Aké sú teda jednotlivé kroky?
Sme malá krajina a nikdy nebudeme dobrí úplne vo všetkom. Prvý krok je sústrediť všetko to, čo je tu kvalitné, na jedno miesto. Mali by sme teda urobiť nejaký inovačný klaster, kde vieme sústrediť tri veci. Prvou sú firmy, ktoré už niečo dokázali v oblasti ekonomiky 21. storočia. Také už na Slovensku máme, aj keď ich nie je veľa. Potom fakulty, ktoré sú najlepšie v oblasti technologických vecí a inovácií. Nakoniec je to štát, ktorý by sa vedel od týchto firiem naučiť, ako ponúkať digitálne služby, ale zároveň má nezastupiteľnú úlohu v inovačnom procese. Keď sa pozrieme na to, ako vznikal internet či iné technológie, tak väčšinou to bolo formou zákazky od štátu. Úloha štátu je teda vo financovaní týchto myšlienok. Ak tieto tri veci sústredíme na jedno miesto, môže to mať ďalšie priaznivé efekty.
Študenti si tak rozmyslia, či pôjdu do zahraničia alebo do nejakého takéhoto kampusu, ktorý ponúka to najlepšie, čo je na Slovensku. Okrem toho tie firmy majú aj zamestnancov v zahraničí a mohli by ich stiahnuť na Slovensko, čo by vytvorilo synergické efekty. Potrebujeme jednoducho takto vstúpiť do svetového ekosystému inovácií a toto je dobrý štartovací bod. Takto môžeme pritiahnuť zahraničné talenty, vďaka čomu by preniesli nejaký výskum k nám. Čiže toto sú tie kľúčové tri veci, ktoré by sme mali robiť. Budovať inovačné klastre, zlepšiť vzdelávanie a spustiť na talenty zameranú imigračnú politiku.
Je v aktívnej politike niekto, kto sa o toto usiluje?
Tieto myšlienky nehovorím len pri rozhovoroch do médií, ale aj v debatách s predstaviteľmi štátu. Je zopár ľudí, ktorí by to chceli a takto rozmýšľajú. To, čo nám chýba, je ten spomínaný drajv. Dokonca na to máme prvýkrát peniaze z plánu obnovy či eurofondov. Financie teda sú. Treba to jednoducho urobiť, zobrať niekoho zo súkromného sektora, kto už má skúsenosti so stomiliónovým projektom a skúsme mu dať zodpovednosť a ciele, aby sa mohol realizovať v tej oblasti. Som zástancom toho, že plán obnovy by mohol pritiahnuť ľudí so skúsenosťami zo zahraničia.
Vyčerpal sa na Slovensku ekonomický model založený na lacnej pracovnej sile a zahraničných investíciách? Čo ak sa nám tá transformácia ekonomiky nepodarí zrealizovať?
Postupne by sme prešli na čísla, ktoré vidíme úplne bežne v eurozóne. Teda jeden- až dvojpercentný rast. Zasekli by sme sa niekde na úrovni 80 percent životnej úrovne eurozóny. Nie je to katastrofa a ani apokalypsa. Neznamená to, že zrazu ľudia nebudú mať čo jesť. To je o tom, že máme ekonomiku, ktorá prežíva a neponúka mladým ľuďom modernú budúcnosť. Ak prestaneme dobiehať, potom nehrozí len pasca stredného príjmu, ale aj zaostávanie. Iné krajiny totiž nespia a majú inovácie ako prioritu. Svet taktiež nestojí, a preto takto by sme mali rozmýšľať na úrovni celej eurozóny. Lebo Čína nezaháľa a ani Spojené štáty neoddychujú.
Nie je obdobie nízkeho rastu aj tak dostatočné? Prečo máme stále brať ohľad na ekonomický rast a stoj čo stoj ho prenasledovať?
Skúste sa prejsť s mikrofónom po Slovensku a opýtajte sa ľudí, či sú spokojní so životnou úrovňou. Od transformácie sme spravili veľký kus roboty, ale ľudia sa neuspokoja s tým, čo majú. Chcú stále viac. Je to úplne prirodzené. Hospodársky rast určite nie je všetko. Keď sa však pozrieme na najspokojnejšie krajiny na svete, každá z nich potrebovala ekonomický rast, aby dosiahla túto úroveň. Rast ekonomiky ide ruka v ruke s celkovým blahobytom. A my na Slovensku ešte máme čo doháňať.
Moja otázka sa netýkala Slovenska. Doma máme čo doháňať. Skôr som ju myslel filozoficky. Prečo sa máme stále naháňať za ekonomickým rastom?
