Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský uprostred horúceho augusta navštívil na pozvanie Agrárnej komory Slovenska (AKS) Kľúčovec malú ospalú viesku v slovensko-maďarskom pohraničí. Veľký Meder poznajú všetci, je tam termálne kúpalisko, ani nie desať kilometrov za jeho rohom sídli jedna z mála čulých zeleninárskych spoločností. Názov Carrot SK veľavravne napovedá, čomu sa venuje – pestovaniu mrkvy, karotky, petržlenu, zeleru.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Kedysi v Dunajskostredskom okrese s rozlohou 70-tisíc hektárov pôdy pripadalo na zeleninu 10-tisíc hektárov. Zeleninárstvu sa podľa Heleny Patasiovej, predsedníčky AKS, venovalo vtedy okolo tritisíc poľnohospodárov z celkových desaťtisíc. V skutočnosti ich bolo viac, pretože zeleninu pestovali vari v každej rodine v prídomových hospodárstvach. Pomaly čo dom, to fóliovník. V roku 2020 sa plocha zeleniny scvrkla na 500 hektárov a zeleninárstvu sa venuje 200 ľudí. Tieto čísla hovoria o dramatickej zmene, ktorá sa odohrala na Žitnom ostrove nielen v poľnohospodárstve, ale aj v živote celej vidieckej komunity a vôbec celej spoločnosti.
Za nechtami majú zem
Nebolo vari ponovembrového ministra, ktorý by sa proklamatívne neprihlásil k oživeniu domácej produkcie. Výsledok ich snáh meraný realitou je mizerný. Krajina dováža z roka na rok viac produktov, ktoré by si mohla dopestovať. Pasívne saldo v agroobchode sa blíži k dvom miliardám eur. Pomery chce zmeniť aj minister Ján Mičovský, po návšteve troch zeleninárskych oáz v okrese sršal optimizmom.
"Sebestačnosť nie je iba prázdne slovo, ale reálna možnosť, ktorú môžeme splniť,“ dospel k záveru minister, keď sa zoznámil s príbehom tunajších zeleninárov.
Komu by neboli sympatickí. Dorábajú chutnú mrkvu, petržlen, ba ešte aj cesnak. Ako povedal Ladislav Nagy, ktorý sa pestovaniu zeleniny venuje od začiatku 90-tych rokov, prakticky všetko dosiahli vlastnými rukami, bez europodpôr. O to boli milší ministrovi. Charakterizoval ich ako ľudí, "ktorí majú za nechtami zem, srdce na správnom mieste, nedávali úplatky ľuďom v inštitúciách, čo mali podporovať poľnohospodárstvo. Sú čestní, výkonní a pestujú to, čo potrebujeme“.
Je to pravda, ale, samozrejme, ani produkcia spoločnosti Carrot, do ktorej mimochodom vstúpil už aj český investor, nie je schopná zmeniť pomer v nepriaznivej obchodnej bilancii Slovenska týkajúcej sa dovozu a vývozu agroproduktov a potravín. Oživenie zeleninárstva bude trvať roky a treba si dobre zvážiť, ako ho urobiť. Nemal by to byť hurá systém, založený na emóciách, sympatiách a antipatiách, ale na dôkladnej analýze stavu a možností slovenskej ekonomiky, ale aj zmien, ktoré sa odohrali v poľnohospodárstve a na vidieku.
A ešte čosi je dôležité – sledovať trendy v zeleninárskych technológiách, systéme výroby a obchodovania so zeleninou, pozorne vnímať politiku obchodných reťazcov, hlavného partnera i protihráča poľnohospodárov a spracovateľov.
Vidieť len časť z celej tejto sústavy komplikovaných vzťahov, preferovať jedných na úkor druhých, znamená riskovať nezdar, dôležité je vytvoriť rovnovážny systém dávajúci šancu všetkým účastníkom reťazca.
