Ako advokátka sa špecializujete na internet a na právnu stránku spojenú s týmto fenoménom. Ako ste sa k tomu dostali?
V roku 2013 som na Univerzite Sapienza v Ríme obhájila niečo ako svoju „rigoróznu prácu“ na tému zneužívania daňového práva v celosvetovom meradle. Kauzy, ktoré v nej rozoberám, sa týkali hlavne veľkých nadnárodných spoločností, a tiež nového fenoménu, high tech spoločností. Teraz sme v roku 2018 a veľa sa v tejto veci nezmenilo, napriek tomu, že spoločnosti ako Google, Apple, ale aj Amazon alebo ďalšie majú miliardové zisky. A vďaka veľmi inteligentnej fiškálnej architektúre dokážu tieto zisky pekne skryť a výsledok je: daňový základ nula.
Aký je pohľad na problematiku v Taliansku?
Žijem medzi Slovenskom a Talianskom, zapodievam sa komparatívnym právom. Keď som začala ako koncipientka v advokátskej kancelárii, sústredila som sa najmä na taliansku klientelu – tak som prenikla do talianskej mentality. Taliani sú mimoriadne invenční, aj vo fiškálnej a daňovej oblasti. Na Slovensku sa rozmýšľa viac-menej lokálne, ale vo svete to neplatí. Hlavne pri internete, ktorý nepozná hranice.
Pokiaľ ide o využívanie internetu, veľa vecí nie je pod kontrolou…
Nič, čo sa týka internetu nie je pod kontrolou.
Do akej miery teda daňová legislatíva podchytáva fungovanie high tech spoločností?
Vypichla by som tri prípady: Google, Apple a Amazon. Poďme do USA. Apple je americká spoločnosť, ktorá má základné organizačné, riadiace a kontrolné sídlo, teda povedzme hlavný stan, v Kalifornii, čiže v Amerike. V Kalifornii je však potrebné platiť istú daň. Je to malá daň, 8,8 percenta, daň z príjmov právnických osôb. Ale aby sa Apple vyhol aj tejto malej dani, fakticky ostal stále v Kalifornii, oficiálne sídlo spoločnosti však presunul do Nevady. Čo je asi len o 200 kilometrov ďalej, ale daň z príjmov právnických osôb je tam nulová. Ergo, spoločnosť s miliardovými ziskami platí takmer nulovú daň z príjmov.
Čiže Nevada je pre ňu daňový raj.
Predtým, ako vás z niečoho obvinia, sa s vami chcú dohodnúť. Takže Apple sa dohodol s finančnou správou Talianska a zaplatil jej daňovú pokutu vo výške 318 miliónov eur.
Svojím spôsobom daňový raj. Dôležité je, že táto obchodná operácia nemala žiadne obchodné ospravedlnenie, teda žiadne iné výhody ako daňové. Americký daňový úrad zistil, že Apple má vysoké príjmy a začal tzv. daňové konanie. Aj preto, že Apple z Nevady takmer 70 percent príjmov odvádza svojej dcérskej spoločnosti, ktorá má sídlo v Dubline. Prečo? Pretože v Dubline jednoducho neexistuje daň z práva priemyselného či duševného vlastníctva. Čiže Apple svoje ochranné známky predal vlastnej dcérskej spoločnosti do Írska, kde z nich nemusí platiť daň, a tým úplne vynuloval svoje daňové zaťaženie. To však Applu nestačilo, z írskej spoločnosti so sídlom v Dubline prúdi časť jej príjmov do Holandska a odtiaľ do ďalších daňových rajov. Príjmy, ktoré dosiahne v Írsku a prejdú do ďalších dcérskych spoločností, nie sú totiž v Holandsku zdaňované. V holandskom daňovom systéme sa nezdaňujú príjmy, ktoré neskôr budú prevedené do inej krajiny. Táto operácia v skutočnosti nie je obchodnou operáciou, je to čisto fiškálny daňový ťah, aby sa spoločnosť vyhla plateniu daní. Cesta týchto príjmov je krivolaká a celkové daňové zaťaženie je v konečnom dôsledku nulové.
Pritom ide o príjmy firiem, ktoré majú najväčšie zisky.
Presne tak.
Európska komisia uvažuje o tom, že internetové giganty by mali platiť trojpercentnú daň z obratu. Čo si o tom myslíte?
