Autonómne stroje, umelá inteligencia, roboty… Možno si pamätáte úvodnú scénu z filmu Terminátor so Schwarzeneggerom v hlavnej úlohe. V nej vo vojne inteligentných strojov proti ľudstvu autonómne roboty šliapali po ľudských kostiach a hľadali posledných žijúcich ľudí, aby ich zlikvidovali. Na niečom podobnom pracujete? Takto bude vyzerať naše budúce spolužitie s umelou inteligenciou?
Tak, ako sa postupne bude vylepšovať umelá inteligencia, budeme sa pomocou technológií vylepšovať po fyzickej a mentálnej stránke aj my. Preto nás neovládne, ale nájdeme s ňou bezpečný prienik a budeme si rozumieť.
Tak takto určite naša budúcnosť vyzerať nebude. Minimálne nie pár najbližších generácií. Dnes využíva umelá inteligencia neurónové siete, ktoré trochu pripomínajú neurónové siete v našich mozgoch. My máme však v našom mozgu 86 miliárd neurónov, aj keď približne o 30 miliárd z nich prídeme v puberte. A nie kvôli alkoholu. Najväčšia počítačová neurónová sieť má milión „neurónov“ a pre svoj chod potrebuje elektráreň. Preto sa umelej inteligencie zatiaľ rozhodne báť netreba.
Zatiaľ. Ale skôr či neskôr nás roboty a umelá inteligencia pravdepodobne nahradia.
Nehovoril by som o nahradení. Som presvedčený, že ľudia sa budú postupne technologicky vylepšovať. Mnohí sa toho boja. Ale buďme konkrétni. Máme tu koronavírus. Predstavte si, že namiesto rúšok by sme mali zabudované v nose a ústach nanosieťky, ktoré by ho do tela vôbec nepustili. Boli by sme takto technologicky vylepšení a bolo by to jednoznačne v náš prospech.
Budeme umelú inteligenciu využívať, alebo bude využívať ona nás?
Tak, ako sa postupne bude vylepšovať umelá inteligencia, budeme sa pomocou technológií vylepšovať po fyzickej a mentálnej stránke aj my. Preto nás umelá inteligencia neovládne, ale nájdeme s ňou bezpečný prienik a budeme si rozumieť. Niekomu to môže pripadať neľudské, ale tento trend tu už je. Skúste podobný argument povedať niekomu, kto má v tele zabudovaný defibrilátor alebo hoci len umelé kĺby. Budete ho odsudzovať ako „ne-ľudského kyborga“?
To asi nie.
Myslím si, že vo vzdialenej budúcnosti stratí rozdelenie na prirodzenú a umelú inteligenciu zmysel. Splynú spolu a vznikne niečo nové, čoho budeme súčasťou. Je to pokračovanie evolúcie.
Mnohí sa práve toho boja. Že prestaneme byť ľuďmi, niektorí by možno povedali, že kvôli strojom stratíme dušu.
Pozrite sa na súčasnú pandémiu a nárast počtu rôznych ochorení. Telesná schránka rozhodne už nie je bezpečným miestom pre vedomie alebo, ak chcete, „dušu“. Oveľa bezpečnejšie by boli v inom type schránky, ktorá nie je náchylná na choroby. Netuším, čo by sa ňou mohlo stať, možno virtuálna realita. V nej by, navyše, mohli existovať oveľa dlhšie.
Foto: archív MS
Vráťme sa z virtuálnej reality do tej našej. Jednou z oblastí, kde sa umelá inteligencia už výrazne presadzuje, je medicína. Aký je potenciál jej využitia pri liečbe a diagnostike?
Vďaka umelej inteligencii napríklad budeme mať onedlho aplikáciu, ktorá vám môže povedať – a to s pomerne vysokou spoľahlivosťou – na základe zakašľania do mikrofónu, či máte COVID, alebo nie. Kašeľ pri COVID-19 je totiž špecifický. Umelá inteligencia analyzuje desiatky miliónov zakašľaní, porovnáva ich a vytvára „algoritmus“ typický pre covidový kašeľ. Učí sa vlastne spoznávať tento typ kašľa.
Na podobnom princípe už funguje aplikácia Skin Vision. Tú si môžete do smartfónu stiahnuť a dokáže posúdiť vaše materské znamienka. Nie je síce zdarma, ale je spoľahlivá takmer tak ako skutočný dermatológ. Umelá inteligencia sa používa dnes – dokonca experimentálne aj na Slovensku – na posudzovanie nádorov na základe snímok z röntgenu a CT. A častokrát je v analýzach presnejšia ako špičkoví svetoví onkológovia.
U ľudí sa objavujú aj obavy, že umelá inteligencia ich dokáže nahradiť a stratia prácu. Sám hovoríte, že už dnes dokáže čiastočne zastúpiť aj takých špecialistov, akými sú napríklad onkológovia.
Skúsim odpovedať príkladom. O nositeľovi Nobelovej ceny za ekonómiu Miltonovi Friedmanovi sa traduje, že raz prišiel do niektorej z afrických rozvojových krajín a videl, ako tam stovky ľudí kopú obrovský kanál lopatami a krompáčmi. Tak sa spýtal, prečo nenasadia bagre, bolo by to rýchlejšie a efektívnejšie. Miestni mu odpovedali, že to je politika zamestnanosti, mnoho ľudí takto získa prácu.
