Lepšie raz uvidieť a ochutnať, ako stokrát počuť. O kráse zrenovovaného pezinského zámku a chuti malokarpatských vín netreba počúvať, vynovený zámok prichodí uvidieť na vlastné oči a víno z jeho, ako aj ostatných malokarpatských pivníc ľudia už ochutnajú akoby samosebou. Staronové fenomény vinohradníckeho kraja stoja za osobný kontakt.
Deň pred sv. Urbanom, keď slávnostne otvorili 14. ročník májovej Malokarpatskej vínnej cesty, zalialo zámocké nádvorie slnko. Zámok po rokoch sivosti a šnúre daždivých dní studeného mája pôsobil ako zázrak a na tvárach prítomných nobiles honorabiles malokarpatského vína hral široký úsmev. Dobrá vec sa podarila!
Pezinok, jedno z najstarších centier slovenského vinohradníctva, má úchvatný vinársky svätostánok, atraktívny palác vína a umenia vôbec. Postarala sa o to rodina niekdajšieho tlačového magnáta Štefana Šimáka.
Víno má osudovú moc meniť životy ľudí a tí zasa prostredníctvom vína menia spoločnosť. Niekedy trvá celý ľudský vek, kým nastane kýžená zmena. Známu pezinskú osobnosť vína pani Gabrielu Vojtekovú ocenili na zámockých schodoch za celoživotný prínos k rozvoju vinárstva.
Dojatá elegantná dáma prišla do zámku v roku 1969 ako vysokoškoláčka na prax do tu sídliacich vinárskych závodov v správe štátu. Prežila v nich celú profesionálnu kariéru a snívala s kolegami sen o tom, že znárodnený zámok, kedysi patriaci noblesnému uhorskému šľachticovi Jánovi Pálffymu, bude raz opäť centrom ušľachtilej krásy a umenia. A stalo sa.
Na schody vyvolali aj 90-ročného Milana Ružeka z Modry, nestora slovenskej turistiky, milovníka vína a zvelebovateľa malokarpatskej prírody. Toto starobylé slovo k vitálnemu mužovi patrí, nie autom, nie bicyklom, ale pešky obchádza každý rok na jar a na jeseň desiatky malokarpatských pivníc – stal sa ich talizmanom aj živým svedomím nabádajúcim chrániť vinice ako dielo prírody a pokolení vinohradníkov.
Šenkvičan Ján Kocanda uzatvárajúci trojicu živých legiend malokarpatského vína je prototypom drobného človeka oddaného svojej malej jednohektárovej vinici. Pestuje v nej unikátnu odrodu, akú na Slovensku nenájdeme – Gamay. Kto pije francúzske božolé, už tuší, aký poklad skrýva Kocandova vinica.
Víno sa opäť stáva srdcom ekonomiky kraja pod Malými Karpatmi. To človeku zišlo na um, keď oceňovali najúspešnejšie vinárstvo roku 2018. Cenu si prevzali Bohumil Dubovský a Miloš Grančič. Na dvojici optimistických mužov zo Sv. Jura najlepšie vidno, ako môže víno prepísať životný príbeh, ako sa z rodín zamestnancov stanú opäť vinohradníci.
Možno sa v príhodnom okamihu ozvalo volanie krvi – Miloš Grančič pochádza z prastarého vinohradníckeho rodu, korene ktorého siahajú do 17. storočia. Vinicola, čiže vinohradník, tak viedli v latinsky písaných matrikách jeho predkov. A s vinicami boli späté aj celé generácie Dubovských.
Nielen Šimák zámok Pezinok, taký prívlastok nesie zámok po nových majiteľoch, má dvorany vína. Na zámku sú nimi nádherné pivnice Pálffyovcov, ktoré predtým patrili grófom zo Sv. Jura. Na toku času vidíme, ako sa menili majitelia stredovekého hradu, neskôr zámku a akú rolu v ich živote hralo víno a s ním spojené umenie.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ale dvorany vína, krásne degustačné pivnice, kamenné, tehlové aj vyslobodené z podzemia, ponúkajúce z terás pohľady do viníc, majú desiatky vinárstiev. Tridsať rokov po revolúcii už možno povedať, že naostatok sa jasne črtá nová línia v chápaní vína v živote jednotlivca. Hlavnú rolu v nej hrá podnikavý vinohradník, vinár a spoločnosť, ktorá má rada plody jeho práce.
Roman Janoušek, spoločník Šimákovcov, uznávaný majster vína ukazuje návštevníkom, ako vyzerá moderná aj historická pivnica. V Zámockom vinárstve sa snúbi supermoderná technológia s klasikou. Vďaka Malokarpatskému múzeu tu objavíme predmety spred mnohých stáročí. Martin Hrubala, riaditeľ múzea, si pochvaľuje spoluprácu s novými majiteľmi zámku, víno chápu viac než predmet podnikania, chcú zo zámku urobiť centrum umenia, napríklad moderného sklárskeho. Víno a sklo predsa k sebe patria.
Hrubala víta tento postup, pomôže mestu a celému regiónu, ktorý predstaví ako živé centrum vína so 700-, 800-ročnou tradíciou a živou prítomnosťou. "Potrebujeme spolupracujúcich vinárov, ktorí ukážu víno v storakých podobách,“ vraví Martin Hrubala, historik a moderný manažér, muž, čo nazbieral množstvo cenných skúseností z rozvoja vinárskeho cestovného ruchu v Nemecku. Z degustačnej dvorany vinárov Dubovský a Grančič sa otvára pohľad na panorámu vinohradníckeho mestečka Sv. Jur. Pred ňou je dlhý stôl s 20 vínami pre ochutnávajúcich hostí. Poniektorí by s pohárom vína už-už vykročili von do priestoru, lenže je to iba panoramatický letecký záber, dokonale však navodzuje atmosféru génia loci Sv. Jura.
Miloš Grančič poznamená, že svoje vinárstvo považujú s Bohumilom Dubovským za dieťa Malokarpatskej vínnej cesty. "Ľudia potrebujú víno ochutnať a nie o ňom počúvať, až keď ho majú v ústach, uvidia vinohrad, pivnicu, vnímajú víno ako živý produkt prírody a človeka,“ hovorí Grančič.
Vyše 80 percent vína predajú priamo ľuďom z Bratislavy a okolia. Ich snom je dostať Malé Karpaty do povedomia medzinárodnej klientely.
"Videl som, ako si do údolia Mosely chodili kupovať víno Holanďania a Briti. Toho sa od Rakúšanov zrejme nedočkáme, sú prekvapení kvalitou, spontánne pochvália víno, ale kúpia si nanajvýš fľašku. Musíme pracovať na tom, aby naše víno pili najmä Slováci, aby si uvedomili, že doma máme víno, ktoré stojí za oblaženie života.“