Poviem vám, ako to funguje dnes. Apple fiškálnymi operáciami medzi Írskom, Holandskom, Luxemburskom a Panenskými ostrovmi docielil, že zo svetových profitov, ktoré mal za rok 2013 – čo predstavovalo cca 34 miliárd USD – platil dane zo sumy asi dve miliardy 400 miliónov. Len na porovnanie: spoločnosť Walmart v tom istom roku zaplatila daň 5 miliárd 900 miliónov zo zisku 24 miliárd.
Spoločnosť Apple pôsobí aj na Slovensku…
Áno a jej zisk z predaja jej výrobkov a služieb je otázny. Takéto „invenčné“ zdaňovanie si všimli aj orgány štátov Európskej únie. Ja a moji kolegovia sme sa zaoberali hlavne Talianskom. Taliansko otvorilo v Miláne trestné konanie voči spoločnosti Apple vo veci daňového podvodu. Aby sa Apple vyhol akémukoľvek ďalšiemu trestnému konaniu, s Talianskom sa dohodli. Apple v Taliansku zaplatil tzv. pokutu. Taliani sú šikovní. Predtým, ako vás z niečoho obvinia, sa s vami chcú dohodnúť. Takže Apple sa dohodol s finančnou správou Talianska a zaplatil jej daňovú pokutu vo výške 318 miliónov eur. Pôvodná daňová pokuta však mala byť 879 miliónov eur. Existuje totiž tzv. hypotetická daň, ktorá sa určuje podľa tabuliek. Ak je podozrenie z daňového podvodu a daňové orgány nevedia, aký ste mali príjem, uvažuje sa o tzv. hypotetickej dani podľa tabuliek. Hypotetická daň Applu mala byť 879 mil. eur.
Väčšina ľudí si zvykla využívať Gmail. Čoraz viac im však prekáža, že im vnucuje reklamu alebo určité články.
Podprahovo vám podsúvajú presne to, čo vás „zaujíma“, resp. „by vás malo zaujímať“. Hardcore biznis spoločností ako Facebook, Twitter, Google a ostatných internetových nosičov reklamy, nie je nič iné, ako istá forma marketingového výskumu hraničiaca so psychologickou špionážou a psychologickým výskumom ich užívateľov. Veď v takom zmysle sa vyjadril aj zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg – parafrázujem: Vytvorili sme systém, ktorý umožňuje profitovať na psychickej vulnerabilite ľudí. A takto dokážeme predávať a manipulovať ľuďmi.
Ale čo teraz, keď sú Google a sociálne siete tak masovo využívané?
Domnievam sa, že spoločnosť, ako je Google, ale aj ostatné high tech spoločnosti, sú oveľa viac vpredu, ako sú naši zákonodarcovia. Nevieme, ako ďaleko už zašli, pretože každý má právo na ochranu obchodného tajomstva. Výskumy však ukazujú, že ich zámerom je urobiť z fyzickej osoby, z človeka rozmýšľajúceho a citlivého, stvorenie hommo economicus, ktorého cieľom je kupovať, kupovať, kupovať. Hlavným predmetom zárobkov a činnosti internetových spoločností a sociálnych sietí obzvlášť je reklama. To isté platí o Facebooku. Nebol stvorený na to, aby sme všetci spolu komunikovali, mali sa radi a dávali si lajky.
Aj keď Facebook sa tvári, že áno.
Facebook bol stvorený na to, aby predával reklamu, lebo reklama ho platí. Keďže sociálne siete sú služba, ktorá je zadarmo, musíme si uvedomiť, že tovarom sme my. A keďže tovarom sme my, chcem vedieť, za čo ma predávaš, komu ma predávaš a na základe akých kritérií. Sú výskumy, ktoré boli urobené v Cambridgei alebo na iných veľkých svetových univerzitách, ktoré jasne hovoria, že psychológom z týchto univerzít stačí desať klikov, aby pochopili, aký ste typ záujemcu. Stopäťdesiat klikov už je viac ako postačujúcich na to, aby vás spoznali lepšie, ako vás pozná váš rodinný príslušník.
Takže čo? Nelajkovať a neklikať?
Hm, to je otázka pre psychológov, nie pre mňa, poradila by som však začať sa kritickejšie pozerať na veci, dávať si otázky a trvať na odpovediach! Neuspokojiť sa s hocakou odpoveďou. Myslím si, že treba začať od školenia, vzdelávania občanov. Je potrebné, aby si ľudia v čo najširšej miere uvedomili, že prílišná naivita je rizikom. V istej miere by k tomu mala prispieť nová európska legislatíva, ktorá bude účinná od 25. mája – ide o opatrenie GDPR, ktoré má zabezpečiť lepšiu ochranu osobných údajov – tzv. cookies už budú postavené mimo zákona.
