Krajina sa bez roľníka nezaobíde. Je soľou zeme

Liptovské Vianoce bývali pobožné a veľmi romantické. Sneh vŕzgal pod nohami, nebola núdza o dobrú sánkovačku, zimy boli tuhé a dlhé, nie mľandravé ako dnes. Také boli detské Vianoce profesora Jozefa Bullu, jedného z priekopníkov modernej slovenskej zootechniky a genetiky. Je príslušníkom generácie vojnových detí. Narodil sa počas prechodu frontu cez Liptov v decembri roku 1944 v pivnici v Bobrovci.

24.12.2018 05:00
debata (33)

Aké bolo vaše detstvo a dospievanie?

Poznačené náladou doby, všetkými jej strasťami, ale aj chlapčenskými snami a túžbami. Na Vianoce som sa tešil ako všetky deti. Pod stromčekom som nachádzal fusakle, raz za čas zimník a knihy, ktoré mi robili najväčšiu radosť. Stal som sa na celý život náruživým čitateľom. Kým moji vnuci spoznávajú všetko, čo sa okolo nich deje, prostredníctvom sociálnych sietí, mne bránu do sveta otvorili knižky.

Nie je internet mnohonásobne rozšírenou bránou do sveta?

Otvoril nebývalé možnosti v komunikácii medzi ľuďmi, zjednodušil ju, až sa obávam o budúcnosť reči. Z inteligentného mobilného telefónu sa stáva droga. Deti prestávajú čítať, strácajú predstavu o reálnom svete. Komunikácia, a to vidím aj u študentov vysokoškolákov, viazne. Sociálne siete síce umožňujú verejnú diskusiu o čomkoľvek, na druhej strane sa stávajú poľom obrovskej manipulácie, ktorá hraničí s vymývaním mozgov. Reklama vošla do mobilov a núti ľudí kupovať zbytočnosti. To zvyšuje nároky na výchovu detí v rodinách aj školách.

Jozef Bulla Foto: Jozef Sedlák, Pravda
bulla jozef Jozef Bulla

Akí boli vaši rodičia a starí rodičia?

Prívetiví a prísni zároveň, sami mali dobrý mravný základ a ten sme si odniesli z rodičovského domu aj my deti. Jeho základom bolo desať Božích prikázaní. Moji starí rodičia boli vážení liptovskí gazdovia, otec a mama učitelia. V rodine sa pestovala súdržnosť, čo znamenalo ochotu vzájomne si pomôcť, a zároveň samostatnosť. Prostriedkom k nej bolo vzdelanie umožňujúce lepšie poznanie sveta, ktorý nás obklopuje. Preto je pre mňa vždy najväčším darom kniha, dá sa s ňou nerušene komunikovať, vracať sa k zaujímavým pasážam hoci aj tri razy.

Cez osudy blízkych spoznávame seba aj národ, ktorého sme súčasťou. Priblížte ešte vašu rodinu.

Po otcovi pochádzam z Ústia nad Oravou, zo starého šoltýskeho rodu. Predkovia patrili k známym plátenníkom. Okrem ovsa a zemiakov pestovali a spracúvali ľan. Naložili ho do krošní a kým ho predali, prešli kus sveta. Domov sa vracali skúsenejší, poučenejší. Po mame som Lipták, jej rodičia mali prosperujúce hospodárstvo. Nebohý starý otec bol počas prvej československej republiky dva razy v Amerike a keď sa vrátil z pensylvánskych baní, prikúpil pôdu, investoval do stavísk a ich vybavenia. Ako prvý v dedine mal napájačky pre kravy, choval plemenného býka, ktorý zošľachťoval chov pinzgauského dobytka v celej obci. Bol to rozhľadený, múdry hospodár.

Ako sa vyrovnal s kolektivizáciou?

Znášal ju ťažko, ale pod tlakom neznesiteľných kontingentov – štátom predpísaných vysokých dodávok obilia, zemiakov, mlieka – pochopil, že sa nedá ísť proti presile a vstúpil do družstva. Jeho pocity najlepšie vystihuje sladko-bôľna príhoda, ktorá mi utkvela v pamäti.

