Napísali ste zaujímavý článok o finančnom bohatstve Slovákov. Vychádza z neho, že Slováci nevedia zbohatnúť, prečo je to tak?
Dlhodobo sa vedecky zameriavame na životnú úroveň jednotlivcov a domácností. Na výskumnej úrovni testujeme efektívne spôsoby budovania bohatstva, ktoré dokáže aplikovať každý z nás a pomôžu nám k spokojnejšiemu životu. Zároveň s kolegami pracujeme v širokom medzinárodnom tíme, kde dlhodobo sledujeme finančné zabezpečenie na dôchodok. To nás priviedlo k tomu, aby sme sa pozreli, či dokážeme systematicky budovať bohatstvo. V článku sme porovnali postkomunistické krajiny a na porovnanie toho, kam sa chceme dostať, sme pridali aj Švédsko, ktoré je vnímané dlhodobo ako krajina s vysokou mierou finančného zabezpečenia obyvateľstva. Z článku nám vychádza, že Slováci len veľmi pomaly budujú svoje dôchodkové zabezpečenie.
Napísali ste, že slovenské domácnosti síce zarábajú stále viac, ale akosi prestávajú bohatnúť. Vidieť to najmä po roku 2015, čo sa stalo?
Príjmy nám rastú podobným tempom ako aj ostatným krajinám. Začalo sa však meniť správanie domácností, kde sa začala meniť preferencia k aktuálnej spotrebe pred budúcnosťou a budúcimi potrebami. V tomto sme sa začali odlišovať od ostatných krajín, ktoré intenzívnejšie v čase ekonomického rastu budovali bohatstvo. Zároveň na Slovensku pozorujeme dlhodobo vysoké tempo zvyšovania zadlženosti domácností, čo naznačuje riziká pri znížení ekonomickej výkonnosti krajiny a vyšších úrokových sadzbách.
Čítajte viac Úroky rýchlo rastú, peniaze už vedia zarobiť. Aké sadzby ponúkajú slovenské banky na „termíňákoch“? (+ porovnanie)
Keď ste sa pozerali na viaceré oblasti finančného správania, čo vás najviac prekvapilo?
Z dlhodobého hľadiska vidíme, že Slováci málo investujú. Akoby sa investovania báli, respektíve akoby sme si stále so sebou niesli zle skúsenosti ešte z 90. rokov. Zároveň niektorí investovanie vnímajú ako „disciplínu pre bohatých“, a nie ako „svoje finančné ja“, ktoré im má pomôcť v budúcnosti.
Z rôznych výskumov vyplýva, že Slováci majú obavy, že keď sa investovaniu nerozumejú, tak radšej ani neinvestujú. Práve takéto správanie sa prejavuje na tom, že Slováci majú väčšinu svojho majetku na bežných účtoch, respektíve držia likvidnú hotovosť, čo z dlhodobého hľadiska ich úspory nezhodnocuje. No máme radi pocit, že máme svoje prostriedky kedykoľvek k dispozícii. Zároveň z dlhodobého hľadiska a z dát môžeme vidieť, že aj tú malú časť, ktorú Slováci investovali do akcií, čiastočne nahradilo sporenie na dôchodok. Samozrejme, sporenie na dôchodok je dôležité, no nemalo by ísť na úkor investovania, ale skôr by malo ísť z toho, čo držíme v hotovosti na bežnom účte.
Kde robia Slováci najväčšiu chybu? Málo investujú, sporia alebo je to pre nízke platy?
Slováci málo investujú do finančných aktív. Často počujeme, že čo budem robiť, ak trhy spadnú a ja prídem o svoje úspory? Tento mýtus často odradí od investovania. Bojíme sa rizika. Pojem riziko je však často nesprávne spájaný s pádom trhov. Riziko v investičnom svete znamená volatilitu. Jednoducho povedané, volatilita je kolísanie kurzu aktíva. Raz ide hore, raz dole. Z dlhodobého hľadiska však trhy vždy rastú a minulé poklesy sa vždy uzavrú a prekonajú. Volatility (kolísania kurzu) sa netreba báť, ale je ju potrebné brať skôr ako príležitosť. Práve vtedy nakupujeme v akcii. Ak si napríklad pravidelne sporím napríklad 100 eur mesačne, tak v období poklesu za rovnakú sumu 100 eur viem kúpiť viac akcií či dôchodkových jednotiek v prípade II. a III. piliera. Následne, keď hodnota aktíva vzrastie, tým, že som pri poklese nakúpil viac, práve som zarobil.