Cookies už budú zakázané?
Áno, pretože vám boli násilne vnucované. Ak ste klikli na nejakú reklamnú stránku, objavilo sa vám okienko, že „používame cookies“ a že s tým súhlasíte. Museli ste to odkliknúť, lebo sa vám inak nemuseli zobraziť všetky informácie tej stránky. Vy tým, že súhlasíte s jednou službou, nemusíte automaticky súhlasiť s ďalšími produktmi. Ak súhlasíte s odovzdaním dát jednému prevádzkovateľovi, ten ich nemôže sprostredkovať ďalším bez vášho výslovného písomného informovaného súhlasu. Nedá sa však povedať, že účinnosťou GDPR nebude aj naďalej dochádzať k zneužívaniu osobných údajov. Zasmiala som sa na tom, ako je zabezpečená ochrana maloletých.
Nie je predsa možné ochrániť deti len legislatívou.
Absolútne. Zákon hovorí o tom, že stačí, ak na webovej stránke vo formulári dieťa vyhlási, že mama a oco mu dali súhlas s prezeraním si stránky a so zverejnením jeho osobných údajov. Nie je to však kontrolovateľné.
Úsilie kontrolovať internet pod ušľachtilými zámienkami máva iný efekt – v niektorých štátoch vedie k obmedzeniu slobody prejavu a slobodného prístupu k informáciám. Turecká vláda napríklad zablokovala wikipédiu. Zdôvodnila to hrozbou terorizmu a štvavou kampaňou proti Turecku.
Je to veľmi komplexná téma. Jedna vec je ochrana maloletých, druhá vec je sloboda prejavu. Maloletých musíme chrániť, ale tak, že ich naučíme, čo je reklamný materiál a čo je pravdivá informácia, akú má táto informácia hodnotu a akú hodnotu má údaj dieťaťa o jeho trvalom bydlisku a telefónnom čísle. A čo sprístupniť maloletým. Keď sme boli malí a išiel v televízii „neslušný“ film, mama okamžite povedala: do postele. Dnes to neexistuje. Moja päťročná neter sa môže dostať na internete k tým istým materiálom ako ja. Je toto ochrana maloletej?
Navyše, dnešné deti sú aj technicky zdatnejšie ako dospelí, ťažko im niečo zakazovať.
Súhlasím. Moja neter je toho príkladom.
Pomôže zrejme jedine výchova…
Presne tak. Na druhej strane, ak si pozrieme dohovor o právach detí, je tam jasne stanovené, že každý štát má vyvinúť všetko úsilie na to, aby dokázal ochrániť záujmy maloletých. Aby dochádzali ku kontaktu len so situáciami, ktoré budú pozitívne vplývať na ich psychický a emocionálny vývoj. Štát tým, že dá maloletému internet, ho absolútne nechráni. Tu sa otvára problém. Samozrejme, cenzúra internetu je neprípustná. Čaká nás ešte veľa problémov a veľký nápor na súdy.
Súd v Berlíne vymeral Facebooku pokutu 250-tisíc eur za to, že nemal zabezpečené niektoré predvolené nastavenia. Bude takýchto žalôb pribúdať?
Áno a my všetci sa budeme musieť na tieto procesy poskladať. Pretože týmito podaniami sa budú zaoberať súdne orgány platené z našich daní. My platíme povedzme 19– až 25-percentné dane z nášho príjmu. Priemerná mzda na Slovensku je 883 eur. My ako občania pekne chodíme do práce, plníme si občianske povinnosti a zarobíme okolo 880 eur, z čoho zaplatíme 19-percentnú daň. Ale niekto, kto mi spôsobí problém – napríklad, že moju dcéru bude obťažovať nejaký cyber stalker, ktorý si ju našiel na sociálnej sieti – nezaplatí žiadnu daň? Štát pritom musí na tento účel vzdelať vyšetrovateľov, musí sa vedieť technologicky vyzbrojiť, aby nás bránil voči takémuto konaniu. Stojí to veľa a kto to zaplatí? Znova raz ten, kto zarába 880 eur, a nie niekto, kto zarába 3 miliardy, ako napríklad Facebook. V tom je to absurdné, to je tá daňová nespravodlivosť, a vlastne aj sociálna nespravodlivosť.
