Farma Roľníckeho družstva v Moste pri Bratislave je najbližšou živou výrobňou potravín pri hlavnom meste. Život v metropole počas vrcholiacej druhej vlny koronavírusu ustáva. Ulice na začiatku nového roka sú ľudoprázdne, kto môže, pracuje z domu v režime on-line. Naplno ide len rafinéria ropy, automobilka, energetici, plynári, vodári a, pravdaže, preťažené nemocnice s lekármi a so sestrami vyčerpanými na smrť. Sú hrdinami týchto dní.
Ale sú tu aj iní. Roľníci a potravinári. Takmer ich nevidno, veľa sa o nich nehovorí, a pritom sú nenahraditeľní ako zdravotníci. Musia deň čo deň vstať a pobrať sa na farmy za zvieratami, nakŕmiť ich, kravky podojiť, zamiesiť múku na chlieb, vytvarovať z cesta bochníky a upiecť ich. Ponorení do vlastných starostí vkladáme potraviny do košíka, registrujeme tváre unavených pokladníčok a rýchlo utekáme do bezpečia domovov. A zatiaľ poľnohospodári a potravinári zabezpečujú chod fariem a mliekarní, pekární, hydinární, skleníkových hospodárstiev. Akosi nám uniklo, že s vypätím všetkých síl roľníci pozberali z polí zemiaky, kukuricu a repu, že oziminy sú zasiate. Aj o rok dozrie obilie a bude z čoho napiecť chlieb.
Základný roľnícky inštinkt
Rudolf Horváth, predseda družstva v Moste, patrí k najstaršej garde poctivých slovenských poľnohospodárov. V družstve odrobil nepretržite bezmála 50 rokov, zažil v ňom tiež pandémiu, nie ľudskej, ale zvieracej nákazy. Kto si dnes spomenie na slintačku? Tisícky fariem vtedy aj s ľuďmi hermeticky uzavreli a družstevníci opatrujúci zvieratá z nich pár týždňov nevystrčili ani nos.
Keď pred rokom celosvetovo zaútočila na ľudí pandémia koronavírusu, Horváth bez veľkého kriku zorganizoval svoj 40-členný družstevný tím do stavu pracovnej pohotovosti. Najzraniteľnejším miestom z celého družstva je mliečna farma. O vyše 500 kráv, teliat a jalovíc sa stará desať ľudí.
Až teraz si uvedomujeme, akú majú roľníci zodpovednosť. Deň čo deň sú načas v maštaliach, dojárňach. On-line režim na farmách nezavedieš. Zvieratá sú bezbranné, treba sa o ne postarať stoj čo stoj. Na koronavírus nehľadiac. Taký je základný roľnícky inštinkt. Vyvíjal sa po tisícročia. Ak prežijú zvieratá, prežije roľník aj tí, ktorých živí.
Viera Glasnáková je jedna z najlepších zootechničiek na Slovensku, skvelá pravá ruka Rudolfa Horvátha. Už takmer dobehla do dôchodkového veku. Je však plná síl a užíva si vrchol kariéry. Vlani počas pandemického roka dosiahlo ňou manažované stádo kráv dojnosť 10 650 litrov pri holštajnskom plemene kráv a pri menších jerseykách, produkujúcich mlieko so 6-percentným obsahom tuku a 4-percentným obsahom bielkovín, 6 500 litrov. To zaručilo družstvu umiestenie medzi 25 najlepšími producentmi mlieka na Slovensku.
Glasnáková je ašpirantkou na titul poľnohospodársky manažér roka. V dojárni družstva pracujú tri ženy, v hrubom zarobia mesačne 1 100 eur. Keď počas vianočno-novoročných sviatkov jedna z ošetrovateliek požiadala o dovolenku, Viera Glasnáková stiahla na farmu svojho syna Jakuba. Je piatak na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Študuje zootechniku a témou jeho diplomovej práce je chov jerseyských kráv. Kde ich lepšie možno spoznať v každej situácii, ak nie na farme?
A tak je mladík od rána do večera s mamou v maštali. Keď treba, zaskočí za dojičku, nakŕmi teľatá, pozametá maštaľ, pozbiera vajíčka. To ani nie je družstvo, ale gazdovský dvor, lebo rovno pred administratívnou budovou gága kŕdeľ husí a kotkodákajú sliepky. Chcete čerstvé vajíčka? Družstevníci v Moste ich predávajú spolu s mliekom.
Farma ako oáza zdravia
RD Most je skutočná poľnohospodárska oáza za humnami hlavného mesta. Studňa životodarného mlieka medzi dvoma mestskými satelitmi, ktoré obývajú tisícky prisťahovalcov s úplne iným rytmom, tempom a životnými predstavami. Sú uponáhľaní od svojej akčnosti. Pandémia im nasadila okovy.
"Roľník nemôže zaliezť do diery ako krt, lebo na poli a farme život nesmie zastať,“ hovorí Rudolf Horváth. Akoby mimochodom prehodí, že chov zvierat odnepamäti roľníkov učil vnútornej disciplíne, poriadku, systému. Muž so sedemdesiatkou na pleciach nie je spokojný s tým, ako funguje spoločnosť počas pandémie. Na družstve nedávno podľahol covidu jeden z družstevníkov, dôchodca traktorista, ale robil nepretržite od svojich osemnástich rokov, až kým neskonal. Taký je roľník.
