Ako sa z našich detí majú stať poľnohospodári a podať si z vlastnej vôle prihlášku na strednú či vysokú poľnohospodársku školu, keď si nemajú kde utvoriť vzťah k rastlinkám a zvieratám? Ešte nikdy nebola kontinuita hospodárenia na pôde taká ohrozená ako v súčasnosti. Zmena nepríde sama od seba, treba sa o ňu postarať.
Na sklonku júna takmer na tridsiatich mliečnych farmách privítali poľnohospodári školákov s učiteľmi alebo deti v sprievode rodičov. Farmári sa s mliekarmi usilovali jednou ranou zabiť dve muchy.
Na Slovensku je už roky nízka spotreba mlieka a mliečnych výrobkov, je to len nejakých 175 kilogramov na obyvateľa ročne. Do ideálnej spotreby chýba 50 kilogramov, nečudo, že deti, čo pijú málo mlieka, majú krivé chrbty, chrup poškodený sladkosťami. A mnohé si vôbec nevedia predstaviť, ako funguje život na farme, odkiaľ tečie do mliekarne mlieko, z ktorého vyrobia ich obľúbený jogurt.
Ak sa dieťaťu niečo páči, chce sa tomu venovať aj v budúcnosti.
Od virtuálnej k živej krave
A tak mliekari s poľnohospodármi pohli rozumom a spustili na sociálnej sieti súťaž Adoptuj si kravičku a jej prostredníctvom pozvali na farmy deti aj ich rodičov. Ratolesti aj dospelí boli prekvapení, čo všetko uvideli. Nielen zvieratá z knižiek a televíznych obrazoviek, ale aj počítačmi riadené dojárne. V deťoch návšteva farmy, jej vône a zvuky, možnosť pohladiť teliatka, či ich veľkú mamu vykresala iskru budúceho chovateľského záujmu. Lebo jedno je internetový a druhé živý kontakt so zvieraťom.
Veľmi dobre si to uvedomujú družstevníci v Kozárovciach, ktorí patria k najlepším chovateľom pôvodného slovenského strakatého dobytka na Slovensku. Skôr než inde ešte pred dvadsiatimi rokmi tu prezieravo otvorili svoju mliečnu farmu deťom z materskej aj zo základnej školy. Vedľa jednej z maštalí urobili pod košatým stromom malý oplôtok pre somárika a kamerunské kozičky. Na stojane pod stromom je tabuľa s kriedou, kde deti maľujú svoje zážitky z návštevy farmy.
Mimochodom, okrem organizovaných návštev sú na kozárovskej farme bežné aj neformálne. Dvor je otvorený pre deti celý rok. Väčší školáci odbehnú z domu s jablkami a idú nakŕmiť kozľatá so somárom. Služba na farme spozornie, aha sú tu deti. Tie sa hneď pýtajú, kde by našli uja Milana alebo uja Petra. Tí totiž majú pre nich porozumenie a vedia im porozprávať veľa zaujímavých príbehov o zvieratách.
Milan Szabo je už tridsať rokov zootechnikom, dnes aj podpredsedom družstva, a Peter Repiský, jeho odchovanec, ktorý prišiel na družstvo rovno z univerzity v roku 2002, je zasa predsedom družstva.
Aký by mal byť moderný poľnohospodár? Vari ani jedna publikácia nehovorí nič o tom, že by mal byť trpezlivý a pozorný poslucháč detí. Dávno pred kolektivizáciou deti roľníkov vyrastali uprostred kŕdľov sliepok, husí a kačíc a ušlo sa im na gazdovstvách toľko práce, až sa im nielen z kečky parilo, ale mohli ju aj znenávidieť. Potom prišlo obdobie družstiev, dvory neboli prísne uzavreté, traktoristi brávali synov do traktorov, deti bežne rodičom pomáhali v maštaliach.
V tomto prostredí sa nenápadne rodil vzťah k pôde, strojom, zvieratám, akoby sám od seba. Družstvá pomáhali svojim členom pri výstavbe rodinných domov dopravou, mali murárske čaty, zárobky rástli, ba v roku 1989 preskočili platy vo fabrikách. To boli časy, keď stredné poľnohospodárske školy mali plné učebne. Byť poľnohospodárom sa oplatilo.
Keď Milan Szabo skončil pred tridsiatimi rokmi levickú strednú poľnohospodársku a technickú školu, dostal päť ponúk. Vybral si Kozárovce, lebo mu do oka padol predseda družstva Jozef Vengrin. Mimochodom, ten Vengrin, ktorý nedávno v čitateľskej súťaži Pravdy vyhral prvú cenu. Szabo spomína, ako si ho Vengrin spolu s mladou zootechničkou Nadeždou Majerovou vzali do parády. Zapriahli ho od prvej chvíle a dali mu príležitosť, aby ukázal, čo vie.