Takmer pred 30 rokmi sme mali vyšší príjem ako Estónci a Poliaci, no asi pred ôsmimi rokmi nás predbehli. Prečo?
Estónci stavili na digitálne technológie, vzdelávanie v tejto oblasti a otvorenú spoločnosť. To vyžadovalo dosť zásadné ekonomické reformy založené na vysokej ekonomickej aktivite jednotlivca. Štát sa spolieha na malé inovatívne podniky a tie ťahajú nahor ekonomickú úroveň. Ale je pravda, že ekonomická otvorenosť Estónska s menším štátom spôsobuje, že v čase ekonomickej recesie si musia ľudia pomôcť sami. A to sa stalo po finančnej a následne fiškálnej kríze v rokoch 2009 až 2011. Estónci veľmi padli, ale aj napriek tomu pokračovali v reformách. A to ich vzápätí vystrelilo nahor a odvtedy vedú rebríčky krajín s najrýchlejšie rastúcou životnou úrovňou.
Poliaci stavili na svoj silný vnútorný trh a podporili ho dosť expanzívnymi ekonomickými politikami. Jednoducho, Poliaci pochopili, že obchodovať sa dá aj za hranicami Poľska. Ich veľký trh ich naučil ponúkať svoje služby aj v zahraničí.
Čítajte viac Najlepší čas začať je ešte pred dvadsiatkou. Druhý najlepší čas je dnes, hovorí finančný expert o investovaní
Niekde okolo roku 2014 sa Slovákom rapídne začali vzďaľovať v príjme aj Česi, čo sa stalo?
Dosiahli sme určitú úroveň, čo nám v tom momente stačilo. Potom sme akoby zaspali. Je to smutné konštatovanie, ale všetky medzinárodné porovnania naznačujú, že sa svet a ekonomika okolo nás sa menili a my sme nehľadali nové trhy. Pre nás sa stala dôležitejšia okamžitá spotreba, rôzne formy istôt a zabudli sme na potrebné zmeny a reformy. Jednoducho, prestali sme investovať sami do seba. To vidíme aj na porovnávaných dátach – úspory držíme na bežnom účte a investície a sporenie nám nerastú.
Zaujímavé je tiež to, že asi od roku 2010 v porovnaní napríklad s Poliakmi, so Švédmi, s Čechmi, Slováci rapídne zvýšili spotrebu. Prečo?
Je to dané dvoma faktormi. Prvým je, že verejný sektor sa svojimi výdavkami orientoval takmer výlučne na spotrebu a investície išli do úzadia. To spôsobilo, že transfery vo forme rôznych dávok a úhrad za rôzne služby zvyšoval celkovú spotrebu domácností. Druhou stranou mince je aj samotná súkromná spotreba domácností v podobe rôznych statkov a služieb, ktorá sa stala ťahúňom ekonomiky.
Tiež nedokážeme usporiť toľko ako ostatné krajiny, pričom pred 30 rokmi sme začínali na približne rovnakých úrovniach. Ako je to možné?
V posledných rokoch s výnimkou toho minulého mzdy Slovákov rástli rýchlejšie ako inflácia. Čo však rástlo spolu so mzdami, je aj naša spotreba. Teda môžeme povedať, že spolu s rastom príjmov nám rástli aj výdavky a viac sme míňali. Práve rast spotreby a zadlženia spôsobujú, že subjektívne máme pocit, že zarábame menej. No keď sa pozrieme na iné štáty, napríklad na našich susedov či na Estóncov a Švédov, vzťah medzi rastom príjmu domácností (miezd) a spotrebou je iný ako v slovenských domácnostiach. Vidíme, že pri rastúcich príjmoch im spotreba klesala. Čo je opačná situácia ako u nás. Zároveň k príjmom môžeme prirátať aj príjem napríklad z dividend či z iných príjmov, ktoré plynú z investovania. Preto sa musíme pozrieť na to, prečo v iných krajinách spotreba klesala, a u nás nie.
Podobné je to s vývojom finančného bohatstva, teda peňazí zainvestovaných v akciách či dlhopisoch. Kým asi pred 30 rokmi sme boli na tom približne podobne ako Slovinci a ďaleko pred Estóncami a Švédmi, dnes je situácia opačná. Estónci a Švédi majú o polovicu vyšší finančný majetok, predbehli nás. Čo sa stalo?