O čom bola?

K starému otcovi prišla skupina agitátorov. Jeden z nich mu vravel: "Pán Bulla, ako vážený gazda by ste mali vstúpiť do družstva a byť príkladom celej obci.“ Na to sa ho starý otec spýtal: "Vážený, a máte vajcia?“ "Pravdaže mám,“ zneistel dotyčný. "No tak choďte za Ferom Nedbálkom, ktorý miškuje kance a býky, dajte si ich vybrať a strčte do vrecka. Všakže sa vám nič nestane, vajcia zostanú stále vaše.“ Ešte dlho sa na tom všetci smiali, ale bol to smiech cez slzy, ktorý najlepšie vyjadroval pocity roľníkov vstupujúcich do družstiev. Nedôverovali, báli sa ich a dlho ich nepovažovali za svoje. Pamätám si na brigády pri mláťačke obilia. Nebolo vari družstevníka, ktorý by večer neodchádzal domov s čižmami plnými obilia.

Kedy sa ľady prelomili a roľníci sa začali s družstvami zžívať?

Prišlo to niekedy uprostred šesťdesiatych rokov, keď v spoločnosti nastala doba politického odmäku a do družstiev začali prichádzať mladí, vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Všetko sa odrazu dalo do pohybu. Z domu som bol naučený robiť na gazdovstve a túžil som po vzdelaní, po živote vo veľkom meste. Na strednej škole som sa zamiloval do chémie, ale napokon vyhralo poľnohospodárstvo.

Prečo?

Vtedy roľníci používali proti ohnici v obilí dusíkaté vápno a kainit. Prášok sa rozsieval za rosy. Domov sme sa vrátili vždy špinaví, domazaní, stará mať nevedela háby vyprať od roku k roku a najedovaná vravela: „Chémia, to je smrť.“ Neskôr mi povedala: "Aj na svätú omšu som dala, len aby si išiel na poľnohospodársku školu.“

Bol roľnícky stav vykorenený kolektivizáciou? Ľuďom síce po novembri 1989 pôdu vrátili, ale dve generácie dedičov na nej už nerobili. Čo sa stalo so slovenským vidiekom?

Došlo k postupnej strate stavovskej roľníckej cti. Kolektivizáciou sa z roľníka stal námezdný pracovník určitého typu: jeden bol traktoristom, druhý opravárom, tretí skladníkom, ženy pracovali ako dojičky alebo okopávali zeleninu, repu, boli z nich šikovné účtovníčky. Súčasne sa vyprofilovali, dnes by sme povedali manažéri – agronóm, mechanizátor, zootechnik, ekonóm, pravdaže, na čele s predsedom družstva. Ešte stále však pretrvával vzťah k pôde, dedine a "nášmu“ družstvu. Vznikla aj vrstva kovoroľníkov, mužov, čo pracovali vo fabrikách a chovali doma nejaké zvieratá či pestovali zeleninu. Aj preto, lebo v obchodoch nebolo dosť potravín. Sedemdesiate, a najmä osemdesiate roky však priniesli stabilitu, ľudia už nemuseli načierno chovať sviňu, aby mali na Vianoce klobásy. Krajina investovala do poľnohospodárstva a potravinárstva, aj do školstva, učilíšť, stredných a vysokých škôl a to prinieslo potravinovú sebestačnosť.

Ako to, že sme o ňu po tridsiatich rokoch prišli?

Bol to dôsledok ľahkovážneho otvorenia trhov. Klaus zoškrtal dotácie na minimum. Dovtedy boli porovnateľné s podporami, ktoré dostávali západoeurópske rodinné farmy. V porevolučnom chaose sa nezvládla nielen transformácia poľnohospodárskych družstiev, ale neprišla ani konzervatívnymi politikmi očakávaná renesancia rodinných fariem. Slovensko deväťdesiatych rokov už dávno nebolo maloroľníckou povojnovou krajinou. Ľudia, nehľadiac na všetko, čo sa prihodilo počas kolektivizácie, nemali dôvod opúšťať družstvá. Naučili sa žiť inak, bez lopoty od svitu do mrku.

