V kapitalizme platí: kto má veľa, musí mať ešte viac

V minulom roku vyplatili firmy vo svete na dividendách rekordných 1,25 bilióna amerických dolárov. „V prvom rade sa treba zamyslieť, či je zmysluplné, aby existovali akékoľvek dividendy alebo zisky, pretože poväčšine znamenajú vykorisťovanie,“ tvrdí politológ Tomáš Profant, pôsobiaci na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a na Fakulte sociálnych a ekonomických vied v Bratislave.

27.02.2018 08:00
debata (42)

Je príjmová nerovnosť zákonitá?

Príjmová nerovnosť sa určite dá znižovať. V histórii klesala vo vojnovom období, ale aj v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, napríklad vo Francúzsku. V rámci kapitalizmu sa dá nerovnosť znižovať napríklad zdanením a prerozdelením, len by dane museli byť omnoho vyššie, ako sú dnes – ekonóm Thomas Piketty navrhuje 80-percentnú daň z príjmu najbohatších. Mimo kapitalizmu vidno omnoho väčšiu rovnosť napríklad v kooperatíve Mondragón v španielskom Baskicku, kde bola roku 2006 maximálna miera príjmovej nerovnosti stanovená na pomer 1:6.

Sú vyplatené dividendy vo svete privysoké?

V prvom rade sa treba zamyslieť, či je zmysluplné, aby existovali akékoľvek dividendy alebo zisky, pretože poväčšine znamenajú vykorisťovanie. Z tohto pohľadu je aj jeden dolár zisku priveľa. Ak uznáme zisk za legitímny, tak zaujímavejším číslom by bol pomer rozdelenia príjmu medzi majiteľov kapitálu a zamestnancov, ktorý je odrazom mocenskej nerovnosti medzi nimi dvoma. Samotné absolútne číslo nám až tak veľa nepovie, ale 1,25 bilióna dolárov je napríklad zhruba štyristokrát viac, ako koľko dáva slovenská vláda na zdravotníctvo.

Keď sú ľudia žijúci v absolútnom luxuse a na Haiti napríklad jedia ľudia koláče z blata, asi to nie je v poriadku. Aj u nás sú veľké rozdiely. Čo sa s tým dá robiť?

Je potrebné, aby sa chudobnejší ľudia organizovali, či už v odboroch, politických stranách, alebo v iných organizáciách, a usilovali sa zmeniť zákony tejto krajiny tak, aby buď bohatí museli svoje dane platiť na Slovensku a aby tieto dane boli vyššie, alebo aby bohatí boli vyvlastnení a nemohli žiť v absolútnom luxuse, pretože by si to jednoducho nemohli dovoliť. Napríklad by mohol byť prijatý zákon o maximálnom možnom majetku, ktorý jedinec môže vlastniť. Toto všetko sa dá dosiahnuť demokratickou cestou.

Nebolo by to v rozpore s ústavou? Išlo by o zásah do základného občianskeho práva ako za minulého režimu.

Je možné, že by to bolo protiústavné, pretože vyvlastnenie predpokladá primeranú náhradu. Nebolo by to však ako za minulého režimu, pretože to bol autoritársky systém. V tomto prípade by mohlo ísť o demokratickú zmenu, ak treba, tak aj ústavy. Otázka je, či si ústava neprotirečí, pretože ak je vyvlastnenie možné vo verejnom záujme – a znižovanie nerovnosti je vo verejnom záujme – tak ako sa potom postaviť k náhrade, keď tá musí z logiky veci absentovať? Ale samotná predstava nedotknuteľnosti ústavy je problematická.

Napríklad ústava Juhoafrickej republiky má tiež zakotvené právo na súkromné vlastníctvo, to však má za následok uchovávanie nespravodlivých nerovností, ktoré pochádzajú z obdobia apartheidu. Problematicky sa zvykne vnímať aj nezávislosť centrálnych bánk ukotvená v ústave.

Z každého zarobeného dolára išlo minulý rok do vreciek jedného percenta najbohatších ľudí sveta až 82 centov. Polovica obyvateľov planéty s najnižšími príjmami, naopak, nezveľadila svoj majetok ani o jediný cent. Tvrdí to charitatívna organizácia Oxfam. Čo na to hovoríte?

Je to smutný stav dnešnej spoločnosti, ktorý je dôsledkom toho, ako funguje kapitalizmus – v dnešnej forme vedie k nárastu nerovností medzi ľuďmi. Nerovnosť má pritom zásadne negatívne dosahy na spoločnosť, a preto by sme sa mali usilovať ju znižovať.

