Zaplavia teraz európsky trh tieto plodiny?
Ide o štandardnú procedúru. Nesúvisí to ani s dohodou, ktorú uzatvoril predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker s americkým prezidentom Donaldom Trumpom. Je to iba zhoda okolností. Neznamená to, že nás teraz zaplavia GMO plodiny. Takýchto schválených odrôd GMO je viacej, ku koncu minulého roka ich bolo okolo 30. Každý rok pribudnú dve, tri až päť, podľa toho, ako prechádzajú presne stanoveným procesom schvaľovania. Schvaľovanie GMO prebieha už dvadsať rokov. Niekedy proces trvá veľmi dlho, napríklad kvôli vzneseným pripomienkam, alebo vyvstanú pochybnosti a s preverovaním sa začne znova. Za posudzovanie je zodpovedný Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA).
Ako také schvaľovanie prebieha?
Firma musí predložiť všetky podklady, môžu to byť tisíce až desaťtisíce strán. Tieto podklady posúdi EFSA a následne vydá stanovisko, že je to v poriadku pre dané použitie. GMO sa schvaľujú pre použitie v potravinárstve alebo ako krmovina. EFSA nerobí vlastné laboratórne testy, tie dodáva žiadajúca strana. Využíva sa aj databáza vedeckých prác, pretože existuje obrovská škála štúdií. Tie sú vždy súčasťou schvaľovania. Každú GMO plodinu posudzujú podľa toho, čo je o tom známe po celom svete. Ešte zložitejší proces je, ak ide o schvaľovanie za účelom pestovania. V únii máme na pestovanie schválenú len jednu odrodu kukurice a v súčasnosti prebieha konanie o predĺžení povolenia.
Aká je situácia s GMO v Európe?
Väčšina európskych krajín, a tým myslím 27 z 28, dlhodobo používa GMO plodiny ako zdroj bielkovín do krmovín. Aj sója, aj kukurica sa dovážajú v obrovských množstvách. Ročný dovoz podľa údajov spred troch rokov je 30 miliónov ton GMO bielkovín do krmovín. Alternatíva pritom veľmi nie je. Objem výroby mäsa u nás je taký obrovský, že sa krmivo pre zvieratá nedá vypestovať v Európe. Na svetovom trhu dnes už prevládajú GMO bielkoviny. Nemodifikované bielkoviny v takom množstve, ako je potrebné, nie je možné získať, alebo len za výrazne vyššie ceny.
Produkty zvierat kŕmených GMO sa neoznačujú. Chystá sa zmena?
Neoznačuje sa to, lebo tie bielkoviny sa do krmovín procesujú. Pri trávení zvierat sa tá genetická informácia úplne rozbije. Nedochádza teda k jej presunu na zvieratá. Samozrejme, existuje skupina ľudí, ktorá by takúto informáciu o produkte chcela mať. Jednotlivé členské štáty majú možnosť dobrovoľne označovať, že zvieratá boli kŕmené bez GMO.
Ako je to u nás?
Na Slovensku tá možnosť v legislatívnom rámci je.
Prečo je zaujímavé takéto označovanie?
Je to výhoda pre výrobcov, že po splnení podmienok si môžu napísať bez GMO. Prebieha diskusia o tom, že by bolo vhodné podmienky pre GMO free zjednotiť. Kritériá v jednotlivých krajinách sa totiž môžu trochu líšiť. Možnosti na analýzu, či je to bez GMO, majú určité technické limity. Niektoré členské štáty majú pritom hodnoty nastavené na 0,2 percenta, iné na 0,1, niektoré dokonca 0,025. Podľa mnohých odborníkov nie je možné v prevádzkovom režime dosiahnuť takú presnosť, aby zodpovedala národným požiadavkám mimo laboratórnych podmienok. Ďalšia vec je, že obilie, kukurica či sója sa dovážajú v obrovských lodiach. Tie transporty prevážajú GMO aj nie GMO plodiny. A aj keď sa loď poriadne vyčistí, stačí aby v nejakej štrbine zostali dve zrnká, a môže sa stať, že nameraná hodnota vyskočí.
