Problémom sú totiž takzvané predátorské časopisy. Tým nejde o kvalitu, ale skôr o poplatky, čo za publikácie vyberú. Jeden článok tu vyjde zhruba na sto až tristo eur. Uverejniť sa potom dá takmer čokoľvek. Ide o veľký problém pre vedu a tiež o veľké financie. Stačí, aby bol článok chybne zaradený a predátorský časopis sa posudzuje ako etablovaná publikácia. Podľa počtu publikácií sa často bez hlbšej kontroly na vedu delia milióny eur.
Publikovaniu v neserióznych tituloch nahráva aj chýbajúca definícia predátorských časopisov v našej legislatíve. Univerzity či vedecké pracoviská môžu síce výstupy svojich vedcov kontrolovať, no bez opory v legislatíve ide skôr o subjektívny pocit ako všeobecné pravidlo.
Kontrola totiž môže podľa prorektora pre vedu a výskum Žilinskej univerzity Pavla Rafajdusa prebiehať až na základe oficiálnych kritérií. "Keďže zatiaľ neexistuje legislatíva a jasne definované pravidlá pre takzvané predátorské časopisy, nie je možné takúto kontrolu robiť,“ hovorí. Špecifikovať sa podľa neho nedá ani to, koľko publikácií pracovníkov univerzity je v predátorských tituloch. Na univerzite sa teraz všetky publikácie evidujú v knižničnom systéme. Tu je kontrolované, či boli riadne vydané či už v časopisoch, alebo v zborníkoch z konferencií, dodáva Rafajdus. Žilinská univerzita odporúča publikovať na overených a tradičných vedeckých konferenciách a v časopisoch. Teda v tých, čo sú evidované v medzinárodných indexovaných databázach. Výberu publikácií venuje aj semináre.
Financie na Žilinskej univerzite sa podľa Rafajdusa rozdeľujú na základe Metodiky rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu pre verejné vysoké školy. "Jednotlivým publikáciám sú pridelené kategórie, váhy a body, ktoré sú dodržané na základe definovanej metodiky a v podkladoch k publikačnej činnosti, ktoré sú zverejnené na stránkach ministerstva školstva,“ hovorí.
Na to, či sa pripravuje riešenie, sa denník Pravda opäť pýtal ministerstva školstva. To nás odkázalo na svoju predchádzajúcu odpoveď. Podľa tej nemajú u nás predátorské články významný podiel. V roku 2017 rezort školstva zaradil medzi predátorské dve desatiny percenta publikácií z vyše 87-tisíc. Vychádzal pritom z Beallovho zoznamu. Ten zostavil knihovník Jeffrey Beall. Po hrozbe žalôb ho však stiahol, no neaktualizovaný sa dá stále nájsť.
Riešenie je podľa ministerstva školstva nateraz na školách. Tie majú podľa minuloročnej novely zákona o vysokých školách možnosť zaviesť nový systém hodnotenia tvorivej činnosti.
S otázkami týkajúcimi sa definície predátorskej publikácie nás rezort školstva odkázal na ministerstvo kultúry. To nám do uzávierky neodpovedalo.
Univerzít sme sa preto pýtali, ako predátorské publikácie kontrolujú a následne delia peniaze na vedu. Mnohé sú popredu, iné skôr tápu. Univerzálne pravidlo totiž u nás nemáme.
"Nejaký exaktne definovaný postup na kontrolu neexistuje,“ hovorí prorektor Univerzity Komenského (UK) pre vedu, výskum a doktorandské štúdium Jozef Masarik. Existovať však podľa neho ani nemôže, pretože jednoznačne uznávaný zoznam predátorských časopisov nie je. Publikovanie v časopise je na rozhodnutí autora, a on nesie za to dôsledky, dodáva.
Univerzita však podľa Masarika chystá preventívne kroky v súvislosti s etickým kódexom. Počet publikácií totiž zaváži aj pri delení financií. No na UK sa berie do úvahy aj kvalita. Karentovaná publikácia získava viac ako 50-násobok sumy. "Ak sa identifikuje článok v predátorskom časopise, z delenia financií je vylúčený,“ hovorí Masarik.
