Pre zatvorené školy totiž suplovali rodičia nielen učiteľov, ale i školské jedálne. Vo väčšine prípadov sú to však práve ženy, ktorým táto úloha v rodine prischla. Nehovoriac o matkách-samoživiteľkách, ktoré na výber veľmi nemali. Ženy však prevládajú aj v prvej línii – teda v zdravotníctve či v sociálnych službách.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie tu tvoria až 70 percent, zarábajú pritom v priemere o vyše desatinu menej ako ich mužskí kolegovia. Podľa Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť (EIGE) až štvrtina žien pracuje v ďalších najohrozenejších sektoroch – teda v cestovnom ruchu, gastre či službách. Okrem toho sú to práve ženy, kto je ohrozenejší aj pri prípadnom prepúšťaní.
Rezort ministra práce Milana Krajniaka (Sme rodina) má v probléme jasno. I v tom, ako ho riešiť. Len niekoľko dní po sviatkoch sa do pripomienkového konania dostali hneď dva dokumenty – Stratégia rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí a s ňou súvisiaci Akčný plán. Tie majú v priebehu piatich rokov priniesť do – od nepamäti trvajúcej neférovosti medzi pohlaviami – aspoň trochu poriadku.
Vyriešiť sa však majú nielen platové rozdiely, ale aj zneužívanie neplatenej práce či domáce násilie. Podľa odborníkov sú však mnohé navrhované riešenia vágne, respektíve v súčasných podmienkach nezrealizovateľné. Čo navrhuje ministerstvo? Jedným z riešení je zapojenie otcov do starostlivosti o dieťa a domácnosť.
Pomôcť má osvetová kampaň. „Chceli by sme, aby zobrazovala starostlivosť o deti ako niečo, čo nie je mužom cudzie, ale práve naopak, je im vlastné a prirodzené z titulu ich otcovstva,“ vysvetľuje hovorkyňa rezortu Eva Rovenská. Cieľom je podľa nej ukázať, že zapojenie sa do starostlivosti o deti neznamená „potlačenie mužnosti, ale je to jeden z jej prejavov“.
O dosahoch na prax sociologička Slovenskej akadémie vied (SAV) Zuzana Kusá pochybuje. Kampaň síce podľa nej neuškodí, v mnohých prípadoch, keď nejde len o zaužívané stereotypy, však nebude mať veľký zmysel.
„Kampaň nepomôže tam, kde asymetria v starostlivosti o deti a domácich povinnostiach nie je založená na stereotypoch, ale na jednoduchom rozumnom zvážení toho, čo sa pre rodinu finančne oplatí,“ hovorí sociologička. Teda kto z rodičov môže nadčasmi či druhým zamestnaním priniesť do spoločnej kasy viac, vysvetľuje.
A to sú väčšinou muži. Podľa Štatistického úradu stále v priemere zarábajú o 283 eur viac ako ženy. V rámci Európskej únie je tak náš platový rozdiel piaty najvyšší. Prehlbuje sa pritom práve v čase, keď väčšina žien odchádza na materskú dovolenku.
„Kým do odchodu na prvú materskú dovolenku sú rozdiely medzi platmi mužov a žien miernejšie, k prehlbovaniu začína dochádzať práve po návrate do pracovného života,“ vraví analytička Wood & Company Eva Sadovská. Tieto výraznejšie rozdiely pretrvávajú podľa nej ešte niekoľko ďalších rokov.
Ciele? Sociálne, no spiatočnícke
Zmeškaná príležitosť či dokonca až krok späť. Tak vidí oba dokumenty rezortu práce – Stratégiu rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí a tiež Akčný plán výskumníčka Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI) Barbora Holubová.
„Už v prvej priorite stratégie Žena a jej povolanie – mimochodom v akčnom pláne už ide o Žena a jej poslanie, sú zo siedmich operačných cieľov štyri venované materstvu a rodičovstvu. Je to ako vystrihnuté z kresťanskej náuky či katechizmu o prirodzenosti ženy a jej hlavnom poslaní byť matkou,“ tvrdí Holubová.
