Jahňa sa zo slovenskej kuchyne vytratilo po kolektivizácii. To súviselo aj s tým, že poľnohospodárstvo sa v živočíšnej výrobe preorientovalo na chov ošípaných a hydiny. Ich lacnejšie mäso vytlačilo v priebehu dvoch generácií jahňacinu z jedálneho lístka Slovákov. Začína sa naň dostávať až teraz, väčšina jahňacieho mäsa však ide na export.
Chovateľ Slavomír Reľovský tvrdí, že k príprave jahňaciny by ľudia mali pristupovať bez zbytočne veľkého rešpektu. Rastislava Stoličná-Mikolajová však zdôrazní, že kedysi sa veľkonočné jahňa pieklo v peci na chlieb, ktorá bola vykurovaná drevom. "Také jahňa chutí inak, ako keď ho strčíte do elektrickej alebo plynovej rúry. Dve pokolenia zabudli na chuť jahňaciny. Aj preto návrat k nej bude podľa etnografky pomalý.
Súčasníci prežívajú potravinový blahobyt. Pritom ešte pred druhou svetovou vojnou, keď našinci nemali kozľa či jahňa, upiekli si na Veľkú noc zajaca či dokonca kunu. Rastislava Stoličná-Mikolajová hovorí, že gastronomickú tvorivosť vždy ovplyvňovalo prostredie a možnosti. Rozhodne však predkovia ctili tradície.
Napríklad na východnom Slovensku, kde žijú pravoslávni a gréckokatolíci, je dodnes silná tradícia pečenia paschy. Je to biely sladký koláč, ktorý niekedy býva plnený tvarohom alebo makom.
Na východnom Slovensku sa jedia aj veľkonočné syrce, a to preto, lebo pravoslávni a gréckokatolíci mali ešte prísnejšie pôsty ako rímski katolíci. Tí mali zakázané mäso a tuky, kresťania východného obradu aj mlieko a vajcia. Počas 40-dňového pôstu pred Veľkou nocou sa nahromadilo mlieko a vajíčka, z ktorých sa robili syrce. Boli to hrudky v tvare veľkého žltého vajca, ktoré ochutili korením alebo hrozienkami. Dodnes to na dedinách východného Slovenska robia, pripomína Rastislava Stoličná-Mikolajová.