Môže byť riešením príjmovej nerovnosti zrušenie daňových rajov? Je to reálne?

Zrušenie daňových rajov by isto prispelo k väčšej okamžitej redistribúcii, celkovú tendenciu nárastu nerovnosti by však zrejme nezmenilo. Ťažko povedať, či je to reálne. Od Panama Papers, ktoré boli zverejnené takmer pred dvoma rokmi, dochádza k zmenám v otázke daňových rajov, tieto zmeny sú však stále príliš nedostatočné a naďalej do daňových rajov odtekajú peniaze bohatých ľudí.

Je to teda otázka politickej vôle a tú najviac ovplyvňujú bohatí, ktorí si môžu okrem svojho hlasu vo voľbách dovoliť aj lobovať alebo dotovať politické kampane.

Zaujíma vôbec politikov situácia najchudobnejších?

Isto sú politici, ktorých zaujíma situácia najchudobnejších. Mnohí komunisti úprimne bojovali za zlepšenie života chudobných. Úspešné boje proti chudobe sme videli v 20. storočí po celom svete. Aj chudobní ľudia chodia k voľbám, no oveľa menej, a to je práve škoda, že sa neorganizujú. Jedným z dôvodov je ich chudoba. Ak by sme tu mali silnú nátlakovú skupinu chudobných ľudí, okamžite by sme videli zmeny v politikách vlády.

Môže byť argumentom, že boháči si svoje peniaze zarobili vlastnou šikovnosťou, a preto si peniaze zaslúžia?

Sú bohatí ľudia, ktorí si svojou šikovnosťou a pracovitosťou zarobili obrovské peniaze, mohli na to mať nejaké predpoklady, alebo zbohatli na nejakom vlastnom nápade, ktorý dotiahli do konca. Takíto ľudia by mali mať nárok na odmenu, ale otázka je, aký veľký by tento nárok mal byť. Astronomické rozdiely medzi nimi a chudobnými, zato pracovitými a šikovnými ľuďmi, sú, samozrejme, prehnané. Spomenutý pomer 1:6 by mohol byť ten, ktorý by umožnil najšikovnejším a najpracovitejším zarábať šesťkrát viac, ako majú najlenivejší a najneschopnejší.

Zakladateľ Microsoftu Bill Gates navrhuje zdaniť prácu robotov. Mnohí ľudia sa obávajú, že nás pripravia o zamestnanie.

Nevenujem sa tejto téme. Na prvý pohľad sa mi zdá, že výpadok spôsobený dočasnou nezamestnanosťou by sa dal riešiť inými daňami, ako práve zdaňovaním robotov. Dôležitejšia je pre mňa otázka, čo budeme robiť, keď za nás budú pracovať roboty? Chceme vôbec takú spoločnosť? A majú o tom rozhodovať majitelia kapitálu, ktorí nás nahradia?

Gates kritizuje aj Trumpove úľavy pre najbohatších. Sám dáva percentá zo svojho majetku na charitu. Myslíte si, že treba zmeniť systém, aby sa príjmová nerovnosť znížila, alebo záleží na empatii jednotlivcov?

Problém filantrokapitalizmu je, ako naznačujete, v tom, že bohatí dávajú peniaze na dobročinnosť, a zároveň optimalizujú svoje dane, takže štátu klesajú príjmy. Tým pádom sa nijako nemení podstata systému, ktorý spôsobuje nerovnosť a chudobu, a zároveň sú rozhodnutia bohatých o týchto peniazoch nedemokratické. Rozhodujú o prostriedkoch, o ktorých by mohli rozhodovať legitímne zvolení zástupcovia spoločnosti. Tretí problém je, že im to zlepšuje obraz v spoločnosti, hoci sa dopúšťajú protizákonnej činnosti, ako napríklad Microsoft, ktorý dostal niekoľko pokút za monopolistické praktiky.

Platí podľa vás, že ten, kto má veľa, chce ešte viac?

Niekedy to platí, niekedy nie. V kapitalizme skôr platí, že kto má veľa, musí mať ešte viac. Konkurencia medzi firmami ich núti usilovať sa o neustále hromadenie kapitálu, aby ho mohli vzápätí investovať, pretože bez investícií zničí kapitalistu konkurencia. Nejde teda o chamtivosť, ale o systémovú charakteristiku kapitalizmu, v ktorom žijeme.

Prečo dodnes pretrvávajú rozdiely v príjmoch medzi mužmi a ženami?