Áno, takmer pred 30 rokmi sme boli na tom ako Slovinci. Keď sa však pozrieme na Slovincov, vidíme, že viac sporia. Síce po kríze v roku 2008 im úspory poklesli, no dokázali sa z toho spamätať a v posledných rokoch začali sporiť výrazne viac. Naopak, Slováci za posledných 20 rokov sporia stále rovnako, a to aj pri rastúcich mzdách. A keď sporíme málo a neinvestujeme do reálnej ekonomiky (akcií firiem, ktoré vytvárajú reálne produkty a služby), ani naše finančné bohatstvo nebude rásť rýchlo.
Vidieť tiež, že podiel akcií a investícií do akcií ako podiel z celého finančného bohatstva klesá, pričom by sa zrejme mal diať presný opak – podiel investícií do akcií by mal stúpať. Akcií sa Slováci stále boja, prečo je to tak?
Z dát môžeme vidieť, že Slováci sporenie do akcií nahradili sporením si na dôchodok. Zároveň môžeme vidieť, že veľa prostriedkov držíme na bežných účtoch, čo má viacero negatív. Jedným z nich je, že takto máme prostriedky hneď k dispozícii, čo sa často preleje do spotreby, a nie do našej budúcnosti. Druhým negatívom držby prostriedkov na bežných účtoch je to, že nám ich inflácia znehodnotí, a teda postupne strácajú na hodnote, čím klesá kúpna sila. A či sa Slováci boja? Tak ako som spomínala v otázke vyššie, zrejme ide o kombináciu dedičstva zlých skúseností z minulosti a toho, že možno nevieme, že pravidelne investovať môžeme aj s pár desiatkami eur mesačne. Zároveň na ochotu investovať môže vplývať aj množstvo behaviorálnych faktorov, ako napríklad to, že investovanie si je ťažké predstaviť a, naopak, banku dôverne poznám, každý deň chodím okolo a svoje financie máme takto „pod kontrolou“ a nablízku.
Čítajte viac Slováci prišli na trh s novinkou, ktorá dokáže znížiť cenu elektriny. Sotákove železiarne už výrazne ušetrili
Ak do finančného bohatstva zarátame aj investície do nehnuteľností a bývania, no odrátame dlhy, stále sme na tom biedne. Dokonca za posledných 30 rokov nám celkové finančné bohatstvo klesá, to sa nedeje v nijakej porovnávanej krajine. Ako je to možné?
Slováci už dlhodobo vedú rebríčky s najväčším podielom vlastníctva nehnuteľností na svete. Bývajú vo vlastnom a v nehnuteľnostiach vidia svoju finančnú budúcnosť. Ale treba mať na pamäti, že po nás tu nechávame polovičnú generáciu, ktorá asi nebude mať záujem od nás všetky tie nehnuteľnosti kúpiť. Samozrejme, je rozdiel v tom, kde sa nehnuteľnosť nachádza a aký má vek. To bude v budúcnosti vplývať na príležitosti nehnuteľnosť predať. Zároveň vidíme odliv mladých, našich a aj mladých z východných krajín, na Západ. Preto ak nebudeme ako ekonomika prosperovať a približovať sa k Západu, tak ani zahraniční obyvatelia sa sem nepohrnú. Preto by mali byť Slováci opatrní pri koncentrácii svojho majetku len do nehnuteľností. Navyše, keď ich takmer výlučne financujú na dlh, to znamená špekulujú s tzv. pákovým efektom. Zároveň je potrebné položiť si otázku, či nehnuteľnosť, v ktorej bývam, je skutočne aj investíciou.
Zadlženie máme v porovnaní s vyššie spomenutými krajinami najvyššie. Rozbehlo sa pred 20 rokmi a odvtedy ide celkom prudko hore. Čo je za tým, vstup do eurozóny a lacné úvery v eurách?
Dlh je dobrý sluha, ale zlý pán. Dlh by mal slúžiť na vytvorenie aktív, a nie len na vytváranie pasív. Ak sa pasíva podieľajú na budovaní aktív, ktoré v čase prinesú vyšší výnos ako náklady na dlh, tak domácnosti začnú tvoriť bohatstvo. Ak dlh slúži na prejedanie a spotrebu, tak máme do budúcnosti zarobené na problémy.
Pri vašej analýze mi napadlo, že zhruba 30-ročné finančné správanie Slovákov je doslova katastrofa. Ako sa to dá zmeniť?
