Martin je jeden z mnohých vidieckych chlapcov, ktorého po skončení základnej školy celkom prirodzene priťahovalo poľnohospodárstvo. V Leviciach skončil strednú poľnohospodársku školu, ale nájsť po maturite zamestnanie nebolo vôbec jednoduché. Družstvá okolo roku 2000 viac mysleli na prežitie a ratovali ľudí, ktorí v nich pracovali. Niektoré ako v Novej Dedine sa časom rozpadli úplne. Kapitál na vlastné podnikanie Martin nemal a tak ako mnohí jeho rovesníci sa vydal hľadať šťastie do sveta. Ocitol sa v Izraeli, ale viac pracovných možností ponúkalo v minulom desaťročí boom prežívajúce Írsko.
Doma medzitým otec, ktorého podlomené zdravie poslalo na predčasný odpočinok, uvažoval, ako by sa dalo rozhýbať rodinné podnikanie. V Novej Dedine má vari každý kus vinohradu, ale ten si vyžaduje veľa práce. "Myslel som si, že čučoriedky, ovocie bohaté na antioxidanty s množstvom priaznivých účinkov na ľudské zdravie, by mohli byť menej prácne, lenže čoskoro sa vykľulo šidlo z vreca. Zistil som, že o ich pestovaní dohromady až na pár ľudí nikto na Slovensku nič nevie a že aj na robotu sú sýte,“ spomína Ľudovít Gulička, ktorý prehovoril syna po rokoch strávených v Írsku zakoreniť doma.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Bol to otec, ktorý nazhromaždil základný vedomostný a poznatkový kapitál o pestovaní kanadskej čučoriedky. Táto kyslomilná plodina mnohých nadchne, ale keďže jej nedokážu vytvoriť optimálne životné podmienky, končia veľké plány malých záhradkárov neúspechom a hromžením. Aj Martinov otec dlho tápal, ale bol vytrvalý, postupne našiel ľudí, čo sa v čučoriedkach vyznali. Hľadačstvo ho priviedlo až do Arboréta v Mlyňanoch či do Výskumného ústavu horského poľnohospodárstva v Krivej na Orave. Keď okoliu naznačil, že by sa jeho rodina raz mohla pustiť do pestovania čučoriedok, stretol sa s nečakanou obavou: Bože, veď tie kríky „zašípia“ všetko okolo. Čas vyvrátil tento predsudok.
Keď na sklonku desaťročia zachvátila svet hospodárska kríza, otriasla aj írskym hospodárskym zázrakom. Martin sa rovnako ako tisícky iných Slovákov vrátil domov. V tom čase, písal sa rok 2012, dozrelo rozhodnutie skúsiť nový život doma, nepotĺkať sa už po svete, ale postaviť sa na vlastné nohy. Čučoriedky, o ktorých toľko sníval jeho otec, sa stali pre mladého muža výzvou. Mal v rukách menší kapitálik a dal sa realizovať spoločný rodinný sen.
Sú vaše? Ukážte mi sad!
Začiatky boli skromné. V záhrade rodina najprv vysadila 200 kríkov piatich odrôd. Bol to dobrý ťah, lebo v tomto akoby poloprevádzkovom pokuse Martin s otcom zistili, ktoré odrody do ich pôdno-klimatických podmienok patria. Dnes pestujú Toro, Bluecrop, Chandler, Brigitta blue, Duke. Keď nazbierali skúsenosti, odhodlal sa Martin, že zvýšia výsadbu na jeden hektár, teda desaťtisíc štvorcových metrov. Pre lepšiu predstavivosť – je to plocha jedného futbalového ihriska.
Na bráne rodinného domu Guličkovcov je výveska, ktorá oznamuje, že tu cez leto predávajú čučoriedky. Väčšina ľudí nemá predstavu, ako vyzerá profesionálna plantáž. Keď sa návštevníci ocitnú vo dvore, zazrú na konci záhrady veľký "futbalový“ obdĺžnik, nad ktorým sa čnie vo výške vari troch metrov strieška pokrytá pavučinou jemnej siete, ktorá po bokoch splýva až na zem. Bez siete by pestovanie čučoriedok vyšlo na psí tridsiatok.
Keď vtáctvo zistilo, že uprostred Novej Dediny vznikla čučoriedková oáza, nasťahovalo sa do jej blízkosti. Drozdy, škorce, sojky, ba aj bažanty sa prišli hostiť na Martinovu čučoriedkovú plantáž. Nezostávalo nič iné, len plantáž, ako vravia ovocinári, zasieťovať. Išlo o jednu z najdrahších investícií a Martin podobne ako kvapôčkovú závlahu a na samom začiatku nákup rašeliny, ktorú mu doviezli tri kamióny až z Litvy, kryl všetko z vlastných financií.
