ECB pumpuje do ekonomiky miliardy lacných peňazí. Je zodpovedná za zdražovanie ako tvrdí Sulík? Odpovedajú experti

V ankete denníka Pravda sme odborníkom položili tri otázky:

• Čo je zdrojom vysokej inflácie? Je to politika ECB a lacné peniaze alebo drahé energie a potraviny, poprípade že zrazu chcel každý po pandemickom oživení hneď všetko a jednoducho sa nestíhalo vyrábať?
• Pomohli opatrenia ECB odvrátiť kolaps ekonomiky alebo naštartovali rast inflácie? Ide to ruka v ruke?
• Prečo mieria bankári ECB na 2 percentnú infláciu, prečo to nemôže byť nula napríklad?

Čítajte viac Zdražovanie, aké sme tu 17 rokov nemali. Vrchol ešte len príde, aké tovary a služby potiahnu infláciu?

Martin Šuster, ekonóm pôsobiaci v tíme plánu obnovy

1. Je viac dôvodov súčasnej vysokej inflácie. Veľmi zjednodušene je to nerovnomerné oživenie po pandémii, ale to je možno príliš zjednodušené. V súčasnosti najvýraznejšie rastú ceny energií. To je čiastočne oživením po pandémii, keď celosvetový dopyt po rope vzrástol rýchlejšie než ťažba a cena poskočila z obvyklých 50–60 dolárov za barel na súčasných vyše 90. K vysokým cenám u nás však prispieva aj geopolitické napätie medzi Ruskom a Ukrajinou a nízke dodávky plynu z Ruska. Takisto odstavenie jadrových elektrární v Nemecku. Toto všetko boli dočasné faktory, okrem toho je tu aj trvalý vplyv výrazne vyšších nákladov na emisné povolenky. Popri energiách druhú skupinu so zvýšenými cenami tvoria priemyselné tovary, kde oživenie po kríze je v rôznych krajinách nerovnomerné a to spôsobuje výpadky v rôznych sektoroch. Stačí napríklad že chýba jeden lacný čip a nemôžete vyrobiť celé auto, alebo stačí že sa prepravné kontajnery nevrátili z USA a začnú meškať dodávky z Číny do Európy. Tieto rôzne výpadky sa už zmierňujú a postupne sa produkcia dostane do obvyklých koľají. Poslednou významnou skupinou sú čerstvé a sezónne potraviny, kde je tiež súčasný rast cien iba dočasný. Inflácia vo výške 8% je jednoznačne zlou vizitkou. Zatiaľ ju tvoria najmä jednorazové faktory, ale je dôležité, aby sa to neprelialo aj do rastu cien služieb a miezd, ktoré by zvýšili infláciu na niekoľko rokov.
2. ECB prijala razantné opatrenia ešte na jar 2020, hneď na začiatku krízy. Skôr, než stihli zareagovať vlády svojimi podpornými opatreniami. Najmä vďaka ECB a iným centrálnym bankám zostal po celú dobu stabilný finančný sektor, banky potom dokázali ďalej úverovať podniky aj domácnosti, dokonca mohli odložiť splátky úverov domácnostiam aj mnohým podnikom. Takisto vďaka opatreniam centrálnych bánk si mohli požičať vlády a potom rozbehnúť cielenú pomoc postihnutým sektorom. Je pravda, že ECB bola, aj stále je, veľmi opatrná v sprísňovaní menovej politiky, aby neohrozila zatiaľ veľmi krehké oživenie ekonomiky. V akejkoľvej inej situácii by pri 5% inflácii v eurozóne mala ECB podstatne prísnejšiu menovú politiku. Teraz však ECB nechce ohroziť oživovanie ekonomiky, ktorá je stále pod predkrízovou úrovňou. Tiež sa zatiaľ zo všetkých predikcií zdá, že inflácia je dočasná a budúci rok sa vráti blízko k inflačnému cieľu, takže sa sprísnenie menovej politiky nezdá byť tak naliehavé. Mimochodom, keď porovnáme krajiny v eurozóne s inými európskymi krajinami, tak nevidno výrazne iné výsledky. Decembrová inflácia v eurozóne bola 5%. Medzitým v Česku to bolo 5,4%, v Maďarsku 7,4% a v Poľsku 8%. Tieto tri susedné krajiny nemajú euro, mali prísnejšiu menovú politiku a aj tak trpia vysokou infláciou. To potvrdzuje, že väčšina inflačných tlakov prichádza zo zahraničia a ťažko sa proti tomu dá rýchlo brániť menovou politikou.
3. Keby sme vedeli presne trafiť inflačný cieľ s úplnou istotou, tak by asi bola cieľom nula. Ako však vidíme, v skutočnosti sa od cieľa odchyľujeme nahor aj nadol. Pritom odchýlky nadol – do deflácie – sú pre ekonomiku oveľa bolestivejšie. Vtedy stúpa nezamestnanosť a spomaľuje sa celá ekonomika. Takže centrálne banky si nastavujú inflačné ciele s malou rezervou nad nulou. Inflácia ako ju meriame tiež nie úplne presne zohľadňuje zvyšovanie kvality tovarov alebo nahrádzanie horších produktov novými lepšími. To podľa odhadov zvyšuje infláciu o 0,5–1%. Takže infláciu ako ju meriame by sme mali cieliť trochu vyššie. Po tretie, inflácia sa dá brať ako daň z držby peňazí. Táto inflačná daň najviac postihuje ľudí, ktorí držia veľa hotovosti. Konkrétne šedú a čiernu ekonomiku, ľudí čo sa vyhýbajú daniam, alebo zahraničných aktérov. Miernou inflačnou daňou získame nejaké financie do verejného rozpočtu, od ľudí, ktorí by iné dane neplatili – a môžeme mať mierne nižšie iné dane. A na záver, mierna inflácia umožňuje prispôsobenie relatívnych cien, najmä takých, ktoré nezvyknú klesať (ako napr. mzdy v štátnej správe). Keď dáme spolu všetky tieto riziká a náklady inflácie a deflácie, tak vychádza optimálne inflácia okolo 2%.