Aj to ukázal. Keď Vengrin došikoval do Kozároviec v roku 1992 sto plemenných kráv a o tri roky neskôr nakúpilo družstvo 56 vysokoteľných jalovíc plemena Fleck Vieh z Bavorska (variant švajčiarskych simentálok), začal sa tu formovať jeden z najproduktívnejších slovenských chovov dojníc slovenského strakatého plemena.
Milan Szabo uchováva fotografiu kravičky rekordérky menom Diana. Počas laktácie (obdobie kratšie ako jeden rok) nadojila 14-tisíc kilogramov mlieka! Szabo sa naučil spoločne s veterinármi odoberať embryá a namiesto zvyčajných piatich potomkov, získal od tejto superdojnice 15 teliatok.
Kde je Mišo, to mocné zviera
Keď sa stretne s deťmi, hneď si ich vie získať. "Čo myslíš, chlapče, koľko váži táto jalovička a koľko tento býček?“ Deti hádajú a vzápätí mu kladú otázky už ony. Malé sa pýtajú na všeličo zo života teliatok a kravičiek, ale takí deviataci idú rovno k veci a chcú vedieť, koľko zarába dojička, koľko zootechnik a koľko predseda družstva. Ak už sa majú rozhodnúť študovať poľnohospodárstvo a potom pracovať v družstve, musia vedieť, či sa im to oplatí.
"No pravdaže s platmi nemôžeme súperiť ani s neďalekou atómkou v Mochovciach, ani s Landroverom v Nitre, ale zasa vieme ponúknuť prácu, ktorá ľuďom prináša uspokojenie z kontaktu so živými tvormi, s prírodou. A veľmi dobrý pracovný tím,“ vraví predseda družstva Peter Repiský. "Keď nám minule lanárili jedného družstevníka, povedal, že nikam nejde, lebo sa u nás cíti dobre, pretože tu vládne rodinná atmosféra,“ dodal Milan Szabo.
Riaditeľ kozárovskej základnej školy s materskou školou Richard Demjan, inak učiteľ biológie, vraví, že škola s družstvom a družstvo s ňou spolupracujú celkom prirodzene, pretože sú súčasťou jednej komunity. Inými slovami povedané, družstvo je súčasťou identity Kozárovčanov. Družstvo nie je veľké, čo je to tisíchektárový chotár, ale aký je krásny. Ako kozárovské dievčatá. Zo západnej strany polia a lúky lemuje Pohronský Inovec a z východnej Štiavnické vrchy. Hron sa tu cez Slovenskú bránu prediera do úrodnej nížiny. Pôda je stále úrodná, veď tu chovajú 700 kusov hovädzieho dobytka, majú dosť maštaľného hnoja. Život tu plynie, ako má. Poctivo.
Začiatkom prázdnin prídu na družstvo deti z letného tábora v Brehoch. "Vidieť fungujúcu farmu je dnes vzácnosť. Z 52 chovov dobytka v Levickom okrese zostalo osem,“ narýchlo zráta predseda Peter Repiský. Na družstvo sa dostal akoby náhodou. Jeho otec pomáhal pri oprave strechy domu zootechnikovi Szabovi. Náhodou prišla reč na synovu diplomovú prácu, slovo dalo slovo a Peter sa aj vďaka nej ocitol v družstevných súradniciach.
Tohto roku absolvovali prax v kozárovskom chove traja stredoškoláci z levickej školy a budú mať zásluhu aj na dvoch budúcich poľnohospodárskych inžinierkach. Lucia Chadimová, zatiaľ družstevná ošetrovateľka teliat, študuje SPU diaľkovo, a študentka Timea Macáková si robí diplomovku práve na základe hospodárenia kozárovského družstva. Tento živý kontakt s deťmi a s mládežou zaručuje družstvu kontinuitu.
Kde sa vzťah začína, najlepšie ukázala zootechnička Nadežda Majerová. Má dvoch vnúčikov Jakubka a Gáborka. Obaja so starou mamou radi bežia na družstvo. Lákajú ich zvieratá, veľké mašiny. A nielen ich. "Prídu k nám detičky, čo sa chytia za nos, ale sú medzi nimi šarvanci, ktorí sa hneď pýtajú: Kde je Mišo, to mocné zviera, čo videli minule?“
Plemenný býk Mišo vzbudzuje rešpekt, ale možno práve preto je ťahák a idol chlapcov. Kto to vie s deťmi, vie si na ne nájsť čas, prihovoriť sa im, nemusí sa obávať o budúcnosť.