Príjmové rozdiely medzi mužmi a ženami pretrvávajú okrem iného kvôli stereotypom. Týkajú sa predstáv o tom, čo je typická ženská práca, ako napríklad zle platené ošetrovanie. To znamená, že ženy celkovo pracujú v menej finančne ohodnotených zamestnaniach. Platí to aj naopak, okamžite, ako sa nejaké zamestnanie stane dominantne ženským, začnú v ňom klesať mzdy. Napríklad pri práci v turizme, ktorá bola kedysi doménou mužov. Ide tiež o to, že ženy sa častejšie starajú o deti než muži, a preto nepostupujú v kariére tak rýchlo ako muži, čo znamená, že ostávajú pracovať na nižších pozíciách.

To má potom za následok stereotyp, že ženy tak akosi prirodzene patria na nižšie pozície, a muži, naopak, na tie vyššie. Celkovo je to posilnené stereotypom, že ženy sa majú starať o deti, čo je obyčajne nižšie finančne ohodnotené. Súvisí to s politikou štátu, ktorá aj keď môže byť rodovo neutrálna, pre rodovo nerovný kontext má nakoniec za následok upevňovanie rodových nerovností.

Všetky komunistické režimy boli doteraz totalitné a aj v nich existovali sociálne rozdiely a korupcia. Pokusy nahradiť súkromné vlastníctvo prevažne štátnym v praxi zlyhali a ekonomika nefungovala. Môžu byť teda demokracia a sociálna spravodlivosť zároveň?

V histórii existovali spoločenské usporiadania podobné komunistickým ideálom, ktoré neboli totalitné. Išlo napríklad o Parížsku komúnu alebo o oblasti ovládané radikálnou ľavicou počas španielskej občianskej vojny v 30. rokoch. Okrem spomínaného Mondragónu v Španielsku existuje obec Marinaleda, ktorá funguje ako družstvo.

V Mexiku máte hnutie Zapatistov, ktoré funguje na nekapitalistických, ale demokratických princípoch. Vlastníctvo nemusí byť len štátne alebo súkromné, môže byť aj družstevné, ako to bolo v mnohých prípadoch v Československu za prvej republiky. Tieto družstvá fungovali veľmi dobre a na demokratických princípoch. Samotná Pražská jar ukazuje možnosť postupnej demokratickej reformy autoritárskeho štá­tu.

V tom období napríklad došlo k postupnému opúšťaniu cenzúry. Vašu otázku by som otočil, pretože dnes dominuje súkromné vlastníctvo, a nedá sa povedať, že by ekonomika fungovala. Klimatická zmena je najväčším zlyhaním trhu v histórii ľudstva a nedarí sa nám ju zastaviť napriek tomu, že máme súkromné vlastníctvo. Podľa môjho názoru je jednou z príčin imperatív rastu spojený s fungovaním kapitalizmu, ktorý je založený práve na súkromnom vlastníctve. Nevidím dôvod, aby demokratické formy vlastníctva viedli k autoritárstvu.

Ale autoritárske režimy demokratické formy vlastníctva zjavne odmietajú…

Cieľom je hľadať alternatívy, a tie nie sú len dve, teda súkromné verzus štátne vlastníctvo. Čiže argument „doteraz sa to nikde nepodarilo“ v skutočnosti hovorí: doteraz sa nikde nepresadil celý štát fungujúci na štátnom vlastníctve, ktorý by bol demokratický.

To, samozrejme, platí. Ale samotné štátne vlastníctvo nie je vždy najlepším riešením, lepšia je kombinácia rôznych foriem vlastníctva, a táto kombinácia nie je nijako nezlučiteľná s demokraciou. V praxi potom existujú menšie príklady, najväčší sú asi spomínaní Zapatisti v Mexiku, ktorí kontrolujú oblasť s populáciou 300 000 ľudí. Možno to by sa dalo považovať za dostatočne veľký príklad spravodlivého usporiadania.

Ešte poznámka: Práve Pražská jar bola potlačená, pokus o zavedenie iných ekonomických pravidiel nevyšiel.

Áno, bola potlačená, ale zvonka, zvnútra režimu to bol pokus o zmenu. Nebyť zásahu, mohli sme mať demokratický socializmus, ktorý mohol viesť ešte k iným alternatívam, ako len k štátnemu vlastníctvu.

© Autorské práva vyhradené

42 debata chyba
Viac na túto tému: #firmy #dolár #dividendy #kapitalizmus #vykorisťovanie