Zodpovednosť je na autorovi
Na Slovenskej technickej univerzite (STU) sa publikáciám priraďuje kategória na základe smernice jej rektora. Tá však vychádza z vyhlášky ministerstva školstva, ktorá kategóriu predátorstva a definíciu jej znakov neobsahuje.
„Kontrola článkov v časopisoch či zborníkoch označovaných ako predátorské je preto zložitá a súvisí s nejednoznačnosťou vyčleňovania takto označovaných časopisov, zborníkov a ich vydavateľov,“ hovorí prorektor STU pre vedu, výskum a vzdelávanie na III. stupni Ján Szolgay. Doteraz zverejnené zoznamy sú podľa neho len usmernením.
Celoplošnú kontrolu univerzita nerobí. Sú za tým aj odlišnosti jednotlivých vedných odborov, vysvetľuje Szolgay. Posudzovať by sa tak musel každý prípad individuálne. To je nateraz nereálne. „Počet publikácií pracovníkov našej univerzity je ročne niekoľko tisíc,“ hovorí. Riešenie vidí v informovaní pracovníkov a kolegov.
Časopis by si mali overovať samotní autori, dodáva Szolgay. „Motivácia publikovať v kvalitných periodikách je daná aj nastavením kritérií pre hodnotenie kvality vedeckých výstupov a na ne nadviazanými pravidlami rozdeľovania finančných prostriedkov,“ hovorí. Všeobecné usmernenie uvádza univerzita aj vo svojej virtuálnej knižnici.
Financovanie verejných vysokých škôl prostredníctvom ministerstva školstva sa robí každý rok na základe dokumentu Rozpis dotácií verejným vysokým školám zo štátneho rozpočtu. Základné nastavenie bonity a finančnej hodnoty jednotlivých typov publikácií určuje teda rezort školstva. „Publikácie v časopisoch a zborníkoch vykazujúcich znaky predátorstva sú tak z tohto hľadiska takmer bezcenné,“ hovorí Szolgay. Jednotlivé fakulty však podľa neho majú pravidlá nastavené tak, aby motivovali vedcov publikovať v karentovaných tituloch.
"Ak sa niekto slobodne rozhodne publikovať v domácom alebo zahraničnom vedeckom časopise, o ktorom v danom čase existujú objektívne alebo subjektívne pochybnosti, univerzita si vyhradila právo v takomto prípade nefinancovať žiadne poplatky a iné náklady spojené s publikovaným článkom,“ hovorí asistentka rektora Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne Lucia Petríková. V ročnom hodnotení publikačných výstupov sa takáto publikácia nezapočítava. Pre svojich ľudí robí univerzita aj pravidelné semináre.
Negatívnu skúsenosť má univerzita len s jedným časopisom. V roku 2016 niekoľko pedagógov publikovalo výsledky svojho výskumu v časopise, ktorý bol v tom čase zaradený do svetovej vedeckej literatúry Scopus. Tieto publikácie prešli riadnym recenzným konaním a boli výstupom medzinárodnej vedeckej konferencie. Uverejnené boli bezplatne. Po vyradení časopisu z vedeckej databázy univerzita pracovníkov upozornila. V ďalších rokoch tak už v časopise nepublikovali.
Rozhodujúce slovo má fakulta
Slovenská poľnohospodárska univerzita necháva kontrolu na jednotlivé fakulty. Tamojšia knižnica spracovala odporúčania, ako sa publikovaniu v predátorských časopisoch vyhnúť. „Cieľom je skôr predchádzať takémuto publikovaniu, ako ho sankcionovať,“ hovorí rektorka SPU Klaudia Halászová. V prípade publikovania v predátorských tituloch na univerzite išlo podľa nej skôr o nevedomosť, ako o vedomé využívanie tejto cesty.