Mnohé družstvá v poslednom desaťročí ovládol finančný kapitál, zahraničný, ale aj domáci. Nestrácame pôdu pod nohami?

Strácame. Platíme daň živelnému vývoju, tomu, že sme nedokázali zachovať vlastnícke právo vo formách, ktoré sú produkčne zaujímavé. Ale to, že sa začala rúcať poľnohospodárska prvovýroba, súviselo aj s privatizáciou potravinárstva, ktorej výsledkom bol rozpad celej spracovateľskej štruktúry. Je to neuveriteľné, ale chýbajú nám bitúnky, hoci prv sme celú produkciu ošípaných a dobytka vedeli spracovať sami. Rozpadol sa konzervárenský priemysel. Máme pôdu, ale nevieme ju poriadne využívať, za čo môže aj vládna politika, ktorá podceňovala rolu poľnohospodárstva a potravinárstva v slovenskej ekonomike. Vraj si všetko dovezieme. Naozaj všetko už pomaly dovážame, najnovšie kurčatá z Ukrajiny, čo zabíja domácu produkciu hydiny.

Je poľnohospodár a poľnohospodárstvo súčasťou vzdelanostnej ekonomiky?

Akoby nie, pohľad súčasníka na poľnohospodárstvo je často veľmi skreslený. Pritom ľudia majú stále vyššie nároky na kvalitu potravín a životné prostredie, v ktorom sa odohráva ich zrod, hoci dnes zjednodušene hovoríme už len o výrobe. Stále sa cítim roľníkom, poľnohospodárom. Rád pracujem so študentmi a vštepujem im, aby poľnohospodárstvo chápali ako živé, dynamické odvetvie tisícorakými nitkami spojené s prírodou. Príroda aj poľnohospodárstvo sa menia, čo je dôsledok spoločenských aj klimatických zmien. Ak nebudeme vzdelaní, neudržíme krok s rýchlymi zmenami vôkol nás, inými slovami povedané, krajina nebude sebestačná v produkcii potravín.

Kazí blahobyt mládež?

Blahobyt je potrebný, ale nie taký, ktorý degraduje osobnosť. A ešte niečo – veci si treba zaslúžiť.

To by mali vštepovať do detských hlávok rodičia aj učitelia. Aké sú dnešné mladé rodiny?

Veľmi rôzne. Väčšine z nich sa nežije ľahko, musia si brať pôžičky. Aby ich splatili, mladí rodičia tvrdo pracujú, aj preto nemajú čas na deti. Mnohí musia mať dve zamestnania, aby si udržali životnú úroveň. Aj učitelia si hľadajú bočné príjmy, vyučujú súkromne, niektoré učiteľky si dokonca privyrábajú ako upratovačky, aj preto nemajú dosť času na deti či študentov v škole. Ak hovoríme, že budúcnosťou Slovenska je vzdelanostná ekonomika, základom ktorej je vzdelaná spoločnosť, treba si viac vážiť i oceňovať prácu učiteľov.

Vravíte, že stále sa cítite roľníkom. Odkiaľ sa berie tento pocit, s ktorým sa viaže vzťah k pôde, rastlinám, zvieratám?

Z rodiny, ale aj prostredia, ktoré ma obklopilo na univerzite a neskôr na Výskumnom ústave živočíšnej výroby. Som jedným z výhonkov akademika Jána Plesníka, nestora slovenskej poľnohospodárskej vedy. To on povedal, zootechnikov máme dosť, potrebujeme ísť hlbšie do vedy. Na jeho popud som začal študovať genetiku. Plesník pochádzal z osvietenej roľníckej rodiny vážiacej si vzdelanie. Bol to nielen učenec pestujúci vedu a spolu s ňou aj umenie a kultúru, ale aj zanietený motivátor mladých ľudí.

