Tomáš Bertók: Nemôžete sa zlepšiť, ak netrénujete

Prečo ste si vybrali práve biotechnológiu?

Vybral som si ju, keď už som mal zaplatené za prijímacie skúšky na medicínu, čo z finančného hľadiska nebolo veľmi rozumné… Stredoškolák často ale nemá šancu zorientovať sa v obrovskom množstve študijných odborov, ktoré je možné u nás študovať. Ak niekoho baví biológia alebo chémia, často je jeho prvá voľba medicína. Bez ohľadu na to, čo to štúdium a povolanie obnášajú.

U mňa rozhodlo, že som sa v predmaturitnom ročníku zaľúbil do chémie, z ktorej som dovtedy zbieral samé trojky. Jediné dve trojky na vysvedčení boli z chémie a matematiky, čo sú pre chemického inžiniera vlastne nosné predmety. Bola za tým výborná pani profesorka. Mal som pocit, že som sa ani veľmi neučil, a predsa som vedel na jej hodinách reagovať. Dokázala správne položiť otázku a naviedla človeka na správnu odpoveď. To bola veľmi silná motivácia, aby som skúsil štúdium biotechnológie.

Boli ste študent, ktorý mal rád prírodné vedy? Viedli vás k tomu rodičia, mali ste doma príklad?

Ako ktoré. Biológiu a chémiu, trochu fyziku. Na hodinách matematiky sme stále hrali pod lavicou karty. Náš učiteľ nám najskôr bral balíky, ktoré sme denne kupovali v trafike. Keď sa mu v kabinete začali kopiť balíčky, bral nám už iba žaluďové esá – efekt to malo rovnaký… V každom prípade, až na vysokej škole som pochopil, ako veľmi je všetko v prírode prepojené. Stredná škola zvádza k tomu, aby si človek predmety škatuľkoval. Zazvoní a hodina sa skončila. Nenúti vás veľmi používať to, čo sa naučíte na jednom predmete, v ostatných. Rodičia ma veľmi podporovali, ale príklad v nich som nemal. Celá rodina má skôr umelecké vlohy a vzdelanie i skúsenosti, vedcov sme v rodine nemali.

Označujú vás za veľký vedecký talent. Keď má niekto športový talent, vie napríklad dobre behať, hrať futbal, hokej. Čo znamená talent pre vedu podľa vás?

Nemyslím si, že mám talent väčší ako ktokoľvek z rovesníkov v mojom okolí. Ľudia radi preháňajú. Čo sa týka vedeckého talentu, pôsobím ako porotca už niekoľko rokov v jednej celoslovenskej talentovej súťaži, kde sa hlásia aj mladí vedci, vysokoškoláci i stredoškoláci. Keď sa pred vás tí študenti a občas dokonca ešte deti postavia a prezentujú svoju prácu, treba si uvedomiť, že za témou samotnou stojí často školiteľ, učiteľ alebo skrátka ich mentor.

Kde si však myslím, že človek okamžite spozná talent, je, keď sa začnete tých ľudí pýtať otázky a pozorujete ich myšlienkové pochody. Veda potrebuje, rovnako ako spomínaný šport, tréning. Nemôžete sa zlepšiť, ak netrénujete. Vo vede to znamená, že potrebujete istú minimálnu úroveň vedomostí na to, aby ste sa mohli s prácou niekam posunúť a dosiahnuť istú kvalitu.

Talent pre vedu ale spočíva v tom, čo človek dokáže s dávkou vedomostí, ktorú má, urobiť. Niekto môže mať prečítaných plno kníh, článkov a štúdií, a nemusí vo vede dosahovať také výsledky ako niekto menej skúsený. Tvorivosť je veľmi dôležitá. Je to ako pri písaní nejakého kódu – dá sa napísať v štyroch riadkoch, ale niekto iný ho vie logicky preformulovať do jedného riadka.

Pracujete s uznávaným a rešpektovaným vedcom Jánom Tkáčom, založili ste startup Glycanostics. Našiel si vás?

Zoznámil nás môj školiteľ ešte na univerzite, bola to úplná náhoda. Keď som sa rozhodoval, či a kde si robiť doktorát, tak sme sa opäť stretli a nejako sme si „sadli“. Bolo to približne rok po tom, čo sa doktor Tkáč vrátil po rokoch zo zahraničia.

Značnú časť svojej vedeckej práce venujete vyvíjaniu diagnostík pre onkologické, ale aj autoimunitné a ďalšie ochorenia. Čo vás na tom fascinuje?

