Šéfuje poľnohospodárskemu družstvu v Bratislave: Vinohrady rozožiera rakovina chamtivosti

Obrábate už len jednu devätinu z pôvodnej plochy vinohradov. Kam sa podeli vinohrady ležiace na 250 hektároch pôdy?

Rozprávame sa na úpätí vinohradníckeho vrchu Slanec. Z troch strán sa k nemu už predrala mestská výstavba. Len zo západnej strany je súvislé pásmo lesa, ktorému dominuje Kamzík s televíznym vysielačom. Reštitučný zákon vrátil po novembri 1989 pôdu pôvodným vlastníkom. Tí sa už necítili ako ich predkovia vinohradníkmi a pôdu rozpredali delevoperom. Časť pozemkov pod vinohradmi spravoval Slovenský pozemkový fond, ktorý ju v rámci reštitučných nárokov síce okľukou, ale dôležitý je výsledok, vydal developerom. Šlo o dobre premyslený systém zámen pozemkov pre reštituentov z rôznych častí Slovenska.

Ako to fungovalo?

Napríklad niekto kúpil od reštituenta les vo Svidníku na ploche 11 hektárov a zamenil ju cez fond za osem hektárov vinohradov, ktoré obrábalo naše družstvo. Vo fonde, ktorý mal zastupovať záujmy štátu, to vyhodnotili ako výhodnú zámenu, napriek tomu, že bonita vinohradníckej pôdy bola podstatne vyššia.

Vypočujte si aj reláciu Večerné reflexie na Rádiu Regina. Účinkuje v nej aj dlhoročný redaktor Pravdy Jozef Sedlák. Témou je okrem iného poľnhospodárstvo, farmári či vinohrady.

V čom spočíva jedinečnosť vinohradníckych pozemkov?

Je to jednoduché. Malokarpatské vinohrady ležia na slnečných polohách s dobrou juhovýchodnou expozíciou, majú zloženie pôdy a mikroklímu, akú potrebuje vinič. Pre pšenicu je to chudobná pôda, ale pre vinič vynikajúca. Na Slanci, rastie výborná Frankovka modrá, Neronet a Müller Thurgau. Pôda sa každým metrom nadmorskej výšky mení, z hlinito-piesčitej prechádza do ílovitej, pribúdajú v nej kamene, ktoré sa cez deň od slnka nahrejú a v noci vyžarujú do okolia teplo. To viniču, ktorý v pôde nachádza všetky životne dôležité látky, prospieva. Z kontrastu tepla a chladu sa rodí pozoruhodná aróma hroznových bobúľ. Naše víno je minerálne, plné, husté, ako vravievali naši dedovia. Vinohrady dotvárali doteraz aj kolorit, panorámu mesta. To živelne rastie, ľudia, čo zbohatli, chcú bývať pod lesom, vo vinohradoch. Vôbec ich netrápi, že každým novým domom ubudne z vinohradov a z vína.

Čítajte viac Slovenskí poľnohospodári budú pracovať viac ale za menej peňazí. Problémom sú ekoschémy

Prežijú vaše vinohrady v 21. storočie?

Pokiaľ spoločnosť nezmení svoje správanie, obávam sa, že sa rozplynú a zostanú len spomienkou na dielo, ktoré vybudovali nespočetné pokolenia našich predkov. Snažíme sa vinice udržať. Teraz vysádzame vinič na 0,6 hektára, vlastníci s nami podpísali zmluvu na 20 rokov. Ale čo to je? Potrebujeme záruky, že naša práca má zmysel.

Kto ich môže dať?

Veď to. Krátko po vstupe Slovenska do EÚ, bolo to v roku 2008, navrhol Brusel obmedziť kvôli nadprodukcii vína plochu vinohradov. Za každý hektár vyklčovanej vinice ponúkol 9¤000 eur. Slovensko na to doplatilo. Hlad developerov po superpolohách mala o šesť rokov neskôr utíšiť novela zákona sťažujúca vyňatie vinohradníckej pôdy z poľnohospodár­skeho pôdneho fondu. Vidíte však, aká je realita. Rozloha vinohradov nielen na území Bratislavy, ale vôbec pod Malými Karpatmi z roka na rok klesá. Vinohrady, aj tie, čo ešte obrábame, je pritom najvyšší čas obnoviť.

Čo súri obnovu a čo jej súčasne bráni?

Vinič je dlhoveká rastlina. Vo Francúzsku sú aj viac ako 60-ročné vinohrady. Potom ich však treba vyklčovať a nanovo vysadiť, tobôž keď kry začnú odumierať. V našich viniciach sa objavila choroba eska, okrem nej je tu fytoplazmatická choroba stolbur. Pokiaľ nemáme pozemky v dlhodobom prenájme, aký zmysel má dosádzať nové mladé štepy? Pri krátkodobých nájmoch sú to peniaze vyhodené do vetra.