V Liptove je družstvo, ktoré kúpil bohatý Angličan. Vyrába ekologické mlieko a syry, dal sa na pestovanie byliniek a liečivých rastlín, ročne jeho naozaj vzorovo vedenú farmu ešte stále s prívlastkom PD navštívi 4-tisíc ľudí, podotýkam, za poplatok. Dodnes mnohí hovoria – ukradol nám družstvo. Naozaj ukradol?

Tento prípad je veľavravný. Prezrádza našu mentalitu, krátkozrakosť štátnej politiky, ktorá sa pokúšala zakročiť proti nákupom pôdy cudzincami s veľkým oneskorením a ešte aj za to dostala z Bruselu po nose. Ale pokiaľ ide o to, ako je daný, podotýkam veľkovýrobný, podnik manažovaný, niet mu čo vyčítať. Skôr si položme otázku, prečo sme to nedokázali urobiť v slovenskej réžii? Žiaľ, vždy nám ktosi cudzí musí ukázať, ako ísť na vec.

Je to naše prekliatie?

Je to naša bieda.

Nedávno sme oslávili sto rokov od vzniku Československa. Mali sme vtedy pár stoviek vzdelancov, dnes vstúpilo do života tretie pokolenie vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Ako to, že si nevieme rady so zdanlivo jednoduchými vecami?

Možno aj preto, že sme zažili storočie dvoch veľkých vojen a revolúcií, rozpad monarchie, vznik aj zánik rôznych štátnych útvarov, obdobie rabovačiek, rekvirácií, zoštátňovania aj privatizácie. V Rakúsku, pokiaľ ide o roľnícky stav, je genéza neprerušená, kým u nás bola pretrhnutá. Odpoveď na to, čo sa s nami stalo, nie je vôbec jednoduchá.

A vieme, kam kráčame?

Zdá sa, že nie. Môj starý otec investoval americké doláre do zveľadenia gazdovstva. V Amerike videl, že budúcnosť majú väčšie a lepšie vybavené farmy. Po vojne sme sa ocitli v sovietskej zóne. Stalin – o tom sa veľa nehovorí – obdivoval Ameriku a jej produktívne farmy, ale kopíroval ju po svojom. V Gottwaldovom Československu sa rozhodlo, že z pásikov roličiek budú väčšie celky. Než sa z družstiev stali životaschopné podniky, stálo to veľa obetí, odriekania. Potenciál, ktorý v nich bol, sme však nedokázali využiť.

Prečo?

Zrejme aj preto, že sa ustavične hašteríme a nevieme sa zhodnúť, aké poľnohospodárstvo vlastne chceme. Po revolúcii jeden z vtedajších šéfov rezortu poľnohospodárstva volal: Berte si pôdu, je vaša. Isteže, patrila konkrétnym vlastníkom, ale s čím mali gazdovať? Družstvá mali všetko, stroje, sklady, maštale. Investície do duplicitnej štruktúry nemali zmysel.

V slovenskom poľnohospodárstve prevažuje veľkovýroba, ale k slovu sa vehementne hlásia mladí farmári, ktorí si chcú založiť rodinné hospodárstva. Sú budúcnosťou zeleného vidieka s pestrejšou poľnohospodárskou výrobou?

Starnúce poľnohospodárstvo potrebuje mladých ľudí ako soľ. Na rovinu treba povedať, že mladí farmári vstupujú do komplikovaných podmienok. Mnohým chýba pôda alebo sa nevedia k nej dostať, pretože je už prenajatá. Vytvára to dusnú atmosféru. Za tridsať rokov sa pokročilo len o slepačí krok v pozemkových úpravách, ktoré by scelili pásiky parciel roztrúsených po celom chotári. O týchto veciach sa veľa nehovorí. Vláda povedala, že podporí mladých farmárov finančne. Štartovné 50-tisíc eur pri dnešných cenách strojov, zvierat, osív a hnojív však vôbec neznamená, že majú vyhraté. Áno, treba im dať šancu, ale berme do úvahy aj to, že ide o dosť nesúrodú skupinu nadšencov. Sú medzi nimi takí, čo získali isté zručnosti na západoeurópskych farmách, ale aj nemálo takých, čo môžu stroskotať pri prvých ťažkostiach.

Prinesú tieto hospodárstva produkty, ktoré na trhu chýbajú?

Keď sa rozbehnú, nebudú tvoriť hlavný prúd zásobovania trhu potravinami. To zrejme nie je ani ich cieľ, ekologická produkcia je spravidla drahšia. Spomínaný Angličan predáva tatranské mlieko v biokvalite do Talianska. Môžu sa uplatniť na regionálnych trhoch, predovšetkým by sa však mali združovať do odbytových organizácií. Ak sa im to podarí, bude sa im dýchať ľahšie.

Na univerzite študuje sedemtisíc študentov. To je masa, z ktorej by sa mali grupovať mladí hospodári.

Iróniou osudu klasické poľnohospodárske študijné odbory fytotechnický (agronomický), zootechnický, mechanizačný už nie sú tým, čím bývali. Nie je o ne záujem, študenti sa skôr hlásia na rôzne aplikované odbory. Dopyt po špecialistoch typu zootechnik, agronóm, mechanizátor ustal aj zo strany poľnohospodárskej praxe. V prvom rade musí byť mladý inžinier dobrým hospodárom, až potom sú všetky ostatné funkcie. Život na farmách sa zmenil. Keď si zoberiem klasického zootechnika, je najmä manažérom chovu, ale na riešenie detailov má služby – veterinárske, plemenárske, krmovinárske.

Ako zatraktívniť poľnohospodárstvo?

To je ťažká otázka. Zakladateľ našej školy akademik Emil Špaldon bol agronóm. Preňho bola agronómia vec ušľachtilá. Tam je termín, kedy začať orať, kedy siať, kedy zberať. Ale zootechnik vstáva ráno o štvrtej, podojí a obriadi dobytok, na chvíľku sa ide najesť, potom sa zase vracia do maštale. Ako je rok dlhý, nemá pokoja. Ešte v noci musí vstávať, lebo sa mu krava telí, prasnice sa prasia atď. Smrdí hnojom, pritom hnoj pôda potrebuje, aby neprišla o úrodnosť. Poľnohospodárstvo a zvlášť chovateľstvo práve kvôli tomu nebolo nikdy príliš atraktívne, ale teraz sa stalo akoby vedľajším produktom.

Ako von zo slepej uličky?

V živočíšnej výrobe prichádza doba robotizácie. Už aj na Slovensku sú farmy, kde doja roboty. Bola vyšľachtená slovenská dojná ovca, ktorá je prispôsobená strojovému dojeniu. To znamená, že bača už nebude musieť za svitania vstávať s valachmi, aby podojil ovce. Lenže predpokladá to investície do technológií. A vôbec nový pohľad na poľnohospodárstvo. Potrebujeme ho kvôli zdravým potravinám a zdravej, upravenej krajine. Keď prídu voľby, naši politici si radi berú do úst poľnohospodárstvo, ale potom naň rýchlo zabúdajú. Potrebujeme si mnoho veci utriediť v hlavách, predovšetkým však chlebovému odvetviu venovať pozornosť, ktorá mu patrí.

Jozef Bulla (1944)

  • Jeden z priekopníkov modernej slovenskej poľnohospodárskej vedy je po otcovi Oravec a po mame Lipták.
  • Absolvoval s vyznamenaním zootechnický odbor Agronomickej fakulty VŠP v Nitre v roku 1968.
  • Vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby viedol oddelenie genetiky a fyziológie.
  • Bol riaditeľom Medzinárodného RVHP laboratória živočíšnych biotechnológií so sídlom v Nitre.
  • Založil a bol prvým dekanom Fakulty biotechnológie a potravinárstva SPU v Nitre.
  • Publikoval 390 vedeckých a 150 iných prác, 15 kníh.
  • Z jeho školy pochádzajú 3 univerzitní profesori, 4 docenti a 3 zahraniční vysokoškolskí pedagógovia.
  • Je členom viacerých zahraničných akadémií poľnohospodár­skych vied.

© Autorské práva vyhradené

33 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #poľnohospodárstvo #Vianoce 2018 #Jozef Bulla