Friedman sa zamyslel a povedal: „Ak to má byť efektívna politika zamestnanosti, prečo potom namiesto lopát nepoužívajú lyžičky?“ Odmietať alebo zastavovať pokrok je absurdné. Dôležitejšie je, aby existovala efektívna účinná schéma rekvalifikácií, pomocou ktorej môže človek získať prácu, ktorá ho bude viac baviť a bude v nej viac zarábať.
To je možno trochu utopická predstava.
Súčasný svet je totiž svetom marketérov. Nepresadzujú sa najlepší, presadzujú sa tí, ktorých je vidieť a počuť. Vidieť to všade, Slovensko nie je výnimkou.
Nie je. Ľudí možno nepriamo prinútiť, aby na sebe pracovali. Mnohí teraz presadzujú zavedenie všeobecného základného príjmu. Tvrdia, že každý má právo na dôstojný život, a preto by mal každý dostávať nejaké peniaze bez ohľadu na to, či pracuje, alebo nie. To však podľa mňa nie je dobrý prístup. Skôr by sa malo hovoriť o „všeobecnom podmienenom príjme“.
Aby ho človek dostal, musel by na sebe pracovať, musel by sa niečo zmysluplné učiť, mal by chodiť napríklad do školy. Nebolo by to podmienené tým, že sa musí nutne o pol roka alebo rok zamestnať, inak tento príjem stratí. Dostával by ho dlhodobo, pretože získavanie vedomostí vám postupne viac a viac otvára dvere, rozširuje možnosti a začne vás štvať, že ich neviete zúročiť. Po čase si tú prácu začnete hľadať dobrovoľne a aktívne.
Ďalšou obavou je, že umelá inteligencia nás sleduje, všetko o nás vie, všetko si pamätá a začína plniť úlohu „veľkého brata, ktorý sa stále díva“ – tak, ako o ňom písal Orwell vo svojom slávnom románe 1984.
Hovorí sa, že po pár desiatkach lajkov na sociálnych sieťach vás umelá inteligencia pozná lepšie ako vaši priatelia a po pár stovkách lepšie ako váš partner alebo partnerka. Či je to zneužiteľné? Áno, samozrejme, je. Každý si ešte pamätá na škandál Cambridge Analytica pri minulých amerických voľbách, keď zneužitie dát výrazne ovplyvnilo ich výsledok. Ak by pokročilý cielený marketing na sociálnych sieťach, založený na tom, že každému potenciálnemu voličovi alebo klientovi pošlete také video a zobrazí sa mu taký status, aké si podvedome praje vidieť, použil iba jediný politický kandidát, je to nebezpečné. Ak tieto technológie budú využívať všetci – a to budú, šance sa tým opäť zrovnajú. A platí to v politickom aj nepolitickom marketingu. Súčasný svet je totiž svetom marketérov. Nepresadzujú sa najlepší, presadzujú sa tí, ktorých je vidieť a počuť. Vidieť to všade, Slovensko nie je výnimkou.
Aká je vaša najbližšia budúcnosť? Na čom aktuálne pracujete?
Teraz pracujem v rámci svojho projektu Virtuálny Slovák na vývoji avatara, volá sa M(A)RT(I)N. Teraz je programovateľný, plne animovaný, synchronizuje hovorené slovo s pohybom pier a ovláda všetky jazyky. Už za mňa napríklad na konferencii ITAPA odprezentoval prednášku. Bola to vlastne prvá prednáška, ktorú namiesto živého rečníka predniesol avatar pred publikom pri oficiálnej príležitosti.
A čo s ním zamýšľate ďalej?
Chcem ho ďalej použiť na to, aby som firmám a inštitúciám na Slovensku ukázal, že s četbotmi sa dá pracovať aj moderným a inovatívnym spôsobom. V priebehu budúceho roku ho vybavím umelou inteligenciou tak, aby sa mohol učiť priamo z konverzácií. Myslím si totiž , že četboti a hlasoví asistenti budú prvou oblasťou, v ktorej sa umelá inteligencia presadí zásadným spôsobom a ovládne ju. Ak by mali napríklad štátne orgány v čase nástupu pandémie pripraveného dobrého četbota, ktorý by dokázal ľudí informovať a odpovedať na základné otázky, veľmi by tým odľahčili infolinky, ktoré boli pod obrovským náporom.
Čomu sa chcete v najbližšom čase venovať, teda okrem vylepšovania avatara?
Keďže chcem zároveň, aby sa čo najviac ľudí začalo venovať informatike a technológiám aspoň ako hobby, pripravujem zároveň pre nich novú knihu. Volá sa Naučím vás programovať a plánujem ju dokončiť v prvom kvartáli budúceho roku. Určená bude bežnému laickému publiku a písaná je preto ľahkým štýlom a s humorom.
Martin Spano
Martin Spano (35) je slovenský počítačový vedec, informatik, futurista, spisovateľ a popularizátor umelej inteligencie. Napísal knihu Artificial Intelligence in a Nutshell, ktorá neskôr vyšla v slovenčine pod názvom Umelá inteligencia v orechovej škrupinke. V súčasnosti dokončuje svoju druhú knihu, s humorom písaný návod, ako začať programovať, určený laikom. Popri tom vyvíja vlastného avatara, prednáša pravidelne na technologických konferenciách a zapája sa aktívne do verejnej diskusie o umelej inteligencii. Žije v Rakúsku, kde má vlastnú softvérovú firmu. Web: www.martinspa.no
