Do úvahy pripadá napríklad americká sója. Európa ju potrebuje predovšetkým na výrobu bravčového a hydinového mäsa. Stop na sóju z USA by posilnil Argentínu a Brazíliu.
Kým Trump sa nerozpakoval vyhlásiť clá bez väčšej diskusie, Brusel volí opatrnejšiu taktiku. Ponechal si čas do 20. júna, kým sa rozhodne, čo definitívne zaradí na zoznam „potrestaných“ amerických produktov. Aj keď nutkanie zaradiť sóju medzi výrobky so zvýšeným clom je veľké. Z celkovej spotreby 34 miliónov ton sóje v Európe pokrývajú americkí exportéri takmer jednu tretinu. Zdražiť sóju znamená chytiť pod krk amerických farmárov, ktorí tvoria významnú časť volebného elektorátu republikánov.
Len 10 percent z ročnej spotreby sóje
USA sú spolu s EÚ najväčšími výrobcami potravín na svete. To chcú využiť Mexičania aj Kanaďania, ktorí sa chystajú precliť americké poľnohospodárske produkty. Lenže Brusel si musí dobre rozmyslieť, čo vlastne urobí. Zdá sa, že nie je nič jednoduchšie, ako uvaliť vyššie clá na sóju, veď Európska únia odmieta geneticky modifikované potraviny. Pri sóji však chodí po tenkom ľade, sama totiž vyrába len okolo 2,5 milióna ton, teda ani nie 10 percent z celkovej ročnej spotreby.
„Brusel nechce pestovať GMO sóju, pretože sa bojí, aby sa jej osevmi nezavliekli na európske farmy geneticky modifikované odrody sóje,“ povedal Marián Uhrík, šéf Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností. Pri dovoze sóje však už tento principiálny postoj Európska komisia neuplatňuje. Väčšinu dovážanej sóje, presnejšie sójových šrotov, tvorí produkcia nakúpená z fariem, ktoré pestujú geneticky modifikovanú sóju.
Táto bruselská benevolencia má praktické pozadie. Predovšetkým západná časť Európy nevie kvôli prímorským klimatickým podmienkam dorobiť sóju v požadovaných objemoch. Aj to je dôvod, prečo podľa Miroslava Šebeka zo spoločnosti Agro Bátka uplatňuje iný meter na pestovanie a iný na nákup sóje. „Potrebujú ju, lebo bez sóje, ktorá je koncentrátom najcennejších bielkovín, nedokážu konkurovať vo výrobe mäsa,“ myslí si Šebek.
Slovensko robí GMO free
Iná situácia vládne v strednej a vo východnej Európe. V nových členských štátoch sa rozmáha pestovanie sóje. Sú tu teplejšie letá a keďže sa zlepšili technológie, rastú úrody a pestovanie sa stáva rentabilným. Na rozdiel od najväčších svetových producentov – USA, Brazílie, Argentíny a Kanady, sójové bôby nie sú geneticky modifikované a majú v Európe vynikajúci odbyt.
Slovensko bolo desaťročia odkázané na dovoz sóje, teraz sa však situácia mení. Najmä za posledných desať rokov plochy rýchlo rastú „Vlani sa sója podľa oficiálnych štatistických údajov pestovala už na ploche 43 900 hektárov a z tejto výmery sa dopestovalo 103 600 ton sóje. Je to takmer také množstvo, aké krajina potrebuje k svojej sebestačnosti,“ hovorí Marián Uhrík.
Má to však jeden háčik. Sója, ktorá sa dopestuje na Slovensku, keďže nie je geneticky modifikovaná, sa vo veľkom vyváža a naspäť sa na kŕmne účely dováža to, čo svet ponúka. Nedá sa teda vylúčiť, že podobne ako v ostatnej Európe sa aj na Slovensku kŕmia ošípané, hydina či dobytok sójovými šrotmi z geneticky upravenej sóje.
„Slovensko ako jedna z mála krajín EÚ si môže dovoliť dopestovať dostatok sóje a vyrobiť kŕmne zmesi pre všetky hospodárske zvieratá a spotrebiteľom dodať mlieko, mäso a vajíčka bez geneticky modifikovaných krmív,“ tvrdí Marián Uhrík, šéf Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností.
Pravda, to znamená viac sóje spracovať doma, a to či už priamo na ľudskú výživu, alebo ako komponent do kŕmnych zmesí. Vlani vybudovala spoločnosť Gamota JR v Malých Stracinách vo Veľkokrtíšskom okrese závod na spracovanie 60-tisíc ton. Na to, aby sója zostala na Slovensku, musia však pestovatelia dostať viac peňazí ako v zahraničí.
Kto ako dotuje
„Situácia na trhu so sójou sa rýchlo mení v prospech producentov GMO free sóje,“ hovorí Anton Zsiga z Gamota JR. Všetky okolité krajiny neváhajú podporiť pestovateľov sóje. Maďarsko ide rozšíriť pestovanie sóje na plochu 200-tisíc hektárov a dáva svojim farmárom podporu 340 miliónov eur, Rakúsko 180 miliónov eur a Česká republika 150 miliónov eur.
Podľa Zsigu by slovenskí farmári potrebovali na zrovnanie kroku s konkurenciou podporu okolo sto eur na hektár. Ministerstvo pôdohospodárstva podporu neodmieta, ale zatiaľ ju bližšie nešpecifikovalo. Hovorca rezortu pôdohospodárstva Vladimír Machalík uviedol, že s podporou rátajú, a to v rámci Zelenej nafty. Inými slovami povedané, lacnejšiu naftu by dostali nielen zeleninári, ovocinári, ale aj pestovatelia sóje.
Podľa Miroslava Šebeka by sa veci rýchlejšie riešili, keby do nich bola bezprostredne zainteresovaná aj západná časť Európy. Pestovanie sóje sa však sústreďuje v nových členských krajinách, kým staré sú prevažne iba konzumentmi. Prípadné clo na americkú sóju by mohlo viesť k tomu, aby sa podporila výroba v Európe. Teraz sa ukáže, či je Brusel schopný naliať peniaze aj do východnej Európy, kde sú podmienky vhodné na pestovanie sóje.
Produkcia, ktorá sa vypláca
Sója je pritom plodinou, ktorá ozdravuje osevné postupy. V posledných rokoch sa na poliach striedajú najmä obilniny, olejniny a kukurica. Keďže sója vie využiť aj vzdušný dusík, netreba do pôdy dodávať ani toľko dusíkatých hnojív. Kvôli vynikajúcej skladbe esenciálnych aminokyselín má nezastupiteľné postavenie najmä vo výžive ošípaných a hydiny a čoraz viac sa presadzuje v ľudskej výžive.
Na Slovensku sa ju pokúšali poľnohospodári pestovať ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia s cieľom obmedziť drahé dolárové dovozy. Práve na dolároch však zhavarovalo jej pestovanie. Komunistický štát nemal dosť peňazí na nákup herbicídov a zaburinené porasty dávali nízke úrody. Teraz sú k dispozícii výkonnejšie odrody, kvalitné ochranné prostriedky, čo sa prejavilo na rastúcich úrodách. Vlani bola priemerná úroda 2,33 tony na hektár. A to je už produkcia, ktorá sa začína vyplácať.