Ale čo s tým?
Nepochybujem, že technologický pokrok je vítaný a veľmi pozitívny. Ale má aj negatívne stránky. Je nevyhnutné, aby nielen na úrovni Európskej únie, ale aj na celosvetovej úrovni, sa zaviedli také pravidlá, že tieto high tech giganty – ktorých pozitívny aspekt ide ruka v ruka s negatívami – boli nútené platiť to, čo treba. Google, Amazon, Apple a ďalšie spoločnosti majú miliardové zisky. A to sme ešte nepovedali, kde tento obrat dosiahli, komu budú platiť a na základe akých kritérií.
Nie je to vôbec zadefinované?
Krajiny ako Nemecko, Veľká Británia, Španielsko a Taliansko, aby sa vyhli daňovým únikom, si jednoducho uplatnili nasledujúci systém: obvinili tieto spoločnosti z daňových podvodov a usilovali sa s nimi dohodnúť – mimosúdne získať nejaké peniaze.
Je to zadefinované v nariadení Európskej komisie, ktoré je len provizórne a pracuje sa teraz na nariadení, ktoré bude definitívne. Na to, aby sme mohli zdaniť subjekt, potrebujeme vedieť, kto je ten subjekt, kde je daňovým rezidentom a čo budeme zdaňovať – lebo teraz niektoré z týchto spoločností zdaňujú len na dobrovoľnej báze iba niektoré príjmy a len z niektorej reklamy. Povedzme, že firma, ktorá má dnes sídlo v Nevade, bude poskytovať služby na Slovensku, v Rakúsku, v Anglicku, všetko bude platiť v Nevade, a potom to prenesie do Írska, kde zaplatí nulu, ďalej prenesie zisky do Holandska a na Bermudy – a nakoniec tá firma povie: veď ja som u vás nepodnikala, nemám tam stálu organizačnú zložku alebo softvér. Internet je bez hraníc.
Kto je daňovým rezidentom teraz?
Podľa zákona o dani z príjmov je daňový rezident ten, kto má buď trvalý pobyt, alebo vykonáva činnosť na území na základe zákona o dani z príjmov. Pri právnickej osobe je to spoločnosť, ktorá má sídlo na území Slovenskej republiky alebo kde prevažná časť činnosti je na území Slovenskej republiky. V prípade fyzických osôb ide o trvalý pobyt – tam sú faktory, ktoré určujú daňové sídlo. Ako však určíme daňového rezidenta pri spoločnosti, ktorá je všade?
Legislatíva to nerieši?
Pri internetových spoločnostiach je daňová rezidencia určená miestom, kde majú umiestnený softvér. To znamená, že tam je jej „daňové“ sídlo a tam je daňová rezidencia. Zľahčujem, ale v zásade je to tak. A táto je v prípade Googlu na Bermudách. Kde si umiestnim softvér? Zrejme tam, kde sa nijaká daň zo softvéru neplatí. Napriek tomu, že celá riadiaca a výkonná činnosť prebieha v úplne iných štátoch. Takýmto spôsobom Google premiestňuje svoje príjmy. Vysvetlím vám to na príklade Talianska. Talianska firma chce publikovať na internete reklamu. Google jej predá reklamné miesto prostredníctvom svojho írskeho sídla – Google Irish. To, čo Google zarobí za túto operáciu, by bolo zdaňované 12,5-percentnou daňou. Ale keďže tento zisk putuje tzv. zónou taxfree do Holandska, a potom z Holandska taktiež zónou taxfree do ďalšej írskej spoločnosti, ktorá vykonáva tzv. kontrolnú činnosť voči tomu sídlu na Bermudách, dostaneme sa k tomu, že zdaňuje takmer nulu. Vďaka tomuto mechanizmu spoločnosť, ktorá zarába v niektorom zo štátov EÚ cca 12,5 miliardy, nezaplatí na daniach ani 24 miliónov.