Čo hovoria štúdie o dosahu GMO na zdravie ľudí?
Väčšinová vedecká literatúra preukazuje, že nie je žiaden dôvod očakávať dosahy aj v prípade, ak by človek schválenú GMO skonzumoval. Nedá sa však zovšeobecniť, že by žiadna GMO plodina nemala dosah na ľudské zdravie. Potom by nebolo potrebné testovať. No v prípade, že to prejde testovaním, máme vysokú mieru garancie, že to zdraviu neškodí.
Dá sa povedať, že to, čo prejde schvaľovaním v únii, je bezpečné?
Kritéria pre schválenie v Európe sú najprísnejšie na celom svete. Nikto nie je taký prísny. Ľudia sa boja samotnej genetickej modifikácie, ale to, čo prekáža, sú skôr iné veci. Komisia už v minulosti odporúčala, aby zmeny nemali ako marker gén pre rezistenciu na antibiotiká. Keď sa vytvára genetická modifikácia, tak sa robia tisíce pokusov. Potom musia nájsť, kde sa im to podarilo. Spoločne s modifikáciou preto vnesú aj gén na určitú rezistenciu voči antibiotikám. Celú vzorku následne posypú daným antibiotikom, prežijú len odolné vzorky. No ak tam gén s rezistenciou na antibiotikum zostane, nastane riziko, že sa vyselektujú v prírode rezistentné kmene baktérií, ktoré by mohli škodiť ľudskému zdraviu. Ide o nepriamy účinok, keďže to zhoršuje situáciu s antimikrobionálnou rezistenciou medzi baktériami. Preto Komisia pri nových odrodách, ktoré idú na trh, požaduje, aby tam nebol gén na antimikrobionálnu rezistenciu zachovaný. Ešte existujú GMO, ktoré ho majú a boli schválené, lebo na to nie je legislatíva, len odporúčanie. Firmy sa však už snažia nové GMO dávať bez toho.
Aký dlhý proces je schvaľovanie?
Ak by všetko prebiehalo hladko, neboli tam záujmové skupiny, tak za šesť mesiacov by prebehol posudzovací proces a za ďalších šesť by bolo rozhodnuté. Normálny proces by tak trval rok až dva roky. V minulosti však boli niektoré žiadosti schvaľované aj päť či sedem rokov.
Prečo?
Keď už boli zanalyzované, tak prišiel niekto s tým, že na svete je nový vedecký článok. Pamätám si aj prípady, keď to trvalo 12 rokov.
O čo išlo?
Okolo rokov 2010 až 2015 bola veľká diskusia, ktorá niektoré žiadosti výrazne zdržala. Počas ich schvaľovania prišla EFSA s novými požiadavkami, na to, aké testy musí žiadosť obsahovať. Pôvodne nemuseli všetky GMO rastliny dokladať 30-dňový test na potkanoch. Nebol na to vedecký dôvod, tak sa to nerobilo, keďže je to drahé. Medzitým vyšli ďalšie publikácie, tak to EFSA zaradila. Metodológia sa vyvíja a sprísňuje. To je na jednej strane lepšie pre ľudí, no podľa niektorých vedcov je to zbytočné a stojí to veľa peňazí. Zo súťaže to vylučuje menšie firmy a necháva to priestor len tým gigantom, ktoré tak strašne nemáme radi. Takže to nie je vždy čierno-biele.
Ladislav Miko (57)
Stojí na čele Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku od začiatku tohto roka. Pochádza z Košíc. Vyštudoval biológiu a ekológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Viedol odbor ochrany prírodných zdrojov generálneho riaditeľstva pre životné prostredie Európskej komisie. V roku 2009 bol v Českej republike ministrom životného prostredia v úradníckej vláde Jana Fischera. Následne pôsobil na generálnom riaditeľstve EK pre zdravie a bezpečnosť potravín.