Čo bolo rozhodujúcim okamihom vo vašom živote, keď ste sa rozhodli ísť študovať na Harvard?
Jeden okamih to asi nebol. Išla som tam na magisterské štúdium, takže už predtým som mala zahraničné skúsenosti. Už na strednej škole som mala príležitosť študovať v Anglicku. Postupne som takto skúšala život a štúdium v zahraničí, ale nikdy som si nemyslela, že skončím na Harvarde. Už keď som bola v štádiu po bakalárskom štúdiu a pracovala som, tak som rozmýšľala o tom, že ešte vyskúšam magisterské štúdium a vždy bolo mojím snom ísť do USA a spoznať tú krajinu, sledovala som aj politické dianie v nej a podobne. Začala som preto sledovať školy práve tam. Veľmi sa mi páčili programy práve v USA, konkrétne magisterský program vo verejnej správe. S malou dušičkou po povzbudzovaní okolia som sa rozhodla prihlásiť aj na Harvard. Keď som zistila, že som prijatá a zabezpečila si aj financovanie, tak som bola presvedčená, že tam idem. Bol to veľmi zaujímavo nadizajnovaný program, ktorý trval dva roky. V Európe štandardne trvá takýto program rok. Je viac orientovaný na prax, sú tam zaujímavé kurzy aj profesori. To všetko znelo veľmi lákavo.
Od momentu, keď ste sa rozhodli podať prihlášku, až po vaše prijatie na Harvard. Čo všetko tento proces zahŕňa?
Proces nie je až taký komplikovaný. Bola to štandardná prihláška, záujemca musí mať do toho bodu skúsenosti, ktoré opíše v životopise a v esejach, ktoré približovali našu motiváciu a príbeh, prečo chceme ísť študovať a čo tým chceme dosiahnuť. Skôr ide o to, mať to nejako premyslené, ale už dať prihlášku dokopy bola otázka pár týždňov. Okrem toho som sa pripravovala aj na testy všeobecných predpokladov, ktorý som musela spraviť a výsledky poslať univerzite. Na to sa tam pozerajú tiež. Okrem toho som musela získať aj referencie. To teda trvalo niekoľko týždňov, potom som už len čakala na výsledok.
Čítajte viac Odborník na dopravu o novom grafikone: Zmeny prinášajú búrlivé reakcie, drvivá väčšina si polepší
Ak tento rozhovor budú čítať aj žiaci a povedia si, že chcú skúsiť dostať sa na Harvard, čo musia preto urobiť? Dobré známky im asi stačiť nebudú. Mali by byť už počas štúdia na strednej škole aktívni vo forme dobrovoľníctva alebo iných aktivít?
Líši sa to do veľkej miery od toho, kam sa hlásite – na akú fakultu a odbor a či je to bakalárske, alebo magisterské štúdium. Ja som bola na magisterskom štúdiu, ale mala som možnosť viesť aj semináre pre bakalárskych študentov na Harvarde, vďaka čomu som spoznala aj ich život. Tam je dôležité práve byť aktívny a niečím zaujímavý, napríklad keď je človek iniciatívny a založí projekt alebo sa hlboko položí do nejakej témy a už robí výskum v tej oblasti, než skončí strednú školu. To sú tie príbehy bakalárov. Musia ale určite mať aj dobré výsledky v škole, a prípadne aj v štandardizovaných testoch. Do úvahy sa berie príbeh človeka, ako vie vysvetliť, čo ho v živote motivuje, čo sú jeho hodnoty a ako to je prepojené s tým, čo chce študovať.
Keď som sa bol pozrieť v Kalifornii na univerzite Stanford, tak ma prekvapil ten kampus. Ako to vyzerá na Harvarde a ako prebieha bežný život študenta?
Mňa prekvapilo, že Harvard je v centre rušného mesta. Je to v meste Cambridge, ale blízko Bostonu. Samotný kampus má však veľa historických budov a študenti tam žijú svojím študentským životom. Tým, že som chodila na profesijný program a moji spolužiaci mali priemerne 28 rokov, mali sme trochu iný život. Ale vo všeobecnosti študenti skutočne žijú tou školou a všetkými aktivitami, ktoré ponúka. Je tam naozaj veľa možností. Napríklad bakalárski študenti v seminári, ktorý som viedla, sa venovali rôznym záujmom – boli v a cappella skupinách, robili rádio, dobrovoľníctvo či prácu popri škole. Počas korony však zavreli aj náš kampus. Vyzeralo to inak. Ale z obdobia predtým tam bolo veľa života, teda diskusie, udalosti a tak ďalej.