Najkrajšie na tomto celom je možnosť „tlačiť“ náš výskum do praxe – do ambulancií, nemocníc a klinických laboratórií. Je pre nás dôležité mať ohlas z reálneho sveta. Naša práca sa neskončí pri publikovaní výsledkov, ide o dlhodobý proces, keď sa venujeme jednotlivým pacientom a diskutujeme o výsledkoch s ich ošetrujúcimi lekármi. Ďalšia vec, ktorá je pomerne silnou motiváciou, je vzdelávanie mladších žiakov, ktorí raz budú predstavovať ďalšiu generáciu slovenských vedcov. Na obe tieto aktivity je potrebná nielen naša aktivita, ale aj záujem a aktivita druhej strany – či už od klinikov, alebo pedagógov.

Dostali ste už viacero ocenení, aj za vývoj kitov na diagnostiku rakoviny prostaty. Ako by diagnostika mala vyzerať a v čom pomôže pacientovi?

Naša analýza využíva unikátnu, nami patentovanú technológiu a tiež aj pomerne málo známy typ molekúl na diagnostiku nádorových ochorení – najmä prostaty a prsníka. Cieľom je zefektívniť súčasnú diagnostiku, teda primárne zlepšiť skorú diagnostiku – včas zachytiť nádor, v štádiu, keď ešte neohrozuje pacienta, a aj spresniť indikáciu na biopsiu prostaty.

Čo vás na práci najviac baví?

Baví ma to neustále pýtanie sa. To je taký celkom prirodzený proces. Najskôr sa pýtame, ako veci fungujú a prečo je to tak. Keď sme starší a študujeme, pýtame sa, prečo sa to musíme učiť, alebo načo nám to bude. V práci sa pýtame, prečo je všade toľko administratívy, že nám neostáva pomaly čas ani na prácu a popri tom sa, samozrejme, pýtame ďalej, stále hlbšie otázky o podstate nejakých vecí. A ak si napokon dokážeme nájsť správne odpovede, tým sa najviac učíme a posúvame vpred. Niektoré povolania vás nútia pýtať sa viac, iné menej. Veda je podľa mňa na špičke povolaní z tej prvej skupiny.

Máte čas aj na súkromie, rodinu? Ako najlepšie zrelaxujete?

Čoraz menej, preto sa stále viac musím snažiť si ho urobiť, čo je tak trochu začarovaný kruh, pretože aj to vás stojí energiu. Najlepší relax je jednoznačne v prírode – či už je to chata, alebo iba prechádzka v nejakom zapadnutom lesíku bez signálu. Človek musí v istom momente za svojou prácou urobiť čiaru a na isté veci prestať myslieť. O to viac, ak riešite problémy onkologických pacientov. Myseľ si oddýchne a zároveň budete sústredenejší na prácu ďalší deň. Mal som obdobia, keď som nevypínal a v piatok večer o deviatej sme mali hodinové telefonáty s partnermi. A časom si to vybralo svoju daň.

Čo je pre vás úspech?

Úspech je veľmi subjektívny, a tiež závislý od okolností. Občas, po náročnej noci, môže byť pre niekoho úspech vôbec vstať z postele. Z dlhodobého hľadiska je dôležité, ako má človek nastavené svoje ciele, a či sa mu ich darí napĺňať. Pre mňa úspech je v živote dosiahnuť to, o čom som presvedčený, že má hodnotu. Produkovať nové poznatky, ktoré sa opierajú o kvalitný výskum a nie o názory na sociálnych sieťach, rodina a zdravie, úspešný profesijný príbeh.

Myslíte si, že mladých ľudí zaujíma veda, ako sa pozeráte na budúcnosť tej slovenskej?

Na to by vedeli lepšie odpovedať učitelia, ktorí učia 20–30 rokov a vidia trochu viac za horizont. Ak mám porovnať žiakov dnes a žiakov, medzi ktorých som patril aj ja, tak by som povedal, že celková úroveň z hľadiska nielen záujmu o vedu, ale aj vedomostí, sa nutne neznížila, ale prehlbujú sa rozdiely medzi jednotlivými žiakmi. Akoby rozdiel v úrovni poznatkov z nejakej oblasti aj v rámci povedzme spolužiakov z jednej triedy bol oveľa väčší.

Toto je len moje pozorovanie, ktoré nemusí byť pravdivé a nemusí byť ani nutne zlé. Ak niekto venuje menej času prírodným vedám, ale ušetrený čas pretaví do zdokonaľovania sa v niečom inom, v čom je dobrý, považujem to za pozitívne. Nemusíme všetci ovládať periodickú tabuľku naspamäť. Dôležité je také skoršie „uvedomenie sa“, pohľad na seba, určenie si priorít, silných a slabých stránok – myslím si, že s týmto dnešná mládež nebude mať problém. A potom už len treba pridať „katalyzátor“, teda osobu, ktorá ich bude v tomto podporovať, posúvať vpred a najmä motivovať. To je podľa mňa prototyp dobrého učiteľa.