No netýka sa to len Googlu…
Áno, hovorme aj o Amazone, o Starbuckse a ďalších. Krajiny ako Nemecko, Veľká Británia, Španielsko a Taliansko, aby sa vyhli daňovým únikom, si jednoducho uplatnili nasledujúci systém: obvinili tieto spoločnosti z daňových podvodov a usilovali sa s nimi dohodnúť – mimosúdne získať nejaké peniaze. Je dokázané, že po USA je pre Google najväčším trhom Veľká Británia. Čo je smiešne, keď uvážime, že Google platil vo Veľkej Británii v roku 2012 daň 4,25 percenta a zisk bol 3,1 miliardy dolárov. Preto je nevyhnutné, aby sme sa dopracovali k tomu, aby tieto spoločnosti boli zdaňované a aby sa určili kritériá, ako ich zdaňovať. Prečo k tomu do dnešného dňa nedošlo? Odpoveď prenechávam na fantázii každého. Pokiaľ ide o fungovanie daňového zákonodarstva na úrovni EÚ, platí, že každý zo štátov je v oblasti vlastnej daňovej legislatívy v zásade autonómny. Ale pokiaľ ide o spoločné dane, je nevyhnutné, aby došlo k jednomyseľnej dohode na úrovni EÚ, teda štáty musia súhlasiť s tým, aby sa istá daň zaviedla celoplošne vo všetkých krajinách únie. No krajiny ako Malta, Cyprus, Luxembursko, Írsko a Holandsko, tzv. krajiny tax friendly, sú proti tomu, aby to tak bolo. Sú totiž konkurencieschopné len tým, že majú výhodné daňové zaťaženie.
Súd u nás nedávno pozastavil činnosť spoločnosti Uber, ktorá čelila tlakom klasických taxikárov. K podobnému postupu došlo aj v iných štátoch a Uber sa vraj presunul na iné kanály.
Ako hovoria Taliani: urobí sa zákon a nájde sa tisíc možností, ako ho obísť.
Podobne populárna je aplikácia Airbnb. Tiež sa zrejme cestovným agentúram nepáči, že ich pripravuje o zisk.
Ide o istý hybrid, ktorý bol ťažko zaraditeľný medzi klasické formy obchodovania a zdaňovania. Airbnb stále zastával stanovisko, že plní len úlohu sprostredkovateľa, akéhosi reklamného pútača a tam sa končí jeho funkcia. V roku 2015 zaplatil Airbnb v Taliansku na daniach 45 000 eur. Prostredníctvom tejto spoločnosti sa uzavrelo viac ako 5,6 milióna zmlúv. Aký bol zisk spoločnosti z uzavretia týchto zmlúv v Taliansku, je záhadou… A všetky tieto peniaze leteli do Írska, kde má spoločnosť sídlo.
Ľudia si dnes hľadajú priamejšie cesty na zadováženie služieb v každej oblasti, nechcú platiť zbytočne viac.
Stále budeme vedení k tomu, aby sme čo najlacnejšie kúpili tovar alebo službu. To platí aj o spôsobe daňového plánovania – nie je žiaden zákon, ktorý hovorí, že daňovník je povinný zvoliť si najťažšiu, najvyššiu formu zdaňovania. Aj spotrebiteľ má takéto práva, preto treba vytvárať priestor na to, aby si čo najlepšie a najkvalitnejšie nakúpil za čo najnižšie ceny, a zároveň ho chrániť. A zároveň, aby tí, ktorí na spotrebiteľovi zarobili, zaplatili primerané dane. Symetria a synalangma – tak, ako to je pri dobrých zmluvách.
Tu sa dostávame už k filozofickým a politickým otázkam, keď hovoríme o tom, že najbohatší reprezentanti kapitalistického systému sú de facto oslobodení od daní alebo sú zvýhodnení pri ich platení, čím sa šialene podporuje konzum.
Už Macchiavelli vravel: „Každá moc má tendenciu kumulovať moc.“ A ja dodávam: Peniaze majú tendenciu kumulovať ďalšie peniaze. Za predpokladu, že za základnú hodnotu si zvolíme moc a peniaze. Ak si za základnú hodnotu zvolíme sociálnu a daňovú spravodlivosť, algoritmy fungovania celého politického a ekonomického systému sa zmenia.
GDPR sa javí ako užitočná právna úprava, ale niektorí odborníci na informačné technológie ju kritizujú – táto legislatíva nie je absolútne vymáhateľná v krajinách mimo EÚ. Nejaký čínsky e-shop sa ňou vôbec nebude riadiť.
Problém je v tom, že je to vyslovene norma EÚ, teda platná a vynútiteľná len v štátoch únie. Žiaden iný štát mimo EÚ nebude zaväzovať. Je ťažké dať do pút internet. A Čína má ostentatívny prístup k akejkoľvek dohode s okolitým svetom, pokiaľ jej to ekonomicky nevyhovuje. Poviem príklad, pred časom ma kontaktoval jeden klient, ktorý podpísal so svojím čínskym obchodným partnerom zmluvu. Dohodli sa v nej, že v prípade sporu zo zmluvy bude kompetentný na rozhodnutie Viedenský arbitrážny súd. Na súde vo Viedni síce vyriešime náš arbitrážny spor, ale pre klienta to bude nevymáhateľná pohľadávka, pretože Čína nepodpísala dohodu o uznávaní arbitrážnych rozsudkov. V Číne napríklad neexistuje kontrola ochranných známok a ich rešpektovanie. Čínske produkty, ktoré sa predávajú cez Alibabu alebo Amazon mnohokrát nerešpektujú pravidlá o ochrane autorských práv či obchodnej známky. Predávajú kabelku Louis Vuitton za 100 eur, ale nie je to pravá vuittonka. Kúpite si štyri kabelky Louis Vuitton cez Amazon alebo cez Alibabu, a príde vám šmejd. Louis Vuitton alebo iná spoločnosť, ktorá si dáva záležať na značke – na politike ochrany biodiverzity, environmentu, ktorá rešpektuje ľudskú prácu – tak stráca na goodwille. Urobíte si super meno, vyrábate super kvalitu a príde nejaká Alibaba, ktorá vám to celé zničí.
Neobráti sa nová legislatíva, ktorá počíta s obrovskými pokutami za nedodržiavanie ochrany osobných údajov, proti tým najmenším?
Podľa aktuálneho zákona maximálna pokuta za porušenie ochrany nakladania s osobnými údajmi je 200-tisíc eur. Podľa nového to bude 20 miliónov až 4 percentá z celosvetového obratu. Znova sa však obávam, že to bude ako s trestnoprávnym konaním. Že ten, čo ukradne rožok, ide sedieť, a ten, kto preleje miliardu, býva oslobodený. Pre každého z nás budú v súvislosti s GDPR zvýšené náklady. Ale pokiaľ ide o pokuty, tie by mali byť proporcionálne jednak k zisku spoločnosti, jednak k škode, ktorú spôsobila. Nemôžeme škodu, ktorú spôsobí Amazon, porovnávať so škodou, ktorú spôsobí nejaký lokálny e-shop.
Okrem ekonomických aspektov je tu ešte iný: ľudia prepadajú paranoji. Obávajú sa, že komunikácia cez kanály, ktoré sme si zvykli bežne používať – Gmail, Facebook, Messenger, nie je bezpečná. Máme všetko šifrovať?
Aj do šifrovaných správ sa predsa vie ten, kto šifrovanie vymyslel a spravuje ho, dostať.
Jasné. Ale povedzme, že by sme predsa len aj bežnú komunikáciu šifrovali. Veľmi by nám to skomplikovalo život.
V zásade platí to, že ten, kto vie systém vytvoriť, ho vie aj zneužiť. To znamená, že každá ochrana je ochranou len do istého času a do istej miery. Potom bude prekonaná.
Znie to depresívne. Aká je vízia? Máme žiť v strachu a paranoji?
Nie. Iste, ak sa tým budeme podrobne zaoberať, určite budeme mať depresiu. Ale dôležitá je občianska informovanosť, občianske vzdelanie. Uvedomiť si, že moje údaje sú všetko, čo mám.
Ku škandalóznemu zneužitiu údajov z Facebooku došlo napríklad pred americkými voľbami. Napríklad gejom sa častejšie zjavovala reklama na Trumpa, keďže tí sa vraj boja islamu, proti ktorému Trump brojil.
Malo by sa uzákoniť, čo je bloger a čo je novinár, a aj bloger by mal byť zodpovedný za to, čo publikuje.
