Hneď na začiatku projektu sa Slávke prihlásilo vyše 400 pletiarok. Z nich si vytypovala viacero. Tie osobne navštívila, aby spoznala ich situáciu a osobný príbeh, ktorý za nimi stojí. O zaujímavostí nemala núdzu. „Jedna pani robila v textilnej fabrike na Slovensku, odišla do Británie robiť aupairku. A nakoniec sa vďaka svojmu talentu stala súčasťou personálu britskej kráľovskej rodiny. Šila im záclony a závesy,“ hovorí pre denník Pravda Slávka. O niečo neskôr zase stretla v domove pre seniorov bývalú spolužiačku Jula Satinského. Sedeli spolu v lavici. A ani ju veru neušetril od ťahania za vrkoče. Obe dnes pre Slávku zhotovujú výrobky pod značkou Slavkine.
Najviac však svoju pomoc sústreďuje na ženy z hladových dolín a vylúčených sociálnych skupín. Vášnivé pletiarky, ktoré celý život bojujú o možnosť zamestnať sa. „Jedna zo žien, s ktorou pracujem už od začiatku žije v osade pri Tomášovciach. Sama som si ju vyhliadla na internete. Bola prekvapená, prečo som za ňou prišla. Je silná cukrovkárka a nepracuje už pätnásť rokov. Kvôli zdraviu často odpadávala, prišla aj o prsty na nohe. Nie je však klasifikovaná ako zdravotne ťažko postihnutá a žije z nízkeho invalidného dôchodku,“ hovorí Slávka. Od začiatku bolo jasné, že žena háčkovanie miluje a je veľmi spoľahlivá. Dnes spolupracujú na pravidelnej báze.
Férová mzda pre každú
Od každej ženy očakáva Slávka spoľahlivosť a kvalitu. Tá však problémom nie je. „Je strašne veľa šikovných žien, ktoré vedia tieto veci robiť perfektne, ale nemajú vychytané trendy a predávajú veci pod cenu. Alebo používajú lacné materiály, aby dané kusy boli vôbec predateľné,“ približuje. Aj preto sa o zabezpečenie kvalitných materiálov a prototypu od začiatku stará ona. Podľa toho presne vie, koľko času je potrebné venovať jednému modelu. A tiež akú výšku by mala mať férová odmena. „Viem odhadnúť obťažnosť a platím im priemernú hodinovú mzdu plus daň. Čo je viac, ako býva zvykom,“ hovorí Slávka.
Chce, aby proces výroby každého produktu pod jej značkou bol spravodlivý v každom kroku. Od nákupu vlny cez jej spracovanie až po samotný predaj. „Ide už len o to, či zákazník podporí túto myšlienku a kúpi si produkt, alebo nie,“ hovorí Slávka. Postupne sa však ukazuje, že projekt je čím ďalej, tým bližší práve ľuďom, ktorým nie je jedno, od koho a odkiaľ pochádzajú veci, ktoré nosia. „Veľmi ich zaujíma konkrétny príbeh. Nechcú sveter z Bangladéša, za výrobu ktorého niekto dostal tridsať centov,“ dodáva.
Budúcnosť? Rozšíriť projekt ešte ďalej
Slávka má so združením veľké plány a v najbližších rokoch plánuje expanziu aj do odľahlejších regiónov. Už teraz množstvo žien nepochádza len z Bratislavy a okolia, pridať by sa však mohli aj ďalšie, z najchudobnejších častí. Tie by po administratívnej stránke zastrešovala vždy jedna žena z danej oblasti.
Rozšíriť by sa dal aj sortiment výrobkov. Ak niekomu nejde háčkovanie či pletenie, už teraz pre Slávku šije tašky na svetre. Prispôsobiť sa dá takmer vždy. Pokiaľ bude mať Slavkine svoju klientelu. „Nie sme chránená dielňa a sledujeme si obchodný cieľ. Bez predaja vecí to nevieme realizovať,“ hovorí.