Keď ste mali trinásť rokov, túžili ste dostať sa do mesta na strednú školu, najlepšie s internátom, ktorá vás dostane preč z dediny do veľkého sveta. Prečo?
Narodil som sa do mnohodetnej kovoroľníckej rodiny. Otec pracoval v bani a desať detí mu pomáhalo uživiť aj malé štvorhektárové hospodárstvo. Pracovali sme na ňom všetci. Bol som deviaty v poradí a skôr než som odišiel do školy, musel som doma nakŕmiť zvieratá, keď som sa vrátil zo školy, opäť ma čakalo gazdovstvo. Vravel som si, že pri prvej príležitosti ubziknem do sveta, aby som utiekol z gazdovského kolotoča. Urobil som prijímačky na strednú elektrotechnickú školu do Košíc, ale na internát ma nezobrali, lebo som býval len 40 kilometrov od školy. Napokon som skončil na Strednej poľnohospodárskej a technickej škole v Michalovciach, neskôr som diaľkovo vyštudoval VŠP v Nitre. Asi mi poľnohospodárstvo bolo súdené, veď v ňom pracujem nepretržite 50 rokov.
Tohto roku ste oslávili sedemdesiatku. Nik by vám toľko rokov nehádal. Čo vás udržuje vo forme?
Práca, družstvo, dobrí spolupracovníci, poznanie, že to, čo robím, malo a má zmysel. A dobrá čerstvá strava. V detstve som robotu okolo gazdovstva neznášal, oberala ma vari o všetok voľný čas, ale vďaka nej som zmocnel, naučil sa trpezlivosti a húževnatosti. Bola to dobrá výbava do života, ale to si, samozrejme, uvedomujem s odstupom času. Bol som z povojnovej generácie detí, túžili sme žiť inak ako rodičia a myslím si, že aj vďaka mojej generácii sa na slovenskom vidieku začalo žiť lepšie.
Slovenské poľnohospodárstvo v súčasnosti hlboko zaostáva za svojimi možnosťami. Družstvo v Kluknave sa však drží, dokonca sa rozšírilo. Prečo sa nevieme vlastne už viac ako jedno štvrťstoročie vymaniť z krízy?
Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. Družstvo v Kluknave zamestnávalo roku 1989 takmer 500 ľudí. Prácu im nedávalo len poľnohospodárstvo, ale aj pridružená výroba. Vyrábali sme rôzne dielce pre automobilku v Trnave, mali sme 80 šičiek, silnú stavebnú skupinu, vlastný gáter. Európska únia nabáda dnes farmárov, aby diverzifikovali výrobu. To všetko sme mali pred rokom 1989 dobre zvládnuté. Počas deväťdesiatych rokov sa však pridružená výroba rozpadla, pretože sa rozpadol aj priemysel, ktorý „obsluhovala“. Niektoré druhy výrob sa osamostatnili. Aj my sme stáli pred otázkou, ako ďalej.
Obdobie do roku 2000 mnohí považujú za jedno z najťažších aj preto, že mnohé družstvá sa rozpadli na menšie celky, ktoré zdedili úvery s podstatne vyššími úrokmi. Prestali im platiť mliekarne a mäsokombináty za dodané mlieko. Ako ste prekonali toto obdobie?
Nenechali sme sa unášať prúdom, ale plávali sme proti nemu. Udržali sme pohromade päť dedín a neskôr pribrali ďalšie štyri. V najťažších časoch, keď nám za mlieko zostali visieť štyri milióny korún v Košickej mliekarni, nám pomohla finančná rezerva, ktorú sme si vytvorili dobrým hospodárením pred rokom 1989. Práve krach mliekarní – spomínanej košickej a neskôr spišskonovoveskej – nás spolu s ďalšími družstvami na Spiši viedol k tomu, aby sme uvažovali o spracovaní mlieka vo vlastnej mliekarni. Myšlienka finalizovať vlastné suroviny a dostať pod kontrolu tok finančných prostriedkov bola dobrá, ale uskutočniť ju v praxi nebolo vôbec jednoduché.
V čom bol problém?
V ekonomických pomeroch, vo veľkej neistote, ktorá vládla v tých časoch. Mliekareň začalo budovať šesť družstiev, ale napokon ju zadlženú odkúpilo roku 1999 kluknavské družstvo. Neskôr sme ju pretransformovali na obchodno-odbytové družstvo a postupne rozširovali výrobný program. V priebehu rokov sme zvládli náročnú mliekarenskú výrobu, ktorá podržala chov hovädzieho dobytka a oviec nielen v našom družstve, ale aj v širokom okolí. Dnes spracúvame nielen vlastné mlieko, ale máme aj 40 dodávateľov kravského mlieka aj ovčej hrudky. Darí sa nám, bryndza a syry z horského mlieka sa dobre predávajú.
Vynikajúci slovenský mikrobiológ Libor Ebringer tvrdil, že bryndza je jeden z najlepších prírodných liekov. Uvedomujú si to spotrebitelia?
Vari pred polrokom som dostal list od občana z Považskej Bystrice, ktorý napísal, že lekári mu dávali už len dva mesiace života. Po ťažkej chorobe zmenil životosprávu a pravidelne ráno začal jesť bryndzu. Od hraničnej chvíle uplynulo desať rokov a náš pacient sa vrátil naspäť do života. V jednom grame bryndze sú obrovské kolónie aktívnych probiotických kultúr, zrejme tu je tajomstvo vitality našich predkov a tiež ľudí, ktorí ju dnes pravidelne jedia. Potrebujeme verných spotrebiteľov, aj vďaka nim naše pasienky nezarastajú lesnými drevinami, ale pasú sa na nich stáda dobytka a oviec.
Koľko dobytka a oviec chováte?
Máme dovedna 800 kusov dobytka plemena slovenské strakaté a limousin a stádo 2 500 zušľachtených valašiek. Vypásame aj pasienky v nadmorskej výške okolo tisíc metrov nad morom. Kvalita bryndze a ostatných syrov, ale aj mäsa, ktoré vyrábame, je daná botanickou skladbou trávnatých porastov. Sú to prírodné produkty, preto sú zdravé.
Slovensko stratilo sebestačnosť vo väčšine produktov. Sú poľnohospodári schopní zvrátiť situáciu?
Áno, ale o sebestačnosti nestačí iba rozprávať, vláda ju musí reálne podporiť. Tohtoročný návrh štátnej pomoci v rozsahu jedného milióna eur mi pripadal ako almužna v porovnaní s národnými prostriedkami, ktoré dávajú farmárom susedné členské krajiny. A nechápem tiež Brusel, ktorý má snahu stropovať dotácie pre veľké poľnohospodárske podniky. Na Slovensku sú realitou, produktom historického vývoja, a to by mala zobrať do úvahy aj Európska komisia, najmä ak hovorí, že Brusel rešpektuje národné špecifiká.