"Nechápem, prečo nemôžu robiť covidové testy ambulantní lekári, nalieham na ľudí, aby pri prvom podozrení, že sa necítia dobre, bežali k lekárovi. Prekáža mi, prečo deti začnú, a potom prestanú chodiť do škôl, čo za generáciu nám vyrastie? Nebezpečný vírus je tu, ale musíme sa s ním naučiť žiť, a to znamená byť predovšetkým disciplinovaní. V družstve všetci nosíme rúška, je to v našom vlastnom záujme, v záujme udržania chovu kráv, ktoré dávajú mlieko, jeden z pilierov výživy ľudí a našej ekonomiky. Nebude mlieko, nebudú výplaty.“
Taká je Horváthova železná logika, životná skúsenosť, ktorá núti konať zodpovedne. Blond zootechnička Viera Glasnáková vyzerá oveľa mladšie ako 60-ročná. Vraví, že pije pravidelne mlieko, aby však neupozorňovala na seba, spomenie jednu z najvernejších zákazníčok družstevnej predajničky mlieka.
"Chodí k nám po mlieko už dlhé roky 70-ročná pani z Bratislavy. Prihovorila som sa jej, že z tváre jej možno čítať spokojnosť, šťastie. A ona na to, že naozaj je šťastná. Nedávno bola u lekára, ktorý ju pred piatimi rokmi upozornil na rednutie kostí, chýbajúci vápnik. Po posledných testoch sa doktor nestačil čudovať zlepšeným výsledkom.
- Aký liek beriete? Spýtal sa zaskočený.
- Pijem pravidelne trištvrte litra čerstvého mlieka rovno z farmy, – odvetila uzdravená pacientka.
Vidíte, naša farma funguje ako oáza zdravia,“ uzavrie príbeh Viera Glasnáková.
Tam hore vládne chaos
Čerstvé potraviny sú dnes v kurze, ľudia prichádzajú na to, že sú základom zdravého života. Mlieko je jednou z posledných potravín, ktorých vie oslabené slovenské poľnohospodárstvo vyprodukovať ešte nadostač. No v mliekarňach majú ľudia nervy napnuté na prasknutie.
"Pracujeme na pokraji svojich fyzických aj psychických možností a tŕpneme, či ráno k linkám nastúpia všetci ľudia,“ hovorí riaditeľ Levmilku Levice Marián Šolty. Mliekareň je ani nie 40 kilometrov od Nitry, najväčšieho epicentra pandémie. V meste kolabuje nemocnica. Oprávnene sa na Nitru upierajú zraky Slovenska. Ale v jej tieni sú tamojšie farmy a potravinárske podniky.
Šolty je pôvodným povolaním lekár, osud ho zavial na manažérsky post mliekarne. Na to, čo sa deje vôkol, pozerá s veľkými obavami. Hľadá povestné svetielko na konci tunela. Ako ho rozsvietiť? Šolty na rovinu povie, že tam hore je chaos, aký tu už roky nebol. A potom ide k meritu veci. Vysloví názor, že pracovníci potravinárskych podnikov, ale aj poľnohospodári zabezpečujúci chod fariem by mali byť zaradení medzi skupinu ľudí v prvej línii, ktorú treba uchrániť pred nákazou koronavírusom. Čiže mali by byť očkovaní medzi prvými, lebo teraz sú bez zveličenia živiteľmi národa.
A potom Šolty vypustí z úst slová, ktorá zelektrizujú každého, komu doletia do uší. „Alebo si ešte stále niekto myslí, že potraviny sa rodia na policiach supermarketov, ktoré ich dovážajú z nie menej pandémiou skúšaných krajín, ako je Slovensko? Musíme predsa rátať aj s najhoršou alternatívou, s tým, že sa budeme musieť oprieť len o vlastné zdroje potravín.“ Na jazyk sa tisne otázka, dokedy potom Slovensko vydrží. Počas prvej vlny pandémie Česi zistili, že ich štátne hmotné rezervy nie sú bohvieako pripravené na extrémnu situáciu a začali biť na poplach. Môže to byť na Slovensku lepšie, keď dováža viac ako polovicu potravín, ktoré si prv vedelo vyrobiť samo?
Šolty vraví, že napokon sa vari spamätáme, že potravinári si pri spracovaní surovín dokážu pomôcť, lebo niektoré regióny sú zdravšie a budú schopné spracovať mlieko či mäso z kriticky ohrozených oblastí.
Život v ofsajde
Šolty patrí do najužšieho tímu poľnohospodárskej a potravinárskej samosprávy. Tá stuhla, keď sa na sklonku roka dozvedela, že vláda nezaradila do Plánu obnovy poľnohospodárstvo a potravinárstvo.
"Majú k dispozícii šesť miliárd eur a tým, čo majú podržať štát a jeho obyvateľstvo, keď sa dostanú do úzkych, nedajú ani jedno jediné euro na oživenie mimoriadne oslabenej potravinárskej základne. Aké záruky vlastne poskytujú, aby ľudia v nastávajúcich mesiacoch mali istotu, že keď prídu do obchodov, nájdu tam to, čo doteraz na pultoch so samozrejmosťou nachádzali?“ Šolty nie je jediný, kto je zhrozený z panickej stratégie Matovičovej vlády, ktorej minister pôdohospodárstva nie raz sľuboval, že poľnohospodári a potravinári dostanú peniaze na obnovu. Ale nehľadiac na to, že ministra Jána Mičovského prikvačila choroba, čo robia ostatní ministri? Vari nevidia, že krajina je čoraz viac závislá od dovozov potravín?!
Ide do tuhého a tu sa ukazuje, že v chaose, ktorý sa zmocňuje spoločnosti, viac rozumu majú tí, čo ešte udržali životaschopné farmy a potravinárske fabriky, ako tí, čo by mali rozmýšľať o rozvoji Slovenska v mierke šťastia a istôt všetkých jeho obyvateľov.
Tí musia jesť každý deň.