Aká je študijná morálka študentov na Harvarde? Je to tak, že keď už sa tam dostali, tak sa snažia z toho vydolovať maximum?
Toto tam určite platí. Jednak je to spôsobené aj tlakom. Človek cíti súťaživosť s inými. Je síce na Harvarde, ale všetci okolo sú veľmi šikovní. V podstate veľa z tých žiakov sa bude uchádzať o podobné pozície. Sú tam nejaké kariérne trajektórie, ktoré sú atraktívne. Takže je tam aj implicitná súťaživosť. Druhý rozmer je, že tým, že je tam toľko možností a aktivít, človek ich chce čo najviac využiť. Videla som napríklad aj na mojich študentoch, že na konci semestra sú vyčerpaní a idú z posledných síl. Športovci, ktorí išli na športové štipendium, vstávali aj o štvrtej ráno na tréningy. Je to tam náročné, ale motivácia využiť všetky tie možnosti je veľká.
Spomínali ste vašich študentov. Vy ste tam teda aj učili?
To sa bežne robí, že magisterskí študenti pomáhajú, respektíve vedú semináre na kurzoch pre bakalárskych študentov. Semináre sú v menších skupinkách ako prednášky a vedú sa na nich diskusie, riešia praktické cvičenia a podobne. Ja som pôsobila ako vedúca seminára na začiatočníckom kurze ekonómie.
Akých zaujímavých profesorov ste na Harvarde stretli? Aké najznámejšie meno vám utkvelo v pamäti?
Najviac mi asi utkvela v pamäti moja profesorka Wendy Shermanová. Je to profesorka, ktorá prišla priamo z praxe z vlády Baracka Obamu, kde bola vtedy štvrtá najvyššie postavená na ministerstve zahraničných vecí. Najväčšia vec, ktorú riešila, bola jadrová dohoda s Iránom. Teraz sa vrátila do administratívy súčasného prezidenta Joea Bidena a je druhá najvyššie postavená – zástupkyňa ministra. Často vídavam jej meno v novinách. Učiť sa od nej bolo naozaj fascinujúce. Má pestrý životopis. Venovala sa právam detí a sociálnej práci. Postupne sa pretransformovala. Aj jej trajektória ako žena, ktorá si musela prebiť svoju cestu. Od nej sme sa veľa naučili. Mali sme aj jednu hodinu ako prípadovú štúdiu vyjednávania o iránskej dohode. Mali sme sa k tomu problému postaviť a kritizovať rôzne alternatívy či navrhovať, čo mohlo byť spravené inak, s človekom, ktorý o tom tam reálne vyjednával. To boli naozaj zaujímavé skúsenosti.
Máte ešte niekoho ďalšieho?
Kurz ekonómie, na ktorom som pracovala ako vedúca seminára, zasa učil bývalý šéf ekonomických poradcov Baracka Obamu Jason Furman. Vie skvele kombinovať veľa teoretických poznatkov s použitím v praxi, aj tým, že zažil tú úlohu vo vláde. Keď sa radikálne menila ekonomická situácia počas covidu a vlády zavádzali rôzne ekonomické politiky, tento profesor to vedel komentovať naživo, často sa ho novinári pýtali na aktuálne veci a študenti na prednáškach si to vypočuli ako prví.
Už ste to čiastočne spomenuli, že ste v praxi modelovali vyjednávania. Čo vlastne učí Harvard, aké procesy štúdia využíva? Asi to nebude ako u nás, kde sa memorujú skriptá ešte z minulého storočia.
Tiež závisí od fakulty a jednotlivého programu. Ten môj program bol veľmi silno orientovaný na prax, mali sme napríklad kurzy vyjednávania, komunikácie, analýzy dát. Ale mali sme si vybrať aj špecializáciu na špecifickú oblasť, kde boli bežné aj hodiny s teoretickým základom, ale tiež boli vedené skôr v zmysle, že si to má študent vopred naštudovať. Na hodinu príde potom pripravený diskutovať a kritizovať závery druhých na základe svojich vlastných. Je to teda viac o tej aktívnej participácii na hodinách. Dokonca sa to aj hodnotilo, do akej miery sa študent aktívne prihlási, a hodnotila sa aj kvalita príspevku. To bolo na mojom programe bežné. Aj na takých bežných prednáškach, kde šlo skôr o vysvetlenie učiva, vždy bol priestor na otázky a profesori používali rôzne interaktívne technológie, napríklad dávali hlasovať študentom, čo si o danej problematike myslia. Je to naozaj cielené viac na to, aby sa človek naučil premýšľať, a nie na konkrétne fakty.
