Dva na Slovensku najpopulárnejšie druhy mäsa, bravčové a hydinové, by mohli podľa niektorých odhadov v jeseni ich producenti predávať až o 15 percent drahšie. Otázkou je, ako zareagujú obchodné reťazce a lepšie dotovaní zahraniční konkurenti kurčiat či ošípaných.
Takisto treba rátať so zdražením mlynárskych a pekárskych výrobkov. Ceny pšenice, kukurice, repky a sóje, bez ktorých sa nedajú vyrobiť základné potraviny, totiž plynule rastú a nič na tom nemení ani prúd zrna z novej úrody. Takto zhrnul aktuálnu situáciu na slovenskom aj svetových trhoch s agrokomoditami Marian Uhrík, predseda Komoditnej rady pre obilniny.
Čítajte viac Naozaj jeme slovenské kurčatá? Počet prebaľovačov hydiny stúpa, kontrolórov naopak ubúda
Slovensko v mierke európskej, nieto svetovej produkcie potravín, ako sa vraví, nedelí ani nenásobí, zato pšenicu či repku, ktorú dopestovali slovenskí poľnohospodári, sťahujú zahraničné trhy ako jedna obrovská výveva. Ceny najmä v prípade repky, okolo ktorej sa vlani viedli vášnivé diskusie, rastú naozaj raketovým tempom. Spotrebiteľ pomaly musí začať premýšľať, koľko ho bude stáť fľaša oleja či tehlička rastlinného tuku.
Cena semien repky za posledných päť rokov neprekročila na parížskej burze v auguste 400 eur za tonu, tohto roku sa však predáva po 533 eur, ale na Slovensku sa za repku od kombajnov platilo podľa Jozefa Rebra, šéfa Komoditnej rady pre obilniny, ešte viac – až 540 eur. To, pravda, v prípade, že poľnohospodári neuzavreli pevné kontrakty vlani, riskli a počkali si na to, kam až vyšponuje ceny trh.
Farmy sú poloprázdne, zrno ide na export
Pestovateľom sa zdraženie začína vracať ako bumerang. Dodávatelia im rýchlo dvíhajú ceny osív, hnojív, jednoducho všetkých vstupov, ktoré súvisia so založením a udržaním úrody. Ako vidno, dražie všetko – drevo, železo, cement, pohonné látky a potraviny nie sú výnimkou.
Slovensko nebude hladovať, hoci kľúčovej obilniny pšenice sa podľa prvých odhadov zoberie o 8 percent menej. Mokrá jeseň spôsobila, že v jeseni vinou októbrových dažďov vysiali pšenicu na ploche o 30-tisíc hektárov menšej ako rok predtým. Priemerná hektárová úroda sa očakáva na úrovni 5,4 tony priemerne z hektára. Pšenica medziročne zdražela, merané parížskou burzou, o 32 eur, na Slovensku sa predáva tona po 180 až 200 eur. K 200 eurám za tonu sa dostala aj kukurica.
Foto: ZVKSOS
Z predchádzajúcich faktov vyplýva len jedno: za sýtosť si priplatíme. Okrem iného aj preto, že poľnohospodárstvo nie je schopné premeniť obilniny na mäso. Jednak sa rozpadla živočíšna výroba, jednak spracovatelia a rôzne na prebaľovanie sa špecializujúce firmy zarábajú na dovážanom mäse, ktoré ešte bez ostychu podaktorí vydávajú za slovenské. Čo je však kľúčové, stále sa nedarí zvyšovať produkciu vlastného mäsa – ani bravčového, ale ani hydinového. Pritom kŕmneho obilia aj kukurice máme nadostač.
Ako upozornil Marián Uhrík, ktorý šéfuje Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností, na Slovensku stále klesajú počty chovaných zvierat. Na konci minulého roka sa chovalo najmenej ošípaných za posledných tridsať rokov. Stavy zvierat klesli na 538-tisíc kusov, a to v krajine začal toto leto s plnou silou vyčíňať africký mor ošípaných.
Krmivársky priemysel, ktorý kedysi produkoval milióny ton krmív, zredukoval výrobu kŕmnych zmesí na zhruba 650-tisíc ton. Tak málo nevyrába ani jedna okolitá krajina, nikde totiž tak dokonale nevyplienili počas transformácie družstiev a privatizácie štátnych majetkov chovy ošípaných, ale aj dobytka ako na Slovensku. Krajina de facto nevie zhodnotiť obrovské investície do kedysi štátom vlastnených síl, tie sú sprivatizované a slúžia na export obilia.