Tristotisíc klientom bol ponúknutý personálny test spoločnosti Global Source Research. Ide o spoločnosť, ktorá robí psychologický monitoring, ich hardcore biznis je psychologický marketing. Pôvodne sa zameriavali len na to, čo ovplyvňuje ľudí pri ich rozhodovaní. Tých tristotisíc užívateľov súhlasilo s testom, ktorý si stiahli ako kvíz, ako aplikáciu. A spoločnosť Facebook sa vďaka tejto aplikácii dostala k dátam všetkých ich priateľov na sociálnej sieti a k všetkým ich kontaktom, pretože pri sťahovaní tej apky museli dať súhlas so sťahovaním osobných údajov, poskytli svoj e-mail a tak ďalej a tak ďalej. Spoločnosť sa tak dostala aj k údajom ich priateľov a k údajom priateľov týchto priateľov. Nakoniec sa spoločnosť dostala až k údajom cca 85 miliónov ľudí. Dáta z Facebooku odkúpila spoločnosť Cambridge Analytica a využila ich na vedecké účely. Skúmala jednak marketing služieb a tovarov, jednak politický marketing.
Vytvorila identikit voliča a skúmala možnosti, ako je možné tohto voliča ovplyvňovať. Na základe desiatich lajkov zistia, aký je váš identikit profil. Psychológ ľahko pochopí, ako to funguje. Treba s tým mať dlhodobú skúsenosť na vedeckej úrovni. No a na základe týchto prepracovaných systémov sa zisťovalo, ktoré štvrte budú v Amerike koho voliť. Z minulosti existovali záznamy, či tam bodovali demokrati alebo republikáni. Na základe toho si vyprofilovali, čo zaujíma demokratov a čo zaujíma republikánov. Napríklad v štvrti Delaware volili najviac demokratov. Pozrime sa a zistime: aké majú autá, akému klubu fandia, aké majú názory na gejov, aké majú názory na adopcie detí u gejov, aké majú názory na černochov, aké majú názory na imigráciu a tak ďalej. A na základe týchto údajov – ktoré už na základe vyprofilovaných demokratov získali – stačí vedieť, na čo republikáni zväčša klikajú. Na základe toho si vytvorili identikit, kto je demokrat, kto je republikán, kto nevie, koho bude voliť. Zisťovali: Si vyprofilovaný? Nie si? Na čo viac intuitívne reaguješ? Na Mercedes alebo na BMW alebo na Ferrari? Na černochov alebo sa bojíš Židov? A nakoľko sa bojíš Židov?
Môže to mať aj pozitívny efekt, keď sa ľudia takto prejavujú na Facebooku. Alebo nie? Dávajú napríklad signály o tom, že im chýba nejaká politická strana.
Jasné, že to môže mať pozitívny význam. Je dobré, že ľudia majú právo a možnosť vyjadriť a prejaviť svoj slobodný názor. Ale, keď si svoj názor vytvorím pod vplyvom obsahov, ktoré mi niekto „podstrčí“, alebo na základe informácií, ktoré nie sú pravdivé, pod vplyvom dezinformácie alebo podprahovo mi vnucovaného strachu, je otázne, nakoľko je môj názor slobodný!
Nie je to veľmi povzbudivé. Ako vidíte budúcnosť? Poučíme sa zo škandálov, ktoré sa teraz objavujú?
Je dôležité, aby si ľudia začali vážiť a uvedomovať dôležitosť pravdivých informácií, nie „fake“. Aby si uvedomili si, že sú zdroje, ktoré publikujú overené informácie, a sú zdroje, kde informácie môžu byť nepravdivé. A tu je absolútne kľúčová funkcia novinárov. Novinár musí byť slobodný a vedomý si svojej zodpovednosti, ktorú má voči čitateľom. Je jedným zo strážcov demokracie! Aby každému občanovi bolo jasné, čo je informácia a čo je „fake“, a že bloger nie je novinár. Malo by sa uzákoniť, čo je bloger a čo je novinár, a aj bloger by mal byť zodpovedný za to, čo publikuje. Bude to veľký problém. Lebo ľudia budú stále hovoriť: máme právo na informácie, máme právo na slobodu prejavu. Presne, ako to povedal Umberto Eco – internet dal priestor kŕdľu idiotov vyjadriť sa k všetkému pod zámienkou práva na názor. Zoberte si len názory, ktoré sa objavujú za posledné dni od vraždy novinára na Slovensku. Mala by existovať ochrana investigatívnych novinárov. Kuciak robil to, čo mal robiť vyšetrovateľ. Novinár sa nesmie báť. A na to, aby sme sa nebáli, potrebujeme dôverovať tomu, čo nás má chrániť. Novinár nesmie byť hodený do situácie, že musí bojovať o to, aby bol chránený, zatiaľ čo niekto je chránený len preto, že má peniaze. Zrejme tu teda nie je rovnosť šancí a rovnosť zbraní.