Čiže skôr je to o tom rozvíjať kritické myslenie, schopnosť argumentovať a vyjadriť svoj názor?
Tiež premýšľať analyticky. Dokonca moji študenti na ekonómii mali možnosť pripraviť si dve strany faktov a vlastných poznámok, ktoré si mohli zobrať so sebou na skúšku a nebolo to o tom, že museli memorovať základné údaje, ale museli mať schopnosť rýchlo zodpovedať otázky na skúške, ktoré by nemali šancu vedieť aj s podkladmi, keby ich nevedeli aplikovať.
Ste ešte v kontakte so svojimi spolužiakmi a spolužiačkami a akým smerom sa po škole ubrali?
Stretla som veľa inšpiratívnych ľudí a dúfam, že ostaneme v kontakte. Môj program bol do veľkej miery zložený z amerických študentov. Myslím, že až 75 až 80 percent boli Američania. Stretla som aj veľa medzinárodných študentov, hlavne s nimi sa snažím udržiavať kontakt, lebo je väčšia šanca, že sa stretneme ešte pri nejakej príležitosti. Najčastejšie idú ľudia pracovať pre vládu, podobne ako ja. Veľa z nich išlo cestou spoločenského aktivizmu, do nadácií, je tam veľmi silný neziskový sektor, ktorý robí silný výskum, ale aj medzinárodné organizácie ako OECD či Svetová banka. Niektorí idú aj do súkromného sektora. To skôr tí, ktorí mali kombinovaný program aj s biznis školou.
Štúdium na Harvarde je finančne náročné. Dá sa to zvládnuť?
Na bakalárskom štúdiu by to malo byť z tohto hľadiska ľahšie. Harvard má politiku, že sa nepozerá na to, či si to žiak môže dovoliť, ale zoberie ich na základe zásluh a keď študent povie, že si to jeho rodičia nemôžu dovoliť, dá mu plné štipendium. Toto by nemalo zabraňovať študentom, aby mohli participovať na štúdiu. Na mojom magisterskom programe boli skôr možnosti získať štipendiá orientované na konkrétne skúseností a oblasť. Škola mala napríklad štipendiá, tzv. fellowships, pre ľudí, ktorí sa zaujímali o klimatické zmeny, a v rámci štipendia študent potom robil v tej oblasti výskum alebo iné aktivity. Mne pomohli aj úspory, ktoré som mala z práce. Veľa ľudí si berie aj pôžičku, to je bežné. Škola má tiež schémy na splácanie pôžičiek. V mojom prípade mi pomohlo štipendium Martina Filka (ekonóm a zakladateľ analytických útvarov na ministerstve financií, pozn. red.), ktoré som získala a je určené pre magisterské štúdium. Štát financuje časť alebo celé štúdium a následne sa štipendista zaviaže, že po skončení štúdia odpracuje v štátnej správe tri roky. Som veľmi vďačná tomuto štipendiu, ktoré mi zaplatilo časť štúdia, vďaka tomu som mohla ísť študovať. Bez toho by som zvažovala iné školy, finančne menej náročné.
Pre štát je to teda aj dobrý nástroj, ako financovať ľuďom prestížne školy a potom ich na odplatu prinúti vrátiť sa na Slovensko, aby krajine pomohli.
Určite to môže byť situácia, kde obe strany na tom získajú. Ja som za to vďačná a mne sa to veľmi hodilo do mojich predstáv o tom, čo by som chcela robiť.
Robili ste počas štúdia aj výskum?
Venovala som sa skôr praktickému výskumu na stážach, ale aj v rámci výskumných predmetov a záverečnej konzultačnej práce pre konkrétneho klienta. Venovala som sa viacerým témam. Napríklad možnosti zapojenia rodičov do vzdelávacieho procesu a ako by to mohlo pomôcť odstrániť nerovnosti vo výsledkoch žiakoch vo vzdelávaní. Ďalej som skúmala vplyv traumy v detstve na výsledky žiakov v škole a aké nástroje by štát, vlády na lokálnej úrovni, ale najmä školy mohli použiť na to, aby lepšie podporili týchto študentov. Existuje silný empirický výskum, ako traumatické skúsenosti môžu ovplyvniť správanie detí, kognitívne schopnosti či zdravie do budúcna a ja som sa snažila zistiť, čo by sa dalo spraviť zo systémového pohľadu, aby sme znížili dosah týchto traumatických skúsenosti na výsledky žiakov. Môj celkový záber bola sociálna politika. V rámci toho, ako najlepšie pomáhať ľuďom, ktorí sú z rôznych dôvodov znevýhodnení. Venovala som sa aj téme sociálnej mobility z ekonomického hľadiska, potom rôznym oblastiam sociálnej politiky, ako je napríklad vzdelávanie a verejné zdravie.