Toľko sa hovorilo o podpore mladých farmárov, až sa jej nedočkal. Dnes má Martin štatút SHR, teda samostatne hospodáriaceho roľníka. Celú plantáž vybudoval svojpomocne, nemohol si dať robiť práce na kľúč ako veľké firmy, nedostal cent dotácie. A predsa aj s nezištnou podporou rodiny vybudoval ovocnú farmu. Naozaj máme pred sebou skutočné rodinné hospodárstvo. Na Slovensku ich ešte stále nie je veľa, ale situácia sa mení.
Martinovi by celkom iste pomohla 50-tisíceurová injekcia, akú dostanú po rokoch čakania a administrovania mladí farmári z eurofondov v rámci plánovacieho obdobia 2014 až 2020. Keby bol však čakal na ňu, plantáž by nestála a stovky ľudí, ktorí od júna do polovice augusta chodia na čučoriedky, by nemali čerstvé ovocie.
Martin ponúka čučoriedky aj na nitrianskom trhovisku. "To nemôžu byť vaše, určite ste ich kúpili vo veľkosklade a teraz ich prezentujete ako vlastné ovocie,“ vmietol mu pred časom do tváre zákazník častú pochybnosť kupujúcich o pôvode tovarov predávaných na trhoviskách. Martin prežrel poznámku a pokojne odvetil nedôverčivému zákazníkovi, že sa môže hocikedy vybrať do Novej Dediny a na vlastné oči sa presvedčí, či je pestovateľ, alebo priekupník. A veruže náš nedôverčivec prišiel a ospravedlnil sa. Stal sa jedným z mnohých Martinových zákazníkov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Komu a za čo podpory
Dnes Guličkova ovocná farma nemá núdzu o zákazníkov. Pred rokom si dal ešte inzerát do okresných novín, ale teraz posiela spokojný zákazník ďalšieho. Povesť o kvalitných čučoriedkach sa šíri ústnym podaním. Najlepšiu reklamu Martinovi robia lekári. Stalo sa, že pacientka diabetička sa vybrala rovno z ordinácie lekára v Leviciach do Novej Dediny, aby si kúpila čerstvé čučoriedky. Je množstvo chorôb, kde môžu čučoriedky pomôcť zmierniť ich prejav a začať jednoducho nový spôsob života. Zdravý životný štýl sa čoraz viac cení a Martin ponúka poctivo dopestované ovocie. Čerstvé, ktoré necestovalo z Belgicka na Slovensko vyše tisíc kilometrov.
Martinov príbeh je o sile ľudskej vôle a odhodlaní pevne kráčať za veľkou životnou túžbou. Veľa však hovorí aj o podmienkach a pravidlách, ktoré majú napomáhať rozvoj ovocinárstva. Z veľkého programu sa dohromady nezrealizovalo veľa, a pritom Slovensko má nie že dobré, ale excelentné podmienky na rozvoj ovocinárstva. Iste sú tu vždy riziká, ako napríklad jarné aprílové mrazy, ľadovce, z ktorých ovocinárom naskakuje husia koža. Nové technológie ich však môžu do veľkej miery eliminovať.
Aj na to slúžia dotácie, Martin však malú plantáž, veď čo je to jeden hektár, postavil za vlastné. Kedysi našinci chodili do Ameriky, aby si za doláre zarobené v baniach, kúpili kus zeme a zväčšili malé gazdovstvo. Martin zopakoval tento dobre známy príbeh z prvej polovice dvadsiateho storočia, keď budoval írsky zázrak a odkladal si peniaze na svoj slovenský sen. Ak sa máme pohnúť dopredu, musíme nájsť spôsob, ako stimulovať v poľnohospodárstve práve ľudí, ktorí vedia, čo chcú. Podporu by mali dostávať tí, čo už niečo dokázali.
A ešte si všimnime jednu vec, kam sa podelo 26 spolužiakov Martina Guličku, ktorí spolu s ním zmaturovali na strednej poľnohospodárskej škole. Na pôde pracujú iba dvaja. Všetci ostatní sa rozpŕchli za živobytím mimo poľnohospodárstva. Jeden z kamarátov pracuje ako záchranár, ďalší sa zamestnali v priemyselných parkoch, obchode, stavebníctve či administratíve. Načo investujeme do poľnohospodárskeho školstva, keď čerství absolventi rovno odchádzajú pracovať inde. A netýka sa to len stredných škôl, ale aj univerzít. Len zlomok chlapcov a dievčat napokon zúročuje vedomosti v praktickom poľnohospodárstve.
Tvorcovia stratégií rozvoja slovenskej spoločnosti majú o čom premýšľať. Viac by mali vyhodnocovať reálne pomery na vidieku, ale aj demografické zmeny a nálady ľudí. Inak, čučoriedky z Martinovej plantáže nestáli štát ani euro, ale keby dostal podporu takýto farmár, bol by ďalej nielen on, ale aj slovenská spoločnosť.