Jej výroba pritom visí na vlásku. Na hraniciach krajiny vyčíňa nákaza afrického moru ošípaných, ale veterinári stále nemajú na účte peniaze na diagnostikovanie či už diviakov, prenášateľov ochorenia, alebo zahraničných dodávok bravčového mäsa.
Situácia vo výrobe bravčového mäsa sa čoraz viac dostáva do slepej uličky. Ak africký mor ošípaných prekročí slovenské hranice, čo je podľa chovateľov už iba otázka času, hrozí úplné zrútenie domácej výroby bravčoviny. Včera o tom informovali zástupcovia roľníckej samosprávy a predstavitelia chovateľského zväzu.
Ľudia, ktorí si víkend čo víkend nakupujú karé na rezne či pliecko na guláš, alebo rôzne akože originálne slovenské mäsové výrobky, netušia, čo za kvalitu si kupujú.
Domáca výroba melie z posledného. Krajina, ktorá bola kedysi sebestačná v bravčovom mäse a dokonca ním v časoch socializmu zásobovala Prahu, je dnes odkázaná na dovoz. Nič lepšie neilustruje úpadok slovenského poľnohospodárstva ako rozpad výroby bravčového mäsa.
To, čo jeme, ukázali laboratórne a senzorické testy, ktoré v tzv. slepej degustácii urobili v Národnom poľnohospodárskom a potravinárskom centre pracovníci VÚ živočíšnej výroby.
Dovoz bravčového mäsa na Slovensko z krajín EÚ (v tonách) | |
---|---|
Nemecko | 31 017,924 |
Poľsko | 26 278,375 |
Španielsko | 19 141,819 |
Belgicko | 15 471,181 |
Maďarsko | 1 860,249 |
Holandsko | 1 074,559 |
Zdroj: Zväz chovateľov ošípaných na Slovensku |
Kto prepadol v testoch
Otestovali šesť vzoriek mäsa, päť z nich pochádzalo z krajín EÚ a jedna zo Slovenska. Za povšimnutie stojí bravčové mäso zo Španielska. Kým dorazilo na slovenský pult, prekonalo vyše 2 600 kilometrov. Bolo to na ňom vidieť. Zo všetkých skúmaných vzoriek bolo najtuhšie, malo najvyššiu hodnotu pH a v senzorickom teste, kde sa zmyslami posudzuje chuť, vôňa, konzistencia mäsa, dostalo z piatich bodov len dva.
Mäso dovezené z Nemecka malo najvyšší obsah tzv. voľnej vody. Spotrebiteľ si však nekupuje vodu, ale mäso. Poľská vzorka mala najnižší obsah bielkovín a najviac vytečenej šťavy. Mäso dovezené z Belgicka, kde nedávno zaregistrovali prvé ohnisko afrického moru ošípaných, malo na obale slovenskú oválnu pečiatku. To môže niekedy viesť k dojmu, akoby pochádzalo zo Slovenska. Martina Gondeková, ktorá mäso testovala, prirovnala farbu šťavy, čo vytekala z mäsa, k farbe zakaleného burčiaka.
Vzorka z Holandska sa vyznamenala zasa kančím pachom mäsa. Najlepšie dopadla slovenská vzorka mäsa, mala najkratšiu uhlíkovú stopu, teda mala najkratšiu cestu z farmy k mäsiarovi a odtiaľ na pult v obchode. Bolo to aj najvyššie hodnotené mäso (4,25 bodu z 5 možných.)
Prednosťou slovenského mäsa je nielen čerstvosť, ale aj to, že ide o mäso, ktoré má v porovnaní s dovážanou bravčovinou najnižšiu záťaž antibiotikami. Porovnajme na tlačovke zverejnené výsledky. Slovenské ošípané vykazujú hodnotu 43,2 mg antibiotík na kilogram živej hmotnosti, ale české 79,8, poľské 132,2, belgické 161,1, nemecké 204,8, španielske 242 a maďarské 245,5 mg na kilogram živej hmotnosti.