Mnohé merateľné ukazovatele sú podľa nej vágne. Dokazujú len chýbajúcu odvahu a precíznosť ministerstva vo formulovaní cieľov, dodáva výskumníčka. Navyše, podľa sociologičky Slovenskej akadémie vied (SAV) Zuzany Kusej je dokument priamym pokračovaním svojho predchodcu – Akčného plánu rodovej rovnosti na roky 2014 – 2019.
Je to vidno hlavne v tých častiach, ktoré sa venujú prevencii a ochrane pred domácim násilím, zosúlaďovaním práce a rodiny, obťažovaním na pracovisku či v otázke rovnosti pracovných príležitostí. V niektorých častiach je podľa Kusej nová stratégia výrazne sociálnejšia ako tie predchádzajúce.
„Okrem monitorovacích, analytických, vzdelávacích a kontrolných úloh obsahuje aj úlohy súvisiace so zavádzaním nových dávok a s podporou dostupnosti bývania či so starostlivosťou o deti o predškolskom veku,“ uvádza Kusá.
Kampaň – a čo ďalej?
Len samotné vzdelávanie veľa vody nenamúti. „V iných štátoch mali tiež kampane na podporu rodovo rovnejšieho rozdelenia starostlivosti o deti a domácnosť, ale išlo to ruka v ruke aj s inými opatreniami,“ ozrejmuje výskumníčka Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI) Barbora Holubová.
Štáty napríklad finančne zvýhodnili tie rodičovské páry, ktoré sa v osobnej starostlivosti vystriedali, dodáva. Podporu dostali podľa Holubovej aj tí zamestnávatelia, ktorí zdieľané rodičovstvo podporili vlastnými politikami. Ministerstvo práce tvrdí, že to chce riešiť cez súbor opatrení a zásad, ktorý chystá.
Ale i pomocou pravidelného monitorovania ich dodržiavania cez výročnú správu. Podľa Holubej je to stále málo. „Opatrenia už mohli byť dané priamo do akčného plánu a sústrediť sme sa mohli na vypracovanie metodiky a jej aplikáciu, prípadne vymáhanie,“ vysvetľuje výskumníčka.
Takto budeme zase len navrhovať riešenia, ktoré sa nikdy neuvedú do praxe, dodáva. Pretože už teraz sú platy papierovo vyriešené. Ešte v roku 2007 bol do Zákonníka práce doplnený paragraf 119a, ktorý zakotvuje rovnakú mzdu za rovnakú prácu a za prácu rovnakej hodnoty pre ženy a mužov. Realita je však iná.
Navyše, už onedlho by Európska únia mala vydať smernicu o transparentnosti v odmeňovaní. Tú predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sľúbila vypracovať do 100 dní od svojho nástupu do funkcie. Na jej základe budú podniky a organizácie beztak musieť robiť rodové príjmové audity a prijímať opatrenia na odstránenie nerovnosti v odmeňovaní za prácu rovnakej hodnoty.
Neplatená práca je tŕňom v oku
Otázky vyvoláva aj časť dokumentu, v ktorej Krajniakov rezort spomína snahu vypracovať analýzu ekonomickej hodnoty neplatenej práce vo vzťahu k HDP. Tá má poslúžiť ako podklad pre vytvorenie nástrojov pre vyváženú deľbu práce. Väčšina neplatenej práce v domácnosti totiž padá práve na ženské plecia.
„Ak nevieme posúdiť rozsah neplatenej práce, nedokážeme ani formulovať odporúčania smerom či už k hospodárskej politike štátu v slovenských podmienkach alebo aj v oblasti rovnosti žien a mužov, napríklad aj k oceneniu práce matiek a žien starajúcich sa o domácnosť,“ vysvetľuje Rovenská. Takáto analýza by podľa nej pomohla aj pri vyrovnaní majetku v rozvodovom konaní.