Spomínali ste participáciu rodičov na školách, ako by to ich deťom mohlo zlepšiť výsledky. Ako si to máme predstaviť?
To bola zaujímavá téma, lebo to môže znamenať strašne veľa vecí. Jedna rovina bola individuálna. Teda ako zapojiť rodiča žiaka, ktorý má problémy, efektívne tak, aby pomohol vo vzťahu učiteľ a žiak. Aby tam bol spojenec. Napríklad bol program, v ktorom sa posielali rodičom esemesky, keď žiak neprichádzal do školy. Tým sa znižovala absencia v škole. Alebo sa skúmalo aj to, že keď učiteľ chodí na návštevy domov k rodičom žiakov, ako to zmení dynamiku vzťahu rodičov a učiteľov a ako rodičia potom vedia lepšie pomáhať s domácimi úlohami a viac sa zaujímajú a pomáhajú učiteľovi dosahovať so žiakom vzdelávací pokrok. Boli tam aj iné spôsoby. Napríklad komunitné možnosti. Keď je škola otvorená aj poobede a rodičia sa môžu prísť zapojiť. Sú tam aj tradičnejšie spôsoby ako zapojenie do vedenia školy a organizácia podujatí.
Deje sa toto aj na Slovensku? A čo by sme mohli urobiť pre to, aby sa tieto poznatky dali aplikovať aj v našom školstve?
Určite sa to deje na Slovensku na individuálnych školách v rôznej miere, ale nemyslím, že to máme komplexne podchytené. Máme čiastkové zapojenie napríklad cez participáciu rodičov na chode školy, cez združenia a podobne. Na to, aby sme zlepšovali výsledky žiakov a znižovali vplyv socio-ekonomického prostredia, je však veľmi veľa spôsobov a zapájanie rodičov je iba jeden z nich. Určite to nie je ako mávnutie kúzelnou paličkou, že keď toto spravíme, tak sa všetko zlepší. Myslím si však, že už v literatúre je dosť dôkazov na to, že napríklad individuálne zapojenie rodičov a podpora žiakov najmä vo vylúčených komunitách alebo z ťažšieho sociálno-ekonomického prostredia môžu mať veľký dosah, ak je to dobre uchopené. Ale je to náročné aj z pohľadu kapacity, aby učitelia mali čas a potrebný tréning na to. Nie je to ľahká zmena.
Z Harvardu ste prišli priamo do tímu plánu obnovy?
V decembri som skončila štúdium a nastúpila som vo februári.
Čomu sa v pláne obnovy venujete a čo je vaša oblasť?
Pôsobím na odbore vzdelávania, inovácií a verejných financií. Naša úloha je dozerať, aby sa reformy a investície, ktoré sa týkajú jednotlivých oblastí, uskutočnili v požadovanej kvalite a načas. Je to nastavené tak, že ku každej reforme a investícii sú napojené konkrétne míľniky a ciele, ktoré musíme splniť v určenom čase. Tie potom dokladujeme Európskej komisii v žiadosti o platbu. Našou úlohou je sledovať proces, či sa reformy dejú a stíhajú a či obsahujú všetky prvky, ktoré by mali obsahovať. V mojom prípade je za tieto témy zodpovedné ministerstvo školstva. My sme monitorovací orgán. Ak vidíme riziká či problémy, tak sa ich snažíme čo najskôr identifikovať a vyriešiť, aby sa prekážky odstránili a reformy či investície sa dotiahli do úspešného konca.
Pripomeňme len, ktoré sú to reformy v oblasti školstva. Je to reforma vysokých škôl a čo ďalej?
Máme to rozdelené do troch hlavných oblastí. Teda oblasť inklúzie vo vzdelávaní. Ďalej je to vzdelávanie pre 21. storočie, kde je kurikulárna reforma vrátane zavedenia regionálnych centier podpory či zmeny v príprave učiteľov. Potom je oblasť vysokých škôl, kde bola novela vysokoškolského zákona. Je to vec, ktorá sa splnila teraz na jar a ktorú sme dokladovali v prvej žiadosti o platbu. Tiež sú tam aj ďalšie reformy, ktoré sa týkajú vysokých škôl. Napríklad zavedenie výkonnostných zmlúv, zmena financovania či hodnotenie výskumu.