Zo všetkých týchto krajín prúdi na Slovensko bravčové mäso. Ľuďom sa musí zakrútiť hlava z toho, čo im servírujú dovozcovia, slovenské mäsokombináty a nadnárodné obchodné reťazce. V réžii tohto trojlístka sa totiž odohráva import mäsa, ktorý stále hrá prím v spotrebe obyvateľov Slovenska spomedzi všetkých druhov mäsa.
Produkcia bravčového mäsa na Slovensku za posledné tri desaťročia strmhlav upadla. Stavy zvierat oproti roku 1990 klesli na úroveň jednej štvrtiny. Napriek tomu, že chovatelia, ktorí zostali verní chovu ošípaných, zvýšili produkciu mäsa v prepočte na jednu prasnicu z 1,4 tony na 2,36 tony, krajina je sebestačná z pohľadu chovaných zvierat len na 40 percent. Keďže sa však takmer polovica z vykŕmených bravov vyvezie na zahraničné bitúnky, reálne sa k slovenskému spotrebiteľovi dostane len 20 percent doma vyrobeného bravčového mäsa.
Mor za dverami
Krátko po vstupe Slovenska do Európskej únie slovenské mäsokombináty aj s podporou verejných zdrojov zainvestovali do často až nezmyselnej modernizácie. Prešlo pár rokov a niektoré z nich, ako povedal šéf zväzu chovateľov ošípaných Andrej Imrich, zatvorili. Stalo sa tak v Zbrojníkoch, iné mäsokombináty sa úplne odstrihli od bitúnkov, pretože oveľa výhodnejšie bolo pre ne nakupovať mäso od mamutích západoeurópskych mäsofabrík.
Tie však najprv vybavia objednávky do Číny, Japonska, Kórejskej republiky, až potom prichádza rad na Slovensko. Často má na Slovensko prichádzať mäso dlhodobo skladované, ktorému sa už-už končí dátum spotreby. Aj takéto mäso slúži na výrobu rôznych špecialít vyrábaných podľa pôvodných receptúr. Pripomína to tragikomédiu s bryndzou, keď na jej výrobu niektoré bryndziarne dovážajú ovčie mlieko z Talianska, Francúzska. Výrobcovia sa bránia, že je tu predsa voľný trh, ale na druhej strane využívajú rastúci dopyt spotrebiteľov po slovenských výrobkoch. Tie by však mali byť vyrobené zo slovenskej suroviny.
Rad škandálov, naposledy s konským mäsom, viedol k tomu, že Brusel donútil označovať pôvod mäsa. Spotrebiteľ sa tak dozvie, kde bolo zviera chované, kde zabité a spracované. Lenže pri mäsových výrobkoch sa cestovná mapa suroviny nemusí uvádzať. Podpredseda SPPK Miroslav Štefček preto žiada, aby sa uvádzala aj pri výrobkoch. Jednoducho spotrebiteľ má právo vedieť, čo si kupuje a akú tortúru mäso vlastne podstúpilo na ceste k nemu. Pretože spôsob chovu a následne spracovania a dopravy produktu sa významne podpisuje na kvalite mäsa.
Poslední slovenskí chovatelia ošípaných zažívajú od leta bezsenné noci. Za hranicami Slovenska vyčíňa africký mor ošípaných, ale štát ešte stále neuvoľnil peniaze na diagnostiku. „Čakáme, že už-už prídu, lebo všetky peniaze, čo sme v našom rozpočte mali, sme už minuli,“ povedal ústredný riaditeľ ŠVPS Jozef Bíreš. Česko minulo doteraz na likvidáciu afrického moru ošípaných v Zlínskom kraji 300 miliónov korún. To iba dokresľuje, koľko boj s nákazou stojí, keď prepukne. Lepšie je nákaze predísť, ako ju potom draho hasiť.