Akých ekonómov uznávate? A prečo?
Uznávam odkaz, nadčasovosť a filozofiu diela Karla Marxa. A to z dôvodu, že analýza jeho myslenia je neustále aktuálna, pre niektorých iritujúca, pre niektorých jedinečná. Myslím si, že by sme mu mohli venovať viac pozornosti aj v našich podmienkach. Keď si vezmem západné univerzity, západné diskusie intelektuálov, tak mu je venovaná veľmi vysoká pozornosť. A to nie len z obdivného pohľadu, ale aj z dôvodu kritickej analýzy. U nás sme ako keby na možnosť kritickej analýzy niektorých mysliteľov úplne zanevreli po roku 1989. Možno z pochopiteľných dôvodov, keď to bolo učenie, ktoré bolo vnucované, účelovo interpretované, a preto je v našich podmienkach v súčasnosti zatracované.
Aké ekonomické knihy vás ovplyvnili a čo teraz čítate?
Čítam aktuálne analýzy, týkajúce sa chudoby alebo spomínaného skracovania pracovného času. Venujem sa aj analýzam, ktoré vydávajú naši autori. Myslím si, že celkovo by mal byť priestor venovaný viac ľavicovým analytikom, aby bola diskusia vo verejnosti na tieto témy vyvážená. Naša verejná diskusia dáva viac priestoru pohľadom pravicových analytikov. Som rada, že postupne sa dostávajú do popredia aj takí, čo sú prepojení s odbormi a prinášajú ľavicový a odborársky pohľad na problematiku. Momentálne mám však na stole knihu od Caroline Criado Perez Neviditeľné ženy, ktorá sa zaoberá nerovnosťou mužov a žien v rôznych oblastiach života, napríklad aj pri dizajnovaní verejných toaliet.
Ako sa vám rokuje s ministrom práce Milanom Krajniakom (Sme rodina)?
Začiatky boli ťažké, ale myslím si, že si postupne nachádzame k sebe cestu. Mali sme aj pred niekoľkými dňami stretnutie, kde sme sa zhodli na riešení niektorých otázok, ktoré sa snažíme otvárať. Napríklad otázka životného minima. Je naklonený hľadať riešenie. Aj sme si nejaké načrtli a v priebehu leta o ňom budeme hovoriť ďalej. Na ministerstve práce pripravia nejaký návrh v zmysle našich predstáv. Toto hodnotím veľmi pozitívne. Po tých prvých dvoch rokoch, keď sme mali dosť konfliktných momentov, tak postupne sa hrany okresali a našli sme si spôsob komunikácie. Teraz pristupuje napríklad po procesnej stránke k tripartite korektne.
Sú debaty s Hegerovou vládou lepšie, ako to bolo s Ficovými vládami?
Do funkcie viceprezidentky som nastúpila v roku 2016. To bola ešte Ficova vláda. V 2018 – 2019 nastúpila Pellegriniho vláda. Nemám až takú veľkú skúsenosť s Ficovou vládou. V tom období sme začali vyvíjať tlak na systém v odmeňovaní zamestnancov vo verejnom sektore, čo už potom prevzala Pellegriniho vláda. Akákoľvek je vláda, vždy sú tam nejaké trecie plochy. My máme požiadavky a vyvíjame tlak. Na druhej strane je vláda, ktorá má obmedzený rozpočet a naše požiadavky sú tlakom naň. Dôležité je sa v týchto predstavách niekde priblížiť.
Posledné dva roky s vládou Matoviča a Hegera boli ovplyvnené pandémiou, rôznymi nečakanými výdavkami v rozpočte, ktoré možno ani nemuseli byť. Plus teraz vojnou, utečeneckou krízou, inflačnou, energetickou a podobne. Komplikované dva roky nám ovplyvnili aj samotné vyjednávania – s vládou komunikujeme hlavne ohľadom vyjednávania platov štátnych a verejných zamestnancov a na tripartite. Prvé dva roky sme neboli spokojní s tým, ako dopadlo kolektívne vyjednávanie. Respektíve skôr sme pristúpili k tomu, že valorizácia platov bola nulová alebo veľmi nízka. V posledných mesiacoch však premiér Heger demonštroval ochotu viac sa zapájať do sociálneho dialógu a viac sa zapája do komunikácie aj s odbormi a so sociálnymi partnermi. Začal to postupne napĺňať aj pri kolektívnom vyjednávaní pre štátnych a verejných zamestnancov v tom, že sa sám vyjednávaní zúčastňoval a aj sám viac-menej moderoval komunikáciu s ministerstvom financií, čo je pre vec kľúčové. Vložil sa sám do vyjednávania, a to hodnotím pozitívne.