Martin Hudcovský, ekonóm z Ekonomickej univerzity Bratislava

1. Určite všetky faktory zohrávajú svoju rolu, významnejší je však podľa mňa ten druhý faktor o cenách energií a nevídane rýchlom oživení dopytu. Je nutné si uvedomiť, že inflácia, ktorú zažívame je z veľkej časti importovaná inflácia. Ceny produktov, ktoré ťahajú infláciu nahor nie sú stanovené na základe domáceho dopytu a ponuky, ale na základe globálneho trhu. Aj banky okolitých štátov, ktoré sa nepodieľajú na monetárnej politike ECB zažívajú obdobie zvýšenej miery inflácie a aj keď viaceré nedávno pristúpili k uťahovaniu svojich politík, na aktuálnu mieru inflácie to zatiaľ malo len malý vplyv. Napr. aj Česká národná banka, ktorá bola pri zvyšovaní úrokov radikálna, mala motiváciu zvyšovať základnú úrokovú sadzbu aj z dôvodu prehrievania sa trhu s nehnuteľnosťami a opäť napätému trhu práce.
2. Program nákupu aktív (dlhopisov) realizovaný ECB napomohol prekonať obdobie pandémie a zabezpečil dostatok likvidity pre zvýšené výdavky štátov počas pandémie. Kľúčová bude zasa tá „exit-strategy“ na konci tohto programu, keď sa tá likvidita bude sťahovať z trhu. Príliš rýchle stiahnutie spôsobí recesiu, príliš pomalé rozbehne infláciu do ešte vyšších hodnôt. Samotné opatrenia ECB nastavili motiváciu pre banky naďalej úverovať reálnu ekonomiku, inak by sa z opatrných dôvodov opäť uchýlili k nadmernému držaniu rezerv a de facto vytvorili podobnú situáciu ako nasledovala v dobe hospodárskej krízy z rokov 2008/09. Zvýšená inflácia však v tomto smere aj napomáha relativizovať veľkosť najviac zadlžených ekonomík eurozóny. Dlh sa vyjadruje v nominálnom vyjadrení (bez očistenia od inflácie), takže vyššie miery inflácie v podstate znižujú jeho veľkosť (dlžiť 60 miliárd dnes je určite vo vyjadrení kúpnej sily menšia záťaž ako by bolo dlžiť tú istú sumu 10 rokov dozadu). Kontrolovaná a jednociferná inflácia tak nemusí mať len negatívnu konotáciu – to však platí len z pohľadu verejného dlhu. Na druhej strane tá istá miera inflácie ovplyvňuje aj výšku reálnych príjmov, takže aj tu ide o akýsi „trade-off“ medzi dvomi pohľadmi na vec.
3. Táto miera inflácie v teoretickom pohľade poskytuje vnútornú motiváciu spotrebiteľom realizovať nákupy s vedomím, že pokiaľ tak neurobia dnes, tak neskôr si budú môcť nakúpiť za rovnakú sumu menej. Ak by sa cielila inflácia na 0 %, znamenalo by to obmedzenie vydávania nových peňazí a v dlhodobom pohľade by to viedlo k zmene spotrebiteľského správania. Ak by ľudia vedeli, že množstvo peňazí v obehu je konečné, začali by peniaze sporiť a hromadiť, namiesto spotreby. To by však vyvolalo pokles ekonomiky, pretože by nebolo potrebné toľko vyrábať, ak nikto nespotrebováva. Ak by však nikto nespotrebovával, tak aj ceny poklesnú. A keď ľudia vidia, že ceny klesajú, tak ešte viac čakajú so spotrebou v nádeji, že zajtra nakúpia ešte lacnejšie. To roztáča tzv. deflačnú špirálu, ktorá sa každým ďalším kolom prehlbuje a spôsobuje obrovské škody v ekonomike. Preto je nízka miera inflácie považovaná za lepší variant od cenovej stagnácie či poklesu.

