Udalosti a osobnosti desaťročia: Potravinová strelka hľadá sever

Na úsvite tretej dekády tretieho tisícročia, ktoré rúca všetky zažité predstavy o rozvoji spoločnosti, sa Slovensko ocitlo na potravinovej križovatke. Strelka kompasu akoby márne hľadala sever, presnejšie kurz, ktorým sa treba vydať. Prostredie, v ktorom sa odohráva výroba potravín - vidiecka krajina, jej hlavní aktéri poľnohospodári a potravinári sa spolu s občanmi veľmi zmenili.

01.01.2020 06:00
kravy, dobytok Foto: ,
Na Slovensku sa pasie len zlomok čried dobytka, ktoré by mohli uživiť státisíce hektárov lúk a pasienkov.
debata (8)

Rekapitulácia uplynulej dekády ukazuje, že sa niesla v znamení extrémnych výkyvov počasia, potravinových škandálov, rastúcich dovozov potravín, ale aj dopytu spotrebiteľov po slovenskej zelenine, ovocí a mäse. Doznievajúcu krízu z rokov 2008 a 2009 prekryla konjunktúra, ktorá dokonala zmeny života na vidieku, v samotnom poľnohospodárstve a priniesla aj nový vzťah a pohľad ľudí na chlebové odvetvie.

Súčasne sa zmenil aj pohľad spoločnosti na rolu potravín vo výžive. Sýtosť ako kritérium spokojnosti musela plniť vyššie štandardy z hľadiska zdravého životného štýlu. Tým sa viac dostala do popredia otázka kvality, čerstvosti a spôsobu výroby potravín a ich pôvodu. Nové vnímanie úlohy potravín súviselo s veľkou generačnou obmenou. Pokolenie, ktoré zažilo novembrovú revolúciu vo veku 30 až 40 rokov, odišlo či odchádza do dôchodku a žezla sa ujímajú ich dospelé deti. Práve ony sú najväčšími nositeľmi zmeny. Chcú žiť inak a dávajú to jasne najavo. Otázkou je, či máme jasno, ako zmenu k lepšiemu dosiahnuť.

Dekáda plná zmien

Východisková pozícia slovenského potravinového hospodárstva totiž nie je práve najlepšia, ale nehľadiac na obrovské manká z uplynulého vývoja, potenciál krajiny ešte stále umožňuje dosiahnuť obrat. Dekádu zakončíme najvyšším pasívnym saldom v obchode s potravinami a poľnohospodárskymi surovinami. Mínusová bilancia bude v roku 2019 atakovať zrejme hranicu vyššiu ako mínus 1,8 miliardy eur.

Ak chce Slovensko naozaj lepšie žiť, musí začať v nasledujúcom desaťročí produkovať viac vlastných potravín v pestrejšej štruktúre. V praxi to znamená napríklad viac bravčového mäsa, ovocia a zeleniny, ale aj vína či syrov z vlastných fariem, sadov, zeleninárstiev a salašov. Musíme zmeniť súčasnú štruktúru, ktorej dominuje pestovanie pšenice, ale menej sladovníckeho jačmeňa. Rozšírilo sa pestovanie kukurice (nebolo by jej priveľa, keby sme ju premieňali na bravčové a hovädzie mäso).

A tak kukuricu buď doma spracujeme na bioetanol, alebo vyvezieme, pretože z fariem ošípaných zostalo len torzo. Podobný obraz poskytuje pestovanie repky. Sprivatizovaná fabrika na jedlé oleje a tuky už semená repky nelisuje, končia buď ako metylester v nafte, alebo v zahraničí.

Brusel teraz koriguje svoju politiku, ktorá mala úniu odstrihnúť od závislosti od fosílnych palív. Lenže zastaviť ju je ako zabrzdiť obrovský tanker prevážajúci ropu. Spomaľuje roky. Položme si otázku, prečo podniky nerozvíjajú živočíšnu výrobu? Len preto, že našli pre kukuricu nové odbytové možnosti – ako sú bioetanol či bioplyny? Rozpad fariem je neodmysliteľne spätý so zmenou slovenského mäsového priemyslu, s obdobím privatizácie. Kto si dnes spomenie, že majitelia mäsokombinátov nezaplatili družstvám za tisícky dodaných ošípaných a býkov? A keď neskôr začali spracovatelia dovážať jatočné polovice a spolu s nimi aj mrazené mäso do (slovenských) výrobkov, vytvorili podmienky na likvidáciu fariem.

V transformačno-privatizačnej džungli, kde začal platiť zákon zachráň sa, ako vieš, sa začala rodiť súčasná nevyhovujúca štruktúra poľnohospodárstva a potravinárstva. Na jej konci je produkcia najjednoduchších surovín a dovoz hotových výrobkov s pridanou hodnotou. Tomu sa prispôsobilo aj nasmerovanie dotácií, presmerovanie podpôr z druhého do prvého piliera posilnilo produkciu surovín, nie ich spracovanie.

Stratená prestíž

Odohrala sa však aj iná zmena. Ak kedysi rodičia na vidieku nemali problém poslať deti do poľnohospodárskych stredných škôl a odtiaľ na univerzitu, teraz tieto školy zápasia s nedostatkom študentov. Prestíž poľnohospodárstva a potravinárstva upadla. Nesúvisí to len so mzdovým ohodnotením, keď sú zárobky v agroodvetví nižšie zhruba o štvrtinu, ako je celoštátny priemer, ale aj s tým, že poľnohospodárske podniky v súkromnom vlastníctve nevedia ponúknuť mladým istoty v podobe výstavby bytov či rodinných domov.

Dajte nám slovenské potraviny. Už na túto výzvu spotrebiteľov reagujú aj obchodné reťazce. Kto ich však má dať? Aký typ podnikov? Kto je dnes skutočný poľnohospodár? Je to rodinný farmár? A koľko ich je skutočne produkčných, s produkciou významne zabezpečujúcou zásobovanie aspoň blízkeho regiónu? Sú budúcnosťou pretransformované družstvá, dnes často akciové spoločnosti alebo eseročky, na čele ktorých stoja manažéri, ktorí riadia tímy ľudí pracujúcich s čoraz komplikovanejšou, no produktívnejšou technikou? Mimochodom, v týchto podnikoch sa už dosahujú zárobky porovnateľné s priemyslom.

Hľadajúc odpovede ako ďalej, musíme brať do úvahy všetko, čo sa zmenilo. Ale aj našu ochotu zmeniť seba a svoju krajinu. Nepozerať sa na poľnohospodárstvo ako odvetvie, ktoré práši, robí hluk a zapácha. Ako to, že obytné satelity obkolesili farmy? Kto je za týmito rozhodnutiami?

Mať dosť vlastných potravín nikdy nebolo jednoduché. A nebude to jednoduché ani v nasledujúcej dekáde.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #mäso #udalosti desaťročia #potravinové škandály