Je v ľudskej povahe chcieť vždy o niečo viac. No je tu jeden trend, ktorý nás odsúdi na menší rast. A to je klimatická zmena. Asi budeme musieť urobiť opatrenia, ktoré zabrzdia rast. Za znečistenie budeme musieť viac platiť. Táto otázka bude čoraz naliehavejšia.
Akú úlohu zohral štát v súčasnej pandémii?
Z ekonomického pohľadu som čakal, že pandémia bude mať oveľa horšie dosahy. Oproti finančnej kríze z rokov 2008 a 2009, keď sa váhalo čo a ako robiť, sme teraz nezaháľali. Štáty na celom svete zasiahli pomerne rýchlo a poskytli zasiahnutým sektorom rýchlu pomoc. Na Slovensku sme síce mohli konať rýchlejšie a viac podporiť najviac zasiahnuté sektory, ale prepad nebol katastrofálny. V Národnej banke Slovenska sme na začiatku pandémie predpovedali prepad ekonomiky o 5 až 10 percent. Skutočnosť sa ukázala blízko dolnej hranice. Trápi ma skôr niečo iné – aké budú iné následky pandémie.
Čo máte na mysli?
Obávam sa, aký bude mať pandémia vplyv na dôveru v štát. Chaos pri manažovaní a rôzne dezinformácie rozkladajú spoločnosť. V budúcnosti to môže mať veľmi negatívne následky. Ľudia jednoducho nebudú vedieť, komu majú veriť. Pandémia oveľa viac doľahla na spoločnosť ako na ekonomiku, tá to zvládla relatívne dobre.
Myslíte si, že úloha štátu bude v ekonomike rásť?
Vo všeobecnosti bude rásť. A to preto, lebo práve prebiehajú asi tri veľké globálne trendy. Prvým je technologická zmena. Spočíva v tom, že ľudia budú strácať schopnosti, o ktoré je na trhu záujem. Algoritmy a roboty budú silným súperom. A potom sa vynára otázka – čo s takýmito ľuďmi? Aj štátna podpora aj rekvalifikácia niečo stojí.
Druhým trendom je klimatická zmena. Štáty budú pravdepodobne viac zdaňovať uhlík a viac zasahovať do činností ekonomiky.
Tretím trendom je starnutie populácie. Čím viac ľudí máme vo veku nad 65 rokov, tým viac musí štát dávať na dôchodky a zdravotníctvo. Štát bude musieť na svoje plecia zobrať väčšiu úlohu. Samozrejme, nič nie je nevyhnutné, no celé dvadsiate storočie ide tým smerom, že úloha štátu sa posilňuje.
V súčasnosti vidíme rekordný rast cien. Na Slovensku dosiahla novembrová inflácia 17-ročný rekord.
Hlavným dôvodom je pandémia. Videli sme niečo podobné, keď sme vychádzali z minulej finančnej krízy. Keď firmy nevedeli, aká hlboká bude pandémia, rušili objednávky. To sa stalo aj s čipmi v automobilovom priemysle. Zrazu, keď sa dopyt objavil aj vzhľadom na veľké štátne stimuly, ktoré zvýšili príjmy ľudí, vyvolal šialené objednávky. Tie musí niekto vyrobiť a doručiť. No firmy nemajú také kapacity vyrobiť naraz toľko vecí. Nestíha ani kontajnerová preprava, ktorá nárazový dopyt nevie uspokojiť. Podobný príbeh je aj v energetike umocnený opatreniami v prospech zelenej ekonomiky. Všetky faktory spôsobili, že ceny vystrelili nahor všade, nielen na Slovensku.
Kedy môžeme očakávať, že ceny klesnú?
Obávam sa, že ešte nie sme na konci. Rekordy u nás môžu ešte pár mesiacov pokračovať. Zlom zrejme príde na jar a postupne sa budeme vracať na nižšie úrovne.
Na akú úroveň? Jedno, dve percentá?
Trošku viac. Normalizáciu na úroveň dve až tri percentá očakávam až od roku 2023.
Volali vás do politiky? Áno, volali.
Kto vás volal?
Za 18 rokov, počas ktorých som vo verejnom živote, ma volalo viacero strán. Už ich ani neviem spočítať na prstoch jednej ruky. Zatiaľ som ani na jednu ponuku nekývol. Ale nikdy nehovor nikdy (úsmev). No očakávam, že v istej chvíli príde čas, keď sa budem musieť rozhodnúť, či ešte ostať vo verejnom živote a pomáhať s reformami, alebo ísť od toho preč, do súkromnej sféry.
Prečo ste prestali blogovať?
Má to dva dôvody. Píšem pravidelne pre Hospodárske noviny a zároveň pracujem na niečom inom.
Na čom?
Teraz to ešte nemôžem prezradiť (úsmev).
Akú najlepšiu knihu ste v tomto roku čítali?
Čísla neklamú od Václava Smila.