Sídliská z doby pred rokom 1989 podľa neho väčšinou neboli urbanisticky založené zle, dalo by sa dobre rozvíjať a získať kvalitnejšie prostredie pre život. Uvoľnenú bytovú politiku v 90. rokoch podľa neho využili developeri na zlé projekty a vyslúžili si tým veľmi negatívnu reputáciu. Dnes už sa podľa neho situácia síce zlepšila, ale naozaj dobré bytové celky sa stále stavajú skôr vzácne.
„Jedno z mála vystúpení prezidenta Václava Havla, ktoré som si neobľúbil, bolo to, keď v roku 1990 označil panelové domy za králikárne. To nebolo úplne spravodlivé. Našťastie sa mi zdá, že sa jeho proroctvo ako jedno z mála nepotvrdilo. Tento druh bývania sa dnes ukazuje ako zďaleka nie zlý. Sídlisko sa aj napriek značným ťažkostiam darí transformovať na dobré prostredie pre život. Je to tým, že v nich často bola vysadená kvalitná zeleň a slobodné podnikanie do nich vnieslo pomerne bohatú vybavenosť,“ povedal Pleskot.
Podľa neho bolo chybou, že štát v prvej polovici 90. rokov zveril takmer všetku bytovú politiku do rúk trhu. „Keby štátne a mestské byty neboli predané do osobného vlastníctva, tak sa sídliská dali ľahšie urbanisticky dotvoriť, zefektívniť a zahustiť, a neboli by sťažovatelia. Bolo by možné urobiť oprávnené korekcie, napríklad niektoré domy by mohli byť dokonca aj zbúrané a postavené nové. Ale dnes získať súhlas vlastníkov k takej mestotvornej činnosti v podstate nie je možné,“ uviedol ďalej.
Podobne by sa podľa neho dali vyriešiť problémy s parkovaním, keď počet majiteľov áut za posledných 30 rokov výrazne vzrástol.
„Stavať za komunistov podzemné garáže bolo jednak možno nepotrebné, určite by to bolo pre vtedajšie stavebníctvo technicky náročné a drahé. Nepodporovalo sa to, štát si nechcel zbytočne zaťažovať investičnú výstavbu. Dneska sa dá do podzemia celkom samozrejme dá ísť, ale kto to na sídliskách zaplatí? Je to trochu začarovaný kruh. Ľudia si tie byty kúpili za pár desiatok tisíc. A teraz by mali dať státisíce za parkovanie v podzemí, to nie je dosť logické,“ doplnil Pleskot.
Potom, čo sa v 90. rokoch štát vzdal ambície vlastnej bytovej politiky, role sa chopili developeri. Podľa Pleskota si práve v tejto dobe vyslúžili nelichotivú nálepku a dodnes sa jej ťažko zbavujú.
„Rozbehli dravým spôsobom neuváženú výstavbu na poliach a zelených lúkach. Zle hospodárili s pôdnym fondom a krajinou. Pracovali ale tak, ako im bolo umožnené. Začali rozvíjať mestá do veľkej šírky. Nezohľadnili dostupnosť centier alebo technické vybavenie tých miest. Podnikalo sa veľmi nekoncepčne a nehospodárne,“ povedal Pleskot. Na druhú stranu mestá podľa neho kládli zbytočne zložité podmienky pre využívanie brownfieldov v centrách.
„Zlepšenie prichádza len pozvoľna. Myslím si, že sa tu ešte stále väčšinou nestavajú dobré obytné celky. Ale developeri všeobecne vedia, že to, čo im prešlo v 90. rokoch, už im dnes neprejde. Trh si pomohol. Nakoniec každý chaos je na niečo dobrý, plynie z neho nejaké poučenie. Či už je to vo vnútornom usporiadaní bytových dispozícií alebo v urbanizme,“ uviedol ďalej.
Dnes si podľa neho žiadny developer nedovolí napríklad nevysadiť v projekte stromy alebo upraviť okolie domu nekvalitným spôsobom. „Developeri dokonca ponúkajú možnosť participácie vo verejnom priestore. To v 90. rokoch vôbec neexistovalo. Tam išlo len o zisk, ktorý sa rozplynul vo vreckách bohvie koho, kto si ho vôbec nezaslúžil,“ podotkol.
Dôsledkom voľnosti 90. rokov bol podľa neho vznik takzvaného podnikateľského baroka, keď sa prudko stavali okázalé vily bez štipky vkusu. „Poznám niekoľko klientov, ktorí si vtedy niečo v tomto duchu postavili. Neskôr dospeli natoľko, že dom predali a kúpili si iný. A s tým starým nechceli mať nič spoločné. V 90. rokoch si veľa ľudí rýchlo zarobilo dosť peňazí, ale často ich zle minuli,“ dodal Pleskot.
Architekt Josef Pleskot v roku 2014 získal titul architekt roka. Medzi jeho najznámejšie projekty patrí napríklad revitalizácia priemyselného areálu Vítkovických železiarní, návrh centrá Svet techniky v Ostrave, budova ústredia ČSOB v Prahe – Radlicích alebo generálny konzulát ČR v Mníchove.