Uhrík vyrátal, že na to, aby Slovensko dosiahlo 80-percentnú sebestačnosť v produkcii ošípaných – a už sme ju podľa koncepcie bývalého ministra pôdohospodárstva Ľubomíra Jahnátka (Smer) mali mať v roku 2020 – by sme potrebovali chovať 1,050 milióna ošípaných. Na farmách ich však je presne o polovicu menej, preto slovenské obilie putuje na export. Doma ho nemá kto skonzumovať.
Relatívne najmenej klesli stavy hydiny, vo vajíčkach je Slovensko dokonca sebestačné. Lenže reťazce vozia vajíčka nielen z Poľska, ale až z Holandska. Akoby nám nestačila fipronilová aféra spred troch rokov. Skutočným víťazom tohtoročnej žatvy je tak liberalizovaný obchod s poľnohospodárskymi surovinami.
Repkoví víťazi
Vráťme sa ešte k repke. Ani tu Slovensko nie je pánom vo vlastnom dome, hoci napriek o 6 percent nižšej zberovej ploche jej dorobí dosť pre ľudskú výživu ako aj pre rafinérie špecializujúce sa na výrobu mera, biozložky pridávanej do nafty. Krajina však nemá vlastného veľkého spracovateľa repky na rastlinné tuky a olej. Zo slávnej fabriky v Bratislave zostala len obchodná značka, slovenská repka sa lisuje v Rakúsku, Maďarsku alebo na Morave.
Repková vojna má nečakaného víťaza, stali sa ním Poliaci a Rumuni. Zobrali do úvahy fakt, že do Európskej únie sa dováža ročne 5 až 6 miliónov ton repky zo zámoria, a nebývalo rozšírili plochy. Poliaci sa výmerou repky 1,1 milióna hektárov stali suverénne jej najväčšími pestovateľmi v Európe, keď predbehli Nemecko aj Francúzsko.
Na repke zarobia aj poľnohospodári z Rumunska, ktorí zdvojnásobili pestovateľské plochy. Poliaci si ako mnoho ráz predtým dokázali vybaviť nehľadiac na bruselskú averziu voči repke všetky potrebné výnimky. To niečo hovorí o šikovnosti poľskej agrárnej diplomacie a nastavuje zrkadlo aj slovenskej poľnohospodárskej politike, ktorá sa metá od jednej krajnosti k druhej.
Pestovanie repky možno, samozrejme, posudzovať z rozmanitých aspektov. Brusel tlačí na ozelenenie a odchemizovanie poľnohospodárstva. Repka ešte pred 20 rokmi mala byť alternatívou pri znižovaní závislosti od fosílnych palív. Čas však priniesol prehodnotenie postojov, predovšetkým v západnej Európe. Tam výmery repky klesajú a presúvajú sa do východnej časti únie. A to nielen kvôli tomu, že by stúpal jej podiel vo výžive obyvateľstva, ale celých 40 percent sa používa ako biozložka pridávaná do nafty.
Európa na jednej strane dováža milióny ton repky, a to aj GMO z Kanady či Austrálie, pričom veľké tankery zanechávajú obrovskú uhlíkovú stopu. A na druhej ekologizuje, ako len vládze.
Rub a líce ekopolitiky
"Starý kontinent akoby nebol súčasťou jednej planéty Zem, ale vytvára okolo seba akúsi bublinu,“ povedal v tejto súvislosti Jozef Rebro. Na znižovanie plôch repky bude zrejme pôsobiť aj zákaz používať nikotenoidy pri morení jej osiva, čo však zvyšuje tlak na postreky. Niekde v Bruseli uberú a inde sa tvária, že všetko je v poriadku.
"Vychádza to tak, že v snahe ekologizovať európske poľnohospodárstvo, čo je samozrejme v poriadku, sa dostáva európska agrárna politika v niektorých ohľadoch do protirečivých pozícií,“ podotkol Uhrík. "V prípade európskych pestovateľov a chovateľov sú stanovené vysoké požiadavky na ochranu životného prostredia, ale to, že sa zabíjajú brazílske kurčatá na lodiach, ktoré ich vezú do Európy, neprekáža,“ dodal Uhrík.
Súčasný zvýšený dopyt po obilninách, olejninách, sóji a kukurici vyostruje zápas o charakter poľnohospodárskej produkcie a ešte viac o jej ceny. Uhrík s Rebrom odhadli rast cien agrokomodít minimálne do októbra. Spotrebitelia sa teda budú musieť pripraviť na to, že bežné potravinové nákupy im vytiahnu z peňaženiek viac peňazí.