Ako sa budú vyvíjať financie napríklad v oblasti platov? Ministerstvo financií aj Národná banka Slovenska predpovedajú platy vyššie alebo na úrovni inflácie.
Doterajší rast platov bol vyšší, ako miera inflácie. U pracujúcich ľudí nedochádza k reálnemu zníženiu príjmu. To je dobrá správa. Má to ale aj potenciálny háčik, že sa nám roztáča inflačná špirála. Podniky vidia, že musia viac platiť, rastú mzdy a vy automaticky očakávate, že ak vám zdvihnú plat v tomto roku, udeje sa to aj v budúcom. Keď to podnik spraví, započíta si to do cien svojich výrobkov. Veci zdražejú, ľudia si opäť zapýtajú vyššie platy. A to je aj efekt, ktorého sa najviac boja veľké svetové centrálne banky. Napríklad v Amerike inflačné očakávania už rastú, pretože platy tam výrazne rastú, s nimi aj ceny a očakávania zamestnancov na rast platov v budúcnosti. V eurozóne je to menej homogénne, sú tam menšie štáty ako Estónsko či Slovensko, ale aj veľké ako Francúzsko, Nemecko, Taliansko, ktoré sú dôležitými hráčmi. My v menších krajinách vidíme, že mzdy rastú pomerne rýchlo a inflačné očakávania sa postupne realizujú. Lenže ECB neriadi svoju politiku len podľa toho, čo sa deje na Slovensku. A v tých veľkých štátoch, ktoré som spomínal, inflačné očakávania ešte veľké nie sú. A aj preto si ECB myslí, že inflácia je len dočasným problémom a nie trvalým. Inflačné očakávania sú najväčší problém, keď sa ľuďom dostanú do hlavy, pretože je náročné ich potom odtiaľ dostať preč. Zastaviť takúto infláciu trvá roky.
Slovensko je špecifické napríklad tým, že rast platov poháňa aj zásadný nedostatok pracovnej sily v niektorých odvetviach. Ako to ovplyvní ekonomiku?
Aj tu je dôležité spomenúť rozdiel medzi malými a veľkými európskymi štátmi. Celá východná Európa má zlú demografickú situáciu, ako výsledok nízkej pôrodnosti a vysokej emigrácie. Dostať mladých ľudí na slovenský trh práce je veľmi ťažké. Je ich totiž málo a časť z toho ešte odchádza do zahraničia. Firmy preto nemajú inú možnosť, než ponúknuť vyššie platy. V západnej Európe demografia tiež nie je ružová, no na rozdiel od nášho územia je tam aj dosť imigrantov, ktorí obsadia aj tie voľné pracovné pozície, o ktoré domáci nemajú záujem. Pre porovnanie: na Slovensku máme asi 70-tisíc pracujúcich cudzincov a celková pracovná sila je 2,6 milióna. To nie sú ani tri percentá. No vo veľkých vyspelých krajinách je ten pomer imigrantov na pracovnej sile 10 až 12 percent. Mzdové tlaky sú teda oveľa nižšie ako u nás.
Aký očakávate vývoj v budúcnosti?
Mladých ľudí nemáme kde zohnať zo dňa na deň. To by muselo náhle preletieť strašne veľa bocianov, ktorí aj keby prišli, trvalo by ďalších 20 až 25 rokov, kým tie deti vstúpia na trh práce. To by boli roky 2045 až 2050. A bude sa to len zhoršovať, pre celú východnú Európu, ktorá je takto demograficky vydrancovaná. Niektorí sa ešte spoliehajú na imigráciu, no ani to nie je veľmi reálne. Odkiaľ by tí ľudia prišli? Z Ukrajiny? Keď mladý Ukrajinec dostane víza do Schengenu, môže sa rozhodnúť, či pôjde pracovať na Slovensko za 1 000 eur, alebo do Nemecka za 3 000 eur. Nádeje, že sa tu zjavia odniekiaľ mladí, šikovní ľudia, ktorí zmenia situáciu na trhu práce, to tu, žiaľ, nebude.
A čo sa teda dá robiť?
Veľa možností zamestnávateľom neostáva. Čo môžu spraviť, je, že tým, čo sú ochotní pracovať a ešte neutiekli, ponúknu vyšší plat. Alebo, keď ich v budúcnosti osvieti, začnú zamestnávať starších pracovníkov. Čiže ľudí vo veku 65 a viac rokov. Napríklad také Japonsko, ktoré nás v starnutí populácie a podobných demografických trendoch predbehlo o dve generácie, tam pracuje až tretina sedemdesiatnikov. Imigráciu nemajú, pôrodnosť je horšia ako na Slovensku, preto môžu len zamestnávať starších čo najdlhšie. Pre krajinu je to výhodné, pretože odvádzajú dane a odvody, zlepšujú udržateľnosť dôchodkového aj zdravotníckeho systému. Keď je človek aktívny, pracuje, je často aj menej chorý.
Je to podľa vás budúcnosťou aj pre Slovensko?
U nás je to ešte, nepovedal by som ani, že tabu, len to zamestnávateľom úplne nedošlo. To nevyžaduje prakticky nič navyše, len nechajú ľudí dlhšie pracovať. Samozrejme, je potrebné uplatniť a zohľadniť takzvaný age management – po 65-ke nie ste taká svieža a výkonná, ako v 25-ke, nebolo by strategické nechať starších robiť ťažkú manuálnu prácu na smeny. Ale na to všetko už nástroje existujú, nemusíme nevymýšľať nič nové. Ani v Japonsku tí sedemdesiatnici nepracujú na plný úväzok, ale na polovičný alebo tretinový. Niektoré dni pracujú, iné nie, alebo chodia do práce len na dve, tri hodiny denne. K tomu môže patriť aj rozšírená zdravotná starostlivosť alebo viac dovolenky. V mnohých vyspelých krajinách je to tak zabehnuté a funguje to.
Je to výhodnejšie, ako získavať lacnejšiu pracovnú silu zo zahraničia?
Výhodou je najmä to, že týchto ľudí nemusíte zaškoľovať, lebo tú prácu robili celý život. Nemusia sa na rozdiel od cudzincov učiť nový jazyk, spoločenské zvyklosti, nedochádza ku kultúrnym či náboženským konfliktom. Zamestnávate ľudí, ktorých tu de facto už máte. No ako zamestnávateľ sa na to musíte mentálne nastaviť, opustiť očakávania, že sa vám tu zjavia mladí profesionáli s tromi titulmi. Budete sa venovať tej zásobe zamestnancov, ktorú už máte.
Aj starších zamestnancov však treba v niečom vzdelávať, technológie predsa napredujú a o 5 rokov budú úplne inde, ako boli pred 30.
Pochopiteľne, nemáme veľa seniorov zdatných napríklad v digitálnych technológiách. Stále však môžeme robiť aj doplnkové vzdelávanie pre seniorov, do toho môže investovať aj štát, aj zamestnávatelia. To všetko už existuje, nevymýšľajme teplú vodu.