Princípy hry na istotu
Všimnime si, čomu sa venujú úspešní zeleninári. Vybrali si produkty, kde najmenej riskujú – či už z hľadiska nevyspytateľného počasia, ale aj dostupnosti pracovnej sily. Pestovanie niektorých druhov zeleniny sa dá úplne zmechanizovať a tým zminimalizovať nároky na ľudskú prácu. Problém nie je iba v jej cene, vysokých odvodoch a to aj za brigádnikov, čo sa už chvalabohu mení, ale aj v ochote súčasníkov pracovať na zeleninárskej plantáži či v skleníku. Nie je to náhoda, že najrýchlejšie sa darí oživovať výrobu koreňovej zeleniny, cibule a miestami už aj cesnaku. Od sejby až po zber všetko zvládnu stroje.
Osobitnou kapitolou sú slovenské rajčiny. Ľudia ich radi kupujú, ale málokto si uvedomuje, že všetky, ktoré ponúkajú obchodné reťazce od slovenských pestovateľov, sú podobne ako holandské či belgické pestované na hydropónii, teda výživovom roztoku, akejsi infúzii, kde sú na gram presne vyvážené všetky základné živiny vrátane mikroprvkov. Kto chce vinohradnícke rajčiny, alebo tzv. býčie srdce, kúpi ich v auguste na trhu. Pravda, musí na ne čakať, kým prirodzene nedozrejú v pôde. Tie skleníkové, vyhrievané energiou spod zeme, sú na trhu prakticky desať mesiacov.
Nerobme si ilúzie, že sa poľnohospodárstvo zaobíde bez moderných technológií. Cieľavedome ich využíva aj donedávna maloroľnícke Poľsko. Vpred ho posúva obrovská motivácia bohatnúcich výrobcov, ktorým pomáha minimálne odvodové zaťaženie, ale čoraz viac aj využívanie cudzej pracovnej sily, najmä Ukrajincov. Hovorí sa o jednom milióne sezónnych pracovníkov! Poľské farmy rastú, z malých sú stredné, zo stredných veľké, taký je prirodzený vývoj kapitalizmu. O tých, čo zanikli, sa akosi nehovorí. A ďalšia nezanedbateľná vec – v Poľsku majú burzu, kde sa zbieha ponuka zeleniny a generujú ceny. Nie nadarmo chodili Poliaci do Holandska, kde burzu vymysleli najprv pri obchodovaní s kvetmi. A, samozrejme, Poliaci podobne ako Holanďania majú odbytové združenia.
Keď sa pozrieme na úspešné slovenské zeleninárske firmy, naozaj začínali ako malé, ale dnes sú väčšie. Ani Carrot nie je úplne najmenšia, veď pestuje len mrkvu na sto hektároch a petržlen na 40 hektároch. To už nie je malovýroba. Kto chce byť partnerom obchodných reťazcov, musí ponúknuť dostatočne veľké objemy produkcie, zeleninu oprať, pretriediť, zabaliť do kilogramových vrecúšok. To všetko v Carrote a jej podobných spoločnostiach zvládli. Je to jediná cesta k sebestačnosti v zeleninárstve?
V ére socializmu štátnu objednávku výdatne plnili maloproducenti z vidieka. Ako to vtedy fungovalo? Na celom systéme bol najdôležitejší nákup a distribúcia dopestovanej zeleniny. "Veľmi dobe ju zvládli výkupne Záhradkárskych služieb, Jednoty SD a vtedy aj štátneho podniku Zelenina,“ spomína Helena Patasiová, ktorá ako mladá inžinierka zažila éru socializmu. Ešte aj teraz je na Žitnom ostrove dosť vidiečanov, ktorí by sa dali na pestovanie zeleniny, ale chýba im systém výkupu a prístup k pôde. To treba zmeniť.
Kto komu čo dá
Ak minister Ján Mičovský mieni podporiť malých, začínajúcich roľníkov – farmárov, rodinné farmy, musia tu byť odbytové družstvá, ktoré stiahnu ich produkciu, upravia ju a ponúknu v žiaducich objemoch obchodným sieťam alebo na regionálne trhy. Taký je názor Heleny Patasiovej. Odbytové spoločnosti nemajú jednoducho alternatívu. Napokon, výrobcovia rajčín zo skleníkov sa práve cez svoje odbytové družstvá dostali do reťazcov, čo dokumentuje príbeh Ovozely alebo Gren Coopu.