Ak sa chceme odraziť nahor, musíme zmeniť nazeranie na naše financie. Náš príjem nemá slúžiť len na krytie našej aktuálnej spotreby, ale mali by sme začať myslieť na seba samých v budúcnosti. Z analýzy dát OECD vidíme, že často preferujeme aktuálnu spotrebu práve na úrok našej budúcej spotreby. Pod budúcou spotrebou môžeme chápať sporenie na dôchodok, ale aj investovanie. Pri dôchodku je ideálne spoliehať sa sám na seba, a teda využiť sporenie aj v kapitalizačných pilieroch, teda v II., III. pilieri a v celoeurópskom osobnom dôchodkovom produkte (tzv. PEPP). Kapitalizačné piliere investujú príspevky sporiteľa cez dôchodkové fondy do reálnych finančných nástrojov. Buduje sa tak kapitál pre sporiteľa, ktorý vo forme úspor bude slúžiť na výplatu dôchodku v budúcnosti. Týmto sporením si pokryjem potreby svojho budúceho ja na dôchodku. Investovanie je spôsob, ako dnes neprejesť príjem, ale vybrať si firmy, ktoré vytvárajú produkty a služby, na ktorých zarábajú. A ja ako investor si môžem kúpiť čas tejto firmy, ktorá mi do budúcnosti bude zhodnocovať môj majetok. Ak si neviem vybrať konkrétne firmy, stačí sa pozrieť na fondy, ktoré ich vyberajú podľa rôznych kritérií. Odvetvie, krajina, veľkosť firmy, typ produktov, finančná stabilita a podobne. Ale dobré je začať knihou o investovaní a budovaní majetku. To otvorí obzory.
Zároveň platí, že na bežných účtoch by sme mali mať len finančnú rezervu. Zvyšok by sme mali investovať do seba, a to prostredníctvom spomínaného sporenia na dôchodok a investovania na trhoch, ktoré naše úspory zhodnotia.
Čo by mali ľudia ako prvé spraviť so svojimi financiami?
Ak chcem sporiť, začať musím od svojich výdavkov. Výdavky musím mať pod kontrolou. A to tak, že ich poznám a viem ich roztriediť do skupín. Výdavky môžeme rozdeliť na povinné, ako je napríklad splátka hypotéky, energie, a dobrovoľné ako napríklad kávičky, drobné nákupy oblečení, rôzne streamovacie služby. Najprv by sme mali začať s upratovaním výdavkov, ktoré sú neproduktívneho charakteru. To sú tie, ktoré nám nepomáhajú zvyšovať príjem a ani nevytvárajú aktíva do budúcnosti. Na roztriedenie výdavkov môžeme použiť rôzne bankové aplikácie, aplikácie na sledovanie osobných výdavkov, ale napríklad aj Excel či klasický zošit. Na pochopenie príspevku produktívnych výdavkov, ako je napríklad dôchodkové sporenie, investície a iné dlhodobé sporiace produkty, na budovanie bohatstva pomôže aj aplikácia Oranžová obálka svojimi odhadmi a projekciami.
Dôležité je mať aj krátkodobú rezervu. Vytvorenie rezervy by však nemalo ísť na úkor dlhodobého sporenia či investovania. Prostriedky na vytvorenie alebo zvýšenie finančnej rezervy by sme mali hľadať práve v dobrovoľných neproduktívnych výdavkoch. Finančná rezerva má tvoriť približne šesť mesiacov vašich povinných a produktívnych výdavkov, ako je nájomné, úver, elektrina, sporenie. Hlavnou myšlienkou je, že finančná rezerva by vám mala pokryť povinné výdavky v prípade straty pravidelného príjmu (práce) počas obdobia, za ktoré by ste opäť vedeli získať pravidelný príjem. Zároveň finančná rezerva by sa mala držať v likvidných aktívach.
To, že aktuálne žijeme v kríze, môžeme brať aj ako príležitosť upratať si osobné financie, čo nám pomôže prejsť horšími časmi, ale zároveň z vytvorenia návyku prehodnocovania výdavkov budeme čerpať aj po tom, čo sa horšie časy skončia a využiť to v náš prospech a na budovanie nášho bohatstva a finančnej stability.
Daniela Danková študovala na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela, kde získala doktorát z ekonómie v študijnom programe verejná ekonomika a politika.
Foto: Archív autora
Vo výskume sa zameriavala na vplyv demografických zmien na verejné politiky a pôsobila ako výskumníčka vo viacerých projektoch zameraných na behaviorálne aspekty finančného rozhodovania. Venuje sa etike a rizikám FinTech spoločností. Aktuálne vedie tím FinTech platformy Oranžová obálka, aplikácie zameranej na správu osobného majetku a systému sledovania dôchodkov.