bankové účty, aby sa konverzia na novú menu uskutočnila priamo v bankách. Navyše nová inštitúcia, Národná banka Slovenska, čelila podľa Eleny Kohútikovej určitej nedôvere obyvateľov. Nebolo totiž jasné, v akom pomere sa budú vymieňať slovenské a české koruny.
Nedôvera voči novej mene sa prejavovala aj v tom, že existovali limity na výmenu slovenskej koruny za cudzie meny. V prvom polroku bol limit na výmenu na úrovni 4 000 korún, v druhom polroku to bolo 7 500 korún. Tieto transakcie sa navyše vtedy zapisovali do občianskych preukazov, ktoré vtedy mali podobu malej knižky.
Občania, ktorí sa dostali k cudzej mene, si okrem toho zakladali devízové účty a tieto peniaze si odkladali pre prípad, že by domáca mena skolabovala.
V úvodných mesiacoch bolo dôležitou úlohou zabezpečiť dostatok hotovosti na celom území krajiny. Bezhotovostný styk v tom čase nebol rozvinutý, zabezpečiť distribúciu hotovosti bolo preto kľúčové. V krajine sa navyše začal množiť objem falzifikátov. V roku 1989 sa v Československu podarilo zadržať 23 falošných bankoviek a tento počet sa začal v ďalších rokoch zvyšovať. V roku 1993 sa podarilo zachytiť 4 919 falošných bankoviek. Podvodníci sa snažili využiť spoločenskú zmenu a kolkovanie peňazí ponúkalo príležitosť na podvody. Podvodníci často odstraňovali kolky z malých nominálnych hodnôt a snažili sa tieto peniaze použiť v Česku.
Slovenské peniaze prišli postupne
Kolkované peniaze boli oficiálnym platidlom v krajine niekoľko mesiacov. Jednotlivé nominálne hodnoty nových slovenských korún sa dostávali do obehu postupne. Slovenské bankovky tlačili tlačiarne vo Veľkej Británii, v Kanade a na Malte. Jednotlivé bankovky sa dostávali do obehu od augusta do novembra 1993. Vo chvíli, keď sa bankovka slovenskej koruny stala oficiálnym platidlom, začalo sa dvojmesačné obdobie, keď súčasne platila okolkovaná a aj nová slovenská bankovka.
Napríklad bankovka v hodnote sto korún bola oficiálnym platidlom od 30. septembra 1993 a okolkované stokorunové bankovky platili do 30. novembra 1993. Výnimku tvorili peniaze s najvyššou nominálnou hodnotou, ktorých obeh medzi občanmi nebol tak bežný ako v prípade bankoviek s nižšou hodnotou. Kolkované tisíckorunáčky boli platné do 22. októbra 1993 a nové slovenské bankovky tejto hodnoty boli v obehu dokonca od 29. októbra 1993. Ako posledné boli spomedzi kolkovaných peňazí v obehu päťstokorunáčky, okolkované prestali platiť 10. januára 1994.
Mince sa razili v Kremnici a postupne nahrádzali federálne mince, ktoré sa nekolkovali a ostávali v obehu. Prvé slovenské mince sa do obehu dostali už 8. februára 1993, boli to desaťkorunáčky. Jednotlivé mince sa do obehu dostali najneskôr na konci októbra.