Halászová tiež upozorňuje, že sa stáva, že časopis ukradne identitu renomovanému titulu. Výsledkom sú oklamaní autori, ktorí sa domnievajú, že platia za publikovanie v kvalitnom časopise. Iný prípad sú tituly, ktoré lákajú vedcov a vyslovene ich „lovia“. S takýmito publikáciami sa na tejto univerzite podľa rektorky často nestretávajú. Za všetkým vidí už spomenutú prevenciu. „Odporúčali sme autorom, aby si pred publikovaním v neznámom časopise overili prítomnosť v bibliometrických databázach alebo registroch Open Access časopisov,“ hovorí Halászová.
Pri delení financií sa počet publikácií berie do úvahy aj na SPU, priznáva jej rektorka. Vychádza sa pritom z kritérií ministerstva školstva. Za jednotlivé publikácie sa teda neprideľujú body, ale váha, vysvetľuje Halászová – rozdiel medzi karentom a predátorským časopisom, ak by sa vyskytol, je tak zásadný. „Zjednodušene možno povedať, že váha článku v karentovanom časopise je 60– až 800-krát väčšia ako váha článku v bežnom časopise,“ hovorí rektorka.
Prešovská univerzita denník Pravda odporučila na rezort školstva. Tiež sa odvolala na neexistujúcu definíciu. "Čo sa týka našej univerzity, v prípade, ak má autor indície, že by mohlo ísť o predátorský časopis, neodporúčame publikovanie v ňom – zodpovednosť je na autorovi, respektíve jeho pracovisku,“ povedala hovorkyňa Prešovskej univerzity v Prešove Anna Polačková. Rovnako ako inde, aj tu sa peniaze rozdeľujú podľa predpisu samotného ministerstva školstva.
V akadémii to majú čierne na bielom
Známy je negatívny postoj k predátorským titulom v Slovenskej akadémii vied (SAV). Tá prijala kvôli nim aj dodatok k svojmu Etickému kódexu. Podľa neho výskumní pracovníci nepublikujú pochybným spôsobom a nevyužívajú nedôveryhodné publikačné platformy. Medzi nimi aj predátorské časopisy. Kontrola takejto publikačnej činnosti však nie je jednoduchá, vysvetľuje podpredseda SAV pre vedu, výskum a inovácie Peter Samuely. "Existujú síce nejaké zoznamy pochybných časopisov aj vydavateľstiev, ide aj o pochybné monografie, ale nejde o absolútne a nespochybniteľné údaje,“ upozorňuje.
Vo všeobecnosti sa časopisy považujú za predátorské preto, lebo za poplatok odpublikujú hocičo. A to bez riadneho recenzného konania. Situáciu sťažuje podľa Samuelyho aj to, že medzi vyslovene podvodnými príspevkami môžu byť zamiešané normálne vedecké príspevky výskumníkov, ktorí sa "nechali nachytať“. A do časopisu zaslali výsledok svojho reálneho výskumu. "Čím viac serióznych príspevkov časopis bude mať, tým ťažšie mu bude dokázať, že je predátorský,“ hovorí Samuely. Takže počty nemožno jednoducho a nespochybniteľne získať, dodáva.
Akadémia hodnotí každoročne všetky svoje vedecké organizácie a premieta toto hodnotenie do takzvaného výkonového financovania. Vedecké publikácie – teda aj ich počet a kvalita, predstavujú významný parameter hodnotenia, vysvetľuje Samuely. "Vo výkonovom financovaní sú bonifikované prakticky len práce publikované v prvom a druhom kvartile kvality,“ hovorí. Body tak získavajú len publikácie v tituloch z uznávaných databáz ako je Web of Science a Scopus. V nich predátorské časopisy nie sú. Výsledky za ostatné roky podľa Samuelyho ukazujú, že vysoká väčšina publikácií pracovníkov akadémie sa skutočne nachádza v karentovaných časopisoch. Okrem toho SAV zaviedla osobitné hodnotenie pre príspevky v špičkových svetových časopisoch takzvaný Nature index. To už predstavuje svetovú extratriedu.