Michal Lehuta, analytik VÚB banka

1. Zdrojom inflácie je kombinácia faktorov, ktoré spomínate. Bez veľkého množstva peňazí v obehu by inflácia nemohla rásť tak vysoko, ako je dnes, a bez oživenia spotreby, najmä v segmente tovarov, by zasa aj to množstvo nových peňazí netvorilo tak vysokú infláciu (podobne, ako to bolo v rokoch po Finančnej kríze, kedy sme sa báli skôr deflácie). A bez pandemických problémov v dodávateľských reťazcoch (problémy na strane ponuky) by situácia tiež bola o čosi lepšia.
2. Opatrenia ECB i jednotlivých vlád pomohli počas pandémie udržať či dokonca zvýšiť disponibilné príjmy obyvateľov, no z hľadiska následnej vysokej inflácie ich spätne môžeme hodnotiť ako priveľké, najmä v USA. Toto hodnotenie vyplýva aj z neschopnosti súčasnú vysokú infláciu predpovedať – ak by centrálne banky a vlády pred rokom-dvoma vedeli, ako sa ich podpora môže v ekonomike prejaviť, možno by ju poskytovali menšiu. V každom prípade však pandémiu súčasných parametrov zažívame prvýkrát po sto rokoch, a následný vývoj sa predpovedá len ťažko (v histórii pandémie viedli skôr k zníženiu inflácie).
3. Dvojpercentnú infláciu hlavné svetové centrálne banky sledujú preto, aby sa k takzvaným reálnym úrokovým sadzbám, ktoré sú v súčasnosti záporné, vždy pridali aj nejaké dva percentuálne body a bežná nominálna úroková sadzba bola vyššia. To potom centrálnym bankám umožňuje v horších časoch sadzby znižovať až na nominálnu nulu, teda v reále aj do záporných hodnôt. Navyše, mnohé ceny v ekonomike, napríklad mzdy, sa len veľmi ťažko znižujú, aj keď si to hospodárska situácia môže vyžadovať. Aj tam pomáha mierne kladná inflácia, ktorá tieto mzdy pri nominálnom zmrazení reálne znižuje.

Matej Horňák, analytik Slovenskej sporiteľne

1. Súčasná vysoká miera inflácie je kombináciou množstva nešťastných udalostí, ktoré sa nám na trhu stretli v rovnaký čas. Najväčšie príspevky však vnímame zo strany komodít (potraviny, energie), keďže došlo k problémom na ponukovej strane či už priamo kvôli pandémii alebo v dôsledku udalostí, ktoré vyvolala. Prudké oživenie dopytu taktiež zohrávalo významnú rolu, keďže firmy ho nestíhajú úplne pokrývať. Samostatnou kategóriou sú geopolitické faktory, ktoré tlačia na zvyšovanie cien plynu, elektriny či ropy.
2. Kroky ECB boli logické, keď sa snažili v časoch rastúcich štátnych výdavkov pomáhať krajinám „zlacňovať“ správu štátneho dlhu, keďže nešlo o nezodpovednosť politikov, ale situáciu vyvolanú externými negatívnymi faktormi. Počiatočné postoje ECB sa dali chápať, keďže jej nástroje dokážu tlmiť dopytovú stranu ekonomiky, no na ponukovej strane je ich dopad veľmi obmedzený. Dostávame sa však do situácie, kedy sa očakávania rastúcich cien môžu začať prelievať do inflačných očakávaní všetkých subjektov a teda vytvárať dopytové inflačné tlaky, na čo by mala centrálna banka reagovať. Vo všeobecnosti nie je dlhodobá politika nízkych úrokových sadzieb dobrá, keďže si na ne trh zvykne a tým prestávajú byť impulzom, ale štandardom.
3. Cieľ centrálnej banky je nastavený na jemný rast, ktorý je vnímaný ako „bezpečná hranica“ jednak od deflácie (t.j. poklesu cien v ekonomike, ktorý možno na prvý pohľad vyzerá vábne, no je rovnako nebezpečný pre ekonomickú aktivitu ako ich prílišný rast) a zároveň nepredstavuje prílišné inflačné tlaky v ekonomike. Musíme si tiež uvedomiť, že do výpočtu rastu cien či odhadovania ďalšieho vývoja vstupuje množstvo faktorov, ktoré nie sú jednoduché na predikciu – a preto aj samotné modelovanie má svoje rezervy, preto je pre centrálnu banku bezpečnejšie nastaviť cieľ o niečo vyššie. Ešte dôležitejšie, než určiť, či je ideálny inflačný cieľ na úrovni 1,8%, 2,1% alebo 2%, je predvídateľnosť vývoja. Ak teda ľudia dôverujú centrálnej banke a aj vďaka tomu veria v rast cien na úrovni cieľa monetárnej politiky, vedia prijímať rozhodnutia presahujúce aj do vzdialenejšej budúcnosti (napr. dlhodobé kontrakty).