Čo treba urobiť, aby si Bratislava, kedysi staré vinohradnícke mesto, vôbec uchovala aspoň zvyšky vinohradov? Teraz chce štát vykupovať najcennejšie prírodné územia. Nepatria medzi ne aj vinohrady vo výnimočných polohách?

Celkom určite. Možno by sa do veci malo viac vložiť samotné mesto. Susedná Viedeň má do 700 hektárov vinohradov. Udržala si ich, hoci má dva milióny obyvateľov. Vinohrady považujú za nezameniteľnú črtu mesta. Zatiaľ v Bratislave majitelia vinohradov ich chápu a aj predávajú ako investičné pozemky. Nikto nechce pôdu predať ako vinohrad po 40 eur za štvorcový meter, žiadajú minimálne 300 eur.

Existuje vôbec nejaké východisko zo slepej uličky?

Možno by stálo za to zameniť vinohradnícke pozemky za niektoré mestské, aby mesto reálne rozhodovalo o zachovaní vinohradníctva v meste. Veci sa nezmenia, pokiaľ nie sú žiadne reštrikcie za to, že človek opustí vinohrad, zámerne ho nechá spustnúť, zarásť lesom. Musí byť sankcia, a citeľná, za to, že vinohrady cielene pustnú, hoci pôda je stále klasifikovaná ako poľnohospodárska a zo zákona by mala byť obrábaná. Za vinohradníkov, ktorí s vypätím všetkých síl udržali vinohrady, vravím, že potrebujeme jasný dlhodobý výhľad, či v meste, ale aj na Slovensku chceme, alebo nechceme vinohrady.

Čítajte viac Investori sa do stavby zelených elektrární nehrnú

Bliká ešte nejaké svetielko na konci tunela?

Stále dúfame, že vinohrady alarmujúc aj verejnú mienku sa nám podarí zachrániť. Na Slanci už mnohé výborné polohy zarástli agátovým lesom. Treba zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá. Ak naozaj rýchlo nezmeníme podmienky, v ktorých hospodárime, možno do piatich rokov vinohrady opustíme, pretože výroba vína v preriedených viniciach s nekompletnými porastmi sa stáva nerentabilnou. Nestačí skončiť pri výzve zachráňme vinohrady.

Koľkým ľuďom dáva prácu vaše družstvo?

Máme desať stálych zamestnancov, v sezóne prichádzajú brigádnici. Ale už sa na nich nedá veľmi spoliehať. Ľuďom práca pod holým nebom nevonia. Hrozno zberáme kombajnom. Technológie sa zdokonalili, stroj pozberá hrozno lepšie ako v minulosti väčšina najatých zberačov. Keď si zrátame výdavky na ľudí, kombajn je efektívnejší.

Lenže všetky práce nie sú ešte zmechanizované ====.

To je pravda, najviac to vidno pri reze, kde si najímame odborníkov, ktorí vedia ostrihať vinič. Neviem, kto bude túto prácu robiť o pár rokov, kto vôbec bude vedieť chytiť nožnice do ruky.

Je to dôsledok toho, že vinohradníctvo a vinárstvo už nie sú dedičnou profesiou, že prestíž poľnohospodárstva a spolu s ním aj školstva, ktoré pripravuje mládež na poľnohospodárske profesie, upadá?

Prostredie, v ktorom žijeme, sa úplne zmenilo, ľudia vyznávajú iné hodnoty. Až teraz, keď sme prišli o najcennejšie vinohradnícke územia, nastáva vytriezvenie. Školy robia, čo môžu, ale adeptov na štúdium je málo. My napríklad aktívne spolupracujeme so Strednou odbornou vinohradnícko-ovocinárskou školou v Modre. Stále si udržiava požadovaný štandard, ale dnes na nej študujú spravidla deti malých vinohradníkov a vinárov. Tí potom zostávajú v rodinných firmách. Odborné školstvo nevychováva mládež pre celý poľnohospodársky trh práce. To veľa hovorí o tom, akú pozornosť venuje štát poľnohospodárstvu a potravinárstvu. Necháva veci napospas osudu, a tak ide odbor študovať iba hŕstka mladých, ktorá je presvedčená, že do konca života bude pracovať vo vinohrade a v pivnici.

Ako ste sa stali vinohradníkom vy?

O mojom osude rozhodla takpovediac dedičná výbava, rodinné korene. Vyštudoval som hotelierstvo, ale moja najbližšia rodina, aj strýko a babička boli spätí s družstvom. Mám 48 rokov a jeho členom som od dvadsiatich rokov. Detstvo aj dospievanie som prežil vo vinohradoch, mali sme záhumienky, pohybujem sa v nich naozaj odmalička.