No ak už spomíname tieto spoločnosti, jednak ich členmi sú výrobcovia so zahraničnými investormi, najčastejšie z ČR, jednak ide o súkromné akciovky alebo eseročky. Nie je to klasická rodinná farma, ktorú sa pokúša na Slovensku oživiť už druhá generácia politikov. V týchto úspešných firmách-farmách pracujú ľudia ako obyčajní zamestnanci. Aj to je výsledok transformácie slovenského poľnohospodárstva, v ktorom napokon zvíťazil dravý kapitál.
Založiť rodinnú farmu ani s podporou 50-tisíc eur nie je jednoduché. Len nápad nestačí, sú tu reálne obchodné štruktúry, do ktorých treba preniknúť. Práve preto sú potrebné pre farmárov združenia, s kvalitnými obchodnými manažérmi a s dobrým zázemím, kde sa produkcia sfinalizuje. Mičovský v tejto súvislosti povedal, že jedným zo strategických zámerov novej vlády sú funkčné výrobno-odbytové združenia.
Minister podotkol, že mnohé združenia boli založené, ale zanikli v okamihu, keď do nich prestali prúdiť verejné zdroje. Tomu chce Ján Mičovský zabrániť tým, že zakladatelia odbytových organizácií budú do nich musieť vložiť aj vlastné zdroje. "Musí tam byť jednoducho spoluúčasť,“ zdôraznil minister.
Koľko na to pôjde zdrojov? Na túto otázku Pravdy sa Mičovskému ťažko odpovedalo. "Hovoriť o presných číslach sa nedá, ale keď som povedal, že účasť štátu bude vysoká, vyplýva to aj z toho, že budeme môcť využiť aj európske prostriedky z Next generation. Možno sa nám podarí z tejto príležitosti získať prostriedky aj pre tento cieľ. Preto by som o prostriedkoch hovoril nie ako o konkrétnom čísle, ale s nádejou, že budú.“
Na rovinu povedané, veľa vecí je ešte otvorených. Ako minister preniká do hĺbky vzťahov ovplyvňujúcich sebestačnosť, uvedomuje si nevyhnutnosť zvýšiť podiel národných zdrojov na podpore poľnohospodárov produkujúcich potraviny, ktoré krajina potrebuje.
"Nech by boli poľnohospodári aj zo zlata, nedokážu odolať konkurencii prichádzajúcej spoza hraníc, kde farmárov materské krajiny výdatne podporujú. Ak by sme nedokázali urobiť to isté, nedokážeme zabrániť importom.“ Minister načrtol, že sa treba dostať z dnešných 25,6 percenta spoluúčasti vlády v II. pilieri na 40 – 45 percent. Správne dodal, že toto je úloha nie pre pôdohospodára, ale pre politika.
Zdá sa, že šéf rezortu postupne identifikuje kľúčové problémy. Otázka je, akú programovú podobu ciele nadobudnú a akú reálnu podporu vlády oživenie sebestačnosti z núkajúcich sa zdrojov dostane. Zatiaľ prevládajú len vízie, ako by to asi malo byť. Na využitie miliardových zdrojov, ktoré v súvislosti s COVID-19 ponúkla Európska únia, pritom zostáva málo času. Nejaké dva mesiace. Zatiaľ sa neodohrala žiadna väčšia odborná diskusia, mimo hry zostáva najväčšia samosprávna organizácia Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK). Akoby nestála ani za reč. Vzťahy s rezortom sú chladné.
Predseda SPPK Emil Macho sa pritom prihlásil k pestovaniu zeleniny. Vyhlásil, že na dosiahnutie sebestačnosti v jej produkcii by stačilo okolo 18-tisíc hektárov. Komora navrhla zobrať z priamej platby na hektár pôdy časť peňazí a posilniť tzv. špeciálnu rastlinnú výrobu. Teraz by bolo treba zámery rezortu, jednotlivých samospráv v diskusii posúdiť. Práve tom by malo zohrať kľúčovú rolu ministerstvo, aby využilo potenciál všetkých podnikov bez rozdielu.