Od chvíle, čo na seba rodák z chudobného Valašska upozornil, rozdeľoval spoločnosť. Pre ortodoxných komunistických funkcionárov bol podozrivým podnikateľom reštaurujúcim nenápadne kapitalizmus, pre ponovembrovú pražskú elitu zasa nebezpečným reprezentantom bývalého režimu. Keď sa Václav Havel 21. augusta 1990 na Václavskom námestí na zhromaždení Pražanov zmienil o "krajne temných slušovických žilkách, ktoré nenápadne prerastajú naším potravinárstvom“, Čuba politický tlak na svoju osobu a družstvo nevydržal a odstúpil.
O pol roka bol však naspäť, jeho návrat si vyžiadali slušovickí družstevníci. Čuba zakladá nasledovnícku organizáciu DAK MOVA Slušovice, ktorej sídlo neskôr prenáša na Slovensko do Trenčína. Istý čas sídlila aj v Bratislave. Úsilie oživiť agrokombinát s vlastnou bankou v podmienkach havlovsko-klausovského režimu sa však už nikdy nepodarilo. Družstvo, ktoré v roku 1989 malo obrat 6,5 miliardy korún, na porovnanie, poľnohospodárstvo niekdajšieho Východoslovenského kraja jednu miliardu, sa postupne rozpadlo na 42 drobných spoločností.
Čuba sa neskôr sústredil na prácu v Československej poľnohospodárskej spoločnosti, ktorá apelovala na vytváranie spoločných odbytových organizácií a potravinárskych podnikov s vlastnou sieťou obchodov. Z praxe JZD AK Slušovice dobre vedel, že poľnohospodár musí mať celý potravinový reťazec pod kontrolou, aby sa mohol rozvíjať, inak roľník nesúci na svojich pleciach najväčšie riziko celého potravinárskeho biznisu len paberkuje. Na konferenciách mu poslucháči – predsedovia podielnických družstiev dávali za pravdu, ale v skutočnosti sa model široko kooperujúcej poľnohospodársko-potravinárskej spoločnosti nepodarilo vybudovať.
Posledné roky života Čuba prežil ako senátor za Stranu práv občanov (SPO) v hornej komore českého parlamentu. Podporoval prezidenta Miloša Zemana, ale po osemdesiatke ho z aktívneho života čoraz viac vyraďovala chorľavosť.
Viac než chytrá hlava
Aký vlastne bol František Čuba človek, poľnohospodár, podnikateľ a politik? Predovšetkým bol tvrdá palica, premýšľavá hlava, ale aj prešibaný sedliak, šikovný obchodník. Keď sa stal v roku 1963 predsedom družstva, pristihol pred Vianocami podgurážených družstevníkov v krčme. Dal im mastné pokuty a potom na Štedrý deň dojil kravy s dvoma či troma dojičkami sám. Neustúpil, exemplárne ešte raz opilcov potrestal a tak si vynútil poriadok.
Disciplína v slušovickom družstve bola ukážková. Vlastne z nej sa začala cesta k úspechu. To, že ide o iný typ podniku, si slovenskí poľnohospodári všimli, keď JZD AK Slušovice začalo od konca sedemdesiatych rokov vystavovať rôzne poľnohospodárske stroje a agrochémiu na nitrianskom Agrokomplexe. Skutočný rozkvet družstva nastal až v osemdesiatych rokov.
Čuba postupne sústredil do Slušovíc elitu odborníkov, ktorú normalizačný režim po straníckych previerkach v roku 1969/1970 povyhadzoval ako politicky nespoľahlivých z rôznych výskumných ústavov. Súčasne začal vytvárať novú vedecko-výrobno-obchodnú štruktúru s dobre fungujúcim motivačným systémom. Tri z dovedna šiestich motivačných faktorov nútili ľudí, aby sa vypli k maximálnemu výkonu. Šlo o existenčný, sebarealizačný faktor a faktor strachu.
Čuba nehovoril o metóde cukru a biča, on ju jednoducho a účinne aplikoval v praxi. Vravel, že život sa predsa s nikým nemazná a človek musí ukázať, čo v ňom je. Keď nastúpili vysokoškoláci do slušovického družstva, museli začať, ako vravia Moravania, od piky. Raz Čuba autorovi týchto riadkov počas rozhovorov v deväťdesiatych rokoch povedal, že to mladíkov lepšie naučí zaobchádzať s ľuďmi na robotníckych pozíciách. Vedúcich pracovníkov neustále bodoval, kto získal menej ako tri body, išiel dolu z funkcie, kto sa blížil k piatim, stúpal po kariérnom rebríčku.