A to v prípade, ak jeden z partnerov podstatný čas strávený v manželstve nebol zamestnaný a venoval sa práci v domácnosti a starostlivosti o deti. Podľa Kusej táto úloha doslovne kopíruje znenie tej, ktorá bola súčasťou predchádzajúceho plánu. Otázne je, prečo. Jej splnenie sa malo skontrolovať už v roku 2017, keď sa na túto tému publikovalo niekoľko domácich výskumných projektov.
„Zdá sa, že autori Stratégie a Akčného plánu ich nepoznajú, a tak úlohu replikujú. Dúfam, že pripomienkové konanie na takéto nadbytočnosti poukáže,“ dodáva Kusá. Na už existujúce analýzy poukazuje aj Holubová. „Mohli sme fázu vypracovania štúdie preskočiť a rovno zavádzať nástroje na odstraňovanie diskriminačných mechanizmov. Na to však zrejme nie je politická odvaha, ani vôľa,“ hovorí.
Čo si od analýzy sľubuje ministerstvo práce? Výsledok sa vraj bude dať použiť ako potvrdenie alebo vyvrátenie „tvrdení o nízkej finančnej či spoločenskej hodnote žien starajúcich sa o deti a domácnosť“. A tiež môže poslúžiť ako jeden z podkladov pri stanovovaní politík rovnosti žien a mužov.
Matkám by sa tak v budúcnosti mohol priznať osobný mzdový bod z priemernej mzdy za obdobie starostlivosti o deti, respektíve by sa obdobie starostlivosti o deti započítalo do odpracovaných rokov. To je podľa Kusej síce chvályhodné, otázne ostáva uskutočnenie.
A tiež prípadné finančné zdroje. To ministerské dokumenty zatiaľ neriešia. „Úlohou Akčného plánu je zatiaľ len predloženie koncepcie odstránenia diskriminácie osôb s rodičovskými povinnosťami a aj to až v roku 2025,“ dodáva sociologička.
Škôlky pre všetky deti
Jedným z nemála ambicióznych cieľov spomínaných v Akčnom pláne z dielne rezortu práce je zavedenie právneho nároku na miesto v materských školách. Ten by mali mať deti od troch rokov. Ministerstvo práce si od toho sľubuje častejší a skorší návrat žien do práce. Miera zamestnanosti 25 – 49-ročných žien s dieťaťom mladším ako šesť rokov je totiž nižšia ako 40 percent, pričom u mužov v tej istej vekovej kategórii a v tej istej fáze rodičovstva je to viac ako 83 percent.
Je to reálne? V súčasnej poddimenzovanej situácii v školstve to bude problém, upozorňuje výskumníčka Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI) Barbora Holubová. „Už dnes žiadajú samosprávy odklad zavedenia povinnej predškolskej dochádzky pre päťročné deti z nedostatku finančných, priestorových a personálnych kapacít. Právny nárok pre deti od troch rokov je síce fajn, otázkou je však skutočné plnenie nároku, teda garancia štátu na miesto v škôlke, vrátane finančnej dostupnosti a garancie kvality vzdelávania,“ hovorí Holubová.
Podľa sociologičky Slovenskej akadémie vied (SAV) Zuzany Kusej to nie je prvýkrát, čo má vláda podobné ambície. Všetky doteraz stroskotali na nízkej súčinnosti samospráv, ale aj jednotlivých rezortov. Práve tá je v tomto prípade nevyhnutná. Nemožné to podľa Kusej nie je. „Ak právny rámec zmení dobrovoľnosť na povinnosť a ak budú k dispozícii finančné zdroje, veci sa môžu dať razantnejšie do pohybu,“ hovorí.
Ako uvádza hovorkyňa ministerstva práce Eva Rovenská, možnosť dať dieťa po troch rokoch do škôlky je pre opätovný návrat rodičov do zamestnania kľúčová. Ak to ale nepôjde cez škôlky, poobzerá sa ministerstvo aj po iných alternatívach. „Môže ísť aj o podporu komunitných škôlok, kde si rodičia navzájom vypomáhajú pri starostlivosti o deti predškolského veku,“ hovorí Rovenská. Rezort práce je zároveň otvorený návrhom v rámci pripomienkového konania, ktoré beží do 20. januára.