Ak teda splníme tieto ciele, budeme môcť žiadať o peniaze. Čo sa z tých peňazí bude financovať?
Technicky je ten mechanizmus nastavený tak, že v každej žiadosti o platbu máme presne určené, ktoré míľniky a ciele sme mali splniť. Keď ich splníme v požadovanej kvalite, dostaneme celú sumu peňazí. To, koľko peňazí pôjde na akú oblasť, je vopred určené. Na vzdelávanie je tam vysoká suma, takmer miliarda eur, čo pôjde na oblasť vzdelávania, respektíve čo realizuje rezort školstva. Veľa peňazí pôjde do infraštruktúry, teda na rozšírenie kapacít materských škôl, základných škôl, odstraňovanie dvojzmennej prevádzky na školách. Potom sú tam investície do digitalizácie škôl a v prípade vysokých škôl je 200 miliónov na modernizáciu internátov, výskumných a vzdelávacích učebníc.
Spomínali ste reformy vysokých škôl. Vtedy aj samotní študenti vyšli do ulíc, lebo s ňou nesúhlasili. Ako hodnotíte tú reformu? Ako to má verejnosť chápať, lebo na jednej starne treba reformu, ale na druhej starne študenti proti nej protestujú.
Určite je dobré, že sa snažíme niečo zmeniť. Myslím aj to, že študenti nakoniec zmenili svoj názor a študentská reprezentácia po tom, čo ministerstvo prišlo s novým návrhom a prebiehali diskusie, čo sa zapracovali pripomienky a študentská rada vtedy povedala, že s novelou súhlasí a podporuje ju. To som vnímala pozitívne. Určite pri takýchto návrhoch treba diskusiu a pripomienky, aj v tomto konkrétnom procese prebiehali intenzívne diskusie. Myšlienka reformy a toho, čo sa tým plánovalo dosiahnuť, je dôležitá pre Slovensko. Z pohľadu plánu obnovy tam boli štyri najdôležitejšie veci.
Prvou je väčší vplyv externého prostredia na vysokých školách cez správne rady. Aby sa zaistilo, že vysoké školy reflektujú potreby spoločnosti a čo je ich účelom, nielen vnútorné riadenie, ale je tam prvok, ktorý zohľadní potreby z externého pohľadu, lebo sú financované z verejných zdrojov. To je legitímna požiadavka. To sa podarilo implementovať a verím, že to prinesie nový pohľad a energiu do vysokých škôl. Boli tam zmeny v riadení a zavedenie funkčných miest, aby sa o pozíciu profesora mohli uchádzať aj ľudia zo zahraničia a z praxe, ktorí nemajú titul. To tiež môže priniesť nové podnety do prostredia. Tiež sa zjednodušilo vnútorné usporiadanie vysokých škôl, čo bola tiež požiadavka z plánu obnovy. Určite to nie je tak, že týmto sa všetko vyrieši. Je to krok, ktorý, verím, že sa využije a pomôže to zlepšiť vysoké školy.
Plánujete ostať na Slovensku? Aké máte plány do budúcnosti?
Dlhodobo som plánovala vrátiť sa na Slovensko. Ešte zvažujem ísť nabrať ďalšie skúseností do zahraničia, keďže považujem za veľmi prínosné zažiť život a nabrať pracovné skúsenosti aj v iných krajinách. To ešte zvažujem. Dlhodobo som však považovala Slovensko za svoj domov, aj keď som odchádzala na štúdium, tak to bolo s tým, že sa vraciam na prázdniny a som v kontakte s rodinou a priateľmi. Myslím, že aj po tých troch rokoch budem aktívna na Slovensku.
Martina Beďatšová
Študovala ekonómiu a politológiu na London School of Economics a magisterské štúdium verejnej politiky (Public Policy) na Harvard Kennedy School.
Je držiteľkou štipendia Martina Filka, v rámci ktorého od februára 2022 pracuje na sekcii plánu obnovy na Úrade vlády SR ako projektová manažérka pre oblasť vzdelávania.
Pred štúdiom na Harvarde pracovala aj v medzinárodnej konzultačnej firme Boston Consulting Group a v neziskovej organizácii Teach for Slovakia.