O Slušoviciach sa hovorilo, že sú republikou v republike. Už po ceste z vtedajšieho Gottwaldova do sídla družstva bolo každému jasné, že vstupuje na iné teritórium. Zo Zlína viedla na družstvo vari šesť kilometrov dlhá štvorprúdovka. Postavili ju na náklady družstva. Pôvodne na ňu uvoľnila peniaze Štátna plánovacia komisia, ale kým cez okres prišli na družstvo, nezostala z nich, ako spomínal Čuba, ani koruna.
Slušovice mali vlastnú dostihovú dráhu, obchod s potravinami a inými tovarmi, ktorý pripomínal Tuzex. Agrokombinát mal totiž výnimku na zahraničný obchod, vytváral devízy a spätne časť z nich premieňal na nedostatkové výrobky. Čuba vytvoril okolo pol druha desiatky podnikov, ktoré obchodovali so Západom. Bol taký šikovný alebo mal v komunistickom režime protekciu?
V skutočnosti to bolo zložitejšie. Strana nebola jednotne uvažujúci monolit. Zápasili v nej rôzne krídla. Federálny minister vnútra Jaromír Obzina nasadil na Čubu sledovačku a výsledky poslal Husákovi. Bolo v nej však toľko chýb, že Čubovi dali pokoj. Možno aj preto, že v KSČ mocnel prúd, ktorý žiadal od vtedajších manažérov štátnych podnikov a družstiev ekonomické výsledky, a tie Slušovice dávali.
Keď raz Čuba dostal otázku, akým bol komunistom, odvetil, že bol členom KSČ so všetkým, čo k tomu patrilo. V roku 1989 mu udelili titul Hrdina socialistickej práce. O rok už bol v očiach nového politického establišmentu persona non grata.
Dráždivý symbol
Prečo? Juhomoravský spisovateľ Jan Kostrhun, ktorý pripravoval o Slušoviciach trojdielny seriál, dal v rozhovore pre Pravdu na nedeľu (9. august 1991) takúto odpoveď.
"Natočili sme prvý film, ktorý v prvej fáze schválili a v druhej ho spláchli. Obávam sa, že to, čo sme v Slušoviciach urobili, nikdy neuvidí svetlo sveta. Pri schvaľovaní a následných diskusiách sa opäť objavujú otázky: Čo myslíte, pán Kostrhun, je to ten správny pohľad na Slušovice? Mne už tam chýba len oná povestná čiarka: Je to ten správny pohľad, súdruhovia? Zdá sa mi, že jeden z hlavných motívov súčasného postupu voči poľnohospodárstvu, vidieku a Slušoviciam je motív postupu voči nejakému symbolu.
Avšak hlavný motív je predovšetkým v úrovni, ktorú poľnohospodárstvo dosiahlo. Ak niekto mal najlepšie predpoklady fungovať a rozbiť bank v trhovom hospodárstve, tak to boli sedliaci. Práve profesionáli, ktorí v "trhovom hospodárstve“ žili už veľa rokov pred novembrom 1989. Pretože v poľnohospodárstve platilo: Pracujete dobre, máte sa dobre. Pracujete lepšie, máte sa ešte lepšie.“ Síce s vypätím všetkých síl, ale princíp fungoval. Tam, kde mali schopných manažérov, predsedov, mali sa lepšie ako susedia.
Keby teraz v trhových podmienkach mohli robiť, čo chcú, mnohým iným podnikom, a najmä našej vláde by sa z toho zakrútila hlava. Možno to bude znieť komicky, ale ak sme mohli v niečom konkurovať a v niečom sa rovnať svetu pri vstupe do Európy, tak to bolo práve poľnohospodárstvo. A neviem veru, či to nie sú základné motívy, prečo sa proti poľnohospodárstvu postupuje tak, ako sa postupuje.
Ten rozhovor mal titulok: Pôda nás nenechá zahynúť (zlá politika áno). Aj Kostrhun bol ako Čuba vizionár. V roku 1991 odhadol, čo nastane.
Inak jeden aj druhý žili skromne, Čuba v zrekonštruovanom dome svojej manželky, kde mal bazén a skleník. Čo sú proti tomu haciendy dnešných biznismenov?