Andrej Hanzel: Vzorec pri cenách elektriny je celé roky zlý

„Nové regulačné rovnice sa musia veľmi precízne prepracovať,“ upozorňuje Hanzel, ktorý sa v slovenskej energetike pohybuje desiatky rokov.

Ako odhadujete, že sa budú vyvíjať ceny elektriny?

Neviem ich odhadnúť, lebo štruktúra ceny je viac-menej zahmlená. Slovensko má v elektroenergetike veľa vlastníkov. Od roku 2002 je v regulácii priveľa kuloárnosti a menej odbornosti. Veľké spoločnosti v energetike majú problémy s nedostatkom tržieb. Nedávno sa aj v súvislosti s nasadzovaním obnoviteľných zdrojov začal tvoriť náklad, ktorý sa pomenoval TPS – tarifa za používanie systému. To je oprávnený náklad, ktorý musí byť firmám uhradený. Čím skôr sa s tým Slovensko vyrovná, tým to bude lepšie. Budúci rok však pravdepodobne veľké zvyšovanie cien nebude, lebo je to v komunálnej sfére volebný rok. Ľudia sú na elektrinu veľmi citliví a to musí regulačný úrad primerane akceptovať. Paradoxne ľudia nefrflú na cenu tepla, hoci rodina platí ročne za teplo a teplú úžitkovú vodu asi 3– až 4-krát viac, ako je ročný účet za elektrinu.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Andrej Hanzel Regulačný úrad má takú moc, že by mohol svojimi rozhodnutiami zničiť celý štát, hovorí odborník na elektroenergetiku Andrej Hanzel.

Vy dlhodobo kritizujete spôsob privatizácie. Myslite si, že keby sa distribúcia vrátila do rúk štátu, že by to bolo riešenie?

Nechcem nazývať distribúciou to, čo prevádzkujú dnes ZSE, VSE, SSE. Slovensko pri privatizácii predalo aj časť prenosovej sústavy. Vtedy to bol aj protiústavný krok. Zákon vtedy hovoril, že prenosová sústava zostane v rukách štátu. A vtedajšia vláda to porušila. Vtedajším politikom to neprekážalo a dnešní si s tým nevedia dať rady – nečudo, je to však veľmi veľký politický, ekonomický, vlastnícky problém, ktorý nepriaznivo ovplyvňuje aj koncovú cenu elektriny. Ukázalo sa, že štát nie je veľmi dobrý vlastník. Najlepšie je preto asi kombinované vlastníctvo. Takým vzorom na usporiadanie energetiky by mohlo byť to, ako to funguje v Česku. Tam je vlastník štát a aj súkromník. Ten súkromník má okolo 30 percent a má právo na miesta v predstavenstve a v riadiacich orgánoch. A keby väčšinový vlastník pri rozhodovaní chcel prehlasovať svoj názor, a to tak, že by sa minoritný vlastník cítil poškodený, je možné podať žalobu za poškodzovanie minoritného vlastníka. Na takéto udanie počúva každý súd, a teda majoritný vlastník si nemôže robiť úplne, čo chce.

Myslite si, že sú obaja takí silní, že sa dokážu vzájomne kontrolovať?

Štát má rôzne možnosti, ako presadzovať svoje myšlienky, ale tých 30 percent toho súkromného kapitálu je takou šťukou, čo dáva v rybníku pozor. Nie som za úplné zoštátnenie, lebo už máme skúsenosti, že štátni zástupcovia sa správajú – napíšem to tak jemne – veľmi čudne. Problémom je aj fakt, že sa celé obsadenie mení každé štyri roky. Čo je v úplne inom garde v zahraničí. Napríklad predseda predstavenstva Enelu v Taliansku Fluvio Conti „prežil“ vo funkcii v rokoch 2005 – 2014. Pravdepodobne bol skutočný odborník, nie iba politický nominant. Prečo u nás politické strany väčšinou vyberajú iba podľa systému „bude tam náš človek“? Verím, že by vedeli nájsť vo svojich radoch dobrých odborníkov, ktorí by boli nielen politicky lojálni, ale aj odborne zdatní.

Regulačný úrad prechádza legislatívnymi aj personálnymi zmenami. Bude nezávislý?

Najdôležitejšie je, aby úrad bol odborne zdatný. Súčasné usporiadanie tomu nenasvedčuje, a to principiálne. Na úrade pracuje okolo 100 pracovníkov. Úrad reguluje tržby firiem s celkovým obratom asi 30 miliárd eur. Podľa môjho názoru je nad reálne sily tohto počtu regulovať elektroenergetiku, vodárenstvo, teplárenstvo a plyn viac ako administratívne. Keď vznikal regulačný úrad, vtedajší poverenec stanovil rovnicu (rp mínus jeden) bez databáz minulých rokov. Viacerí sa mu snažili navrhnúť, aby sa na odborné analýzy využilo EGU Bratislava (Výskumný ústav energetický). Takáto odborná organizácia by dokázala pripravovať technokratické materiály, ktoré by úrad mohol potom využívať pre svoje rozhodnutia. O chvíľu príde na čelo úradu nové vedenie. A budú to nominanti vládnej koalície. Vzhľadom na obrovskú silu úradu netreba proti tomu robiť žiadnu revoltu. Prídu však do prostredia, ktoré nedáva veľký priestor na nevyhnutnú zmenu regulačného rámca. Regulačné rovnice sú stanovené a na ich zmenu – zdá sa – nemá úrad potrebnú silu.

Vplýva politika na ceny?

Regulačný úrad má takú moc, že by mohol svojimi rozhodnutiami zničiť celý štát. Správca štátu musí mať istotu, že človek na čele úradu nemôže urobiť taký čin. Pre energetiku, a hlavne investície do nej je potrebné stabilné a jasne čitateľné legislatívne prostredie. Výstavba systémovej elektrárne trvá desiatky rokov a je nemysliteľné, aby sa v priebehu výstavby radikálne menil prístup štátu. Z tohto pohľadu energetika bez politiky nie je možná. To je z dlhodobého hľadiska. A krátkodobo, cena elektriny, to je pre obyvateľstvo a priemysel veľmi citlivá veličina. Preto úrad musí brať na zreteľ aj tento fakt. No závislosť nemôže byť a nemala by byť na takej rovine, že keď úrad niečo povie, už poobede je jeho šéf odvolaný.

Elektrinu na Slovensku vyrábame vcelku lacno, ale konečná cena je pomerne vysoká. Čím to je?

Ak by sme chceli porovnávať cenovú štruktúru, je potrebné si uvedomiť, že porovnávať sa dá iba porovnateľné. Slovenská elektroenergetika je usporiadaná tak ako žiadna iná v Európskej únii a možno aj na svete. Existujú viaceré signifikantné rozdiely, ktoré znemožňujú skutočné porovnávanie. Slovenská elektroenergetika je atomizovaná nevídaným spôsobom. Malé Slovensko je rozdelené na tri „distribučné“ územia, navyše ich vlastníci majú vo svojom majetku aj veľkú časť prenosovej sústavy. Na celom svete sa totiž elektrické vedenia s napätím vyšším ako 60 kV považujú za prenos. U nás to jednoducho politici vyhlásili za distribúciu, nevediac, čo činia. Tieto vedenia sú navyše regionálne izolované podľa území bývalých krajov. Toto vlastníctvo je príčinou, že existujú väčšie toky elektriny cez vedenia 200 a 400 kV, čo zvyšuje straty. Keď sa pozrieme do štruktúry ceny, môžeme akurát konštatovať jednotlivé čísla. Porovnať ich s inými sústavami vzhľadom na veľkú rozdielnosť v usporiadaní nie je možné. Porovnávať je tak možné cenu iba za komoditu na portáloch rôznych búrz.

Kde by ste videli priestor na zníženie?

Musíme začať od Adama. V roku 2002, keď sa privatizovala energetika, nastal problém. Pred privatizáciou bolo potrebné dať jasné pravidlá pre cenotvorbu. Pre reguláciu bola zvolená metóda porovnávania nových nákladov s nákladmi predchádzajúceho roku. Dlhodobé databázy však neexistovali a tak sa varilo z vody. Najprv bola v novembri 2001 „upravená“ cena – jeden mesiac pred privatizáciou. Cena za elektrinu v tom čase bola taká nízka, že privatizácia bez jej úpravy – teda zvýšenia ceny elektriny, by nebola možná. V Správe o činnosti URSO z roku 2002 na strane 21 je uvedený medziročný nárast ceny za distribúciu (ZSE, SSE, VSE) o 75,6 percenta. Práve tam nastal problém, ktorý dnes riešime. Regulačná metóda bola prijatá v Národnej rade ako zákon. Medziročne sa náklady jednotlivých spoločností ďalej zvyšovali a tým aj koncová cena.

Zahraniční privatizéri vtedy tvrdili, že je to potrebné, lebo potrebujú opravovať vedenia.

Samozrejme, že tvrdili, že predajná cena za elektrinu je nízka, a preto aj cena za distribučnú spoločnosť bola nízka. Ešte som nepočul, že keď kupuje niekto dom, že by povedal „dávaš mi veľmi nízku cenu, tak vieš čo, ja ti prihodím ešte 50 percent, lebo sa mi zdá, že tomu nerozumieš“. Každý, kto kupuje, vraví, že treba cenu znížiť, lebo je privysoká. A, naopak, ten, ktorý predáva, chce čo najvyššiu cenu. To je úplne prirodzené. Pre korektnosť treba povedať, že „distribučné“ firmy od vstupu v roku 2002 investovali do rozvoja distribúcie. Kvalita dodávok elektriny sa zlepšila. Ale tiež pre korektnosť treba prízvukovať, že žiadny investor do rozvoja nedáva svoje prostriedky, ale iba časť z tých, čo mu zaplatia jeho zákazníci.

Disproporciu, ktorá vznikla v tom roku 2002, sa nepodarilo doteraz odstrániť?

No to sa nedá len tak jednoducho vyriešiť. Stanovila sa regulačná rovnica x mínus jedna, teda tak, že sa náklady porovnávali voči predchádzajúcemu roku. Na Slovensku v tom období neexistovali žiadne relevantné databázy. Takáto forma regulácie sa dá s úspechom používať v prostredí, kde sa databázy dlhodobo budujú. Napríklad v Spojených štátoch, kde nájdete v databázach aj číslo trenírok zmenového inžiniera. Na Slovensko sa tá rovnica absolútne nehodila. Návrat do roku 2002 nie je možný a ani legislatívne akceptovateľný. Nové regulačné rovnice sa musia veľmi precízne prepracovať. Musia sa stanoviť nové povinnosti pre súčasné subjekty, aby sa takto komplikovaná sústava skutočne dala správne regulovať. Dnes úrad reguluje cenu elektriny na najvyššiu cenu. Neviem však, či je veľmi prehľadné, ako sa stanovila táto najvyššia cena. Hlavne ak nie je možné nejaké relevantné porovnanie so zahraničím v dôsledku neporovnateľnej organizačnej štruktúry.

V čom vidíte komplikácie v elektrizačnej sústave?

Chcem zdôrazniť, že ja nie som proti privatizácii. Mne prekáža zlá privatizácia. A zdá sa, že na Slovensku bol jej hlavným cieľom success fee – a to je zlý cieľ. Privatizácia nemôže byť cieľom, privatizácia môže byť iba prostriedkom. Teda momentom, keď sa stala obrovská chyba, bola zlá privatizácia zle reštrukturali­zovanej elektroenergetiky. To, čo sa stalo na Slovensku, je niečo také, ako keby niekto predal osobný automobil viacerým vlastníkom. Pričom každé koleso vlastní jeden vlastník, motor iný vlastník a volant tiež iný vlastník. Takéto auto sa dá prevádzkovať, ale riadenie a koordinácia každej jazdy sú komplikovanejšie, a hlavne drahšie. Ak napríklad pravé koleso „povie“, že má problém napríklad s nábojom a potrebuje ho opraviť, tak ľavé povie „ja problém nemám, ale keď chceš robiť opravu, tak mi musíš uhradiť ušlé náklady, lebo ja chcem prevádzkovať“. A presne takto to dnes funguje. Privatizácia slovenskej elektroenergetiky bola totálne zle pripravená. Náprava nebude jednoduchá.

Rozdelenie elektroenergetiky však EÚ od nás požadovala.

Nikdy to nepožadovala tým spôsobom, ako sa to na Slovensku reálne vykonalo. V celej Európe od rieky Morava na západ je vertikálne integrovaná energetika. Ešte aj Česi zvrátili pre ČEZ nepriaznivú situáciu po rozdelení elektroenergetiky v roku 1992. Dnes je ČEZ vertikálne integrovaný podnik. To znamená výroba a distribúcia je jedna firma s jedným konsolidovaným účtovníctvom, v ktorej sa investície finančne riadia z jedného miesta. Od rieky Morava napravo je elektroenergetika atomizovaná skutočne takmer na atómy. Môžeme sa troška tešiť, že Maďari a Rumuni to majú ešte horšie, ale to je dosť slabá útecha. Keď výroba a distribúcia majú jedného vlastníka, je jedno, či zarába distribúcia, alebo výroba. V konsolidovanom účtovníctve zarába firma ako celok.

Ale hovorilo sa, že by išlo o krížovú dotáciu, ak by jeden podnik bol v strate.

Usporiadanie nemá nič s krížovými dotáciami. V prvých liberalizačných dokumentoch bolo uvedené, že 60 kilovoltov je hranica, od ktorej sa vedenie považuje za prenosové. No a slovenská vláda v roku 2002 predala aj vedenia 110 kV – teda aj časť prenosovej sústavy. Stanoviť cenu na rôznych napäťových úrovniach je veľmi komplikovaný matematicko-fyzikálny problém, ktorý má aj veľký sociálny rozmer. Ak sa vypočíta zle cena pre nejakého odberateľa a ten zbankrotuje, príde energetika o takéto tržby a pre ostatných je potrebné rozpočítať tú časť, časť tržieb, ktorú by za normálnych okolností platil daný odberateľ. Kedysi boli ceny elektriny pre obyvateľstvo oveľa nižšie, ako boli pre priemysel. To boli reálne krížové dotácie.

Viete vysvetliť laicky, v čom sú tie stokilovoltové vedenia pre ZSE, SSE, VSE také veľmi lukratívne?

Ak dovolíte, ja by som otázku obrátil. Aké sú problémy, že 110 kV vedenia neprevádzkuje Prevádzkovateľ prenosovej sústavy SEPS? Stovkové vedenia sú regionálne oddelené a mnohé toky, ktoré by sa mohli uzatvárať na krátku vzdialenosť po týchto linkách, musia pretekať cez 200/400 kV linky. Na danom území sa vyrovnávajú odchýlky cez 110 kV linky, čo umožňuje väčšie dovozy elektriny zo zahraničia. Regionálnosť spôsobuje aj vyššie regulačné výkony pre Slovensko. Paradoxne, čím je väčšia sústava, tým je potrebný menší regulačný výkon. Ďalší problém je rezervné napájanie jadrových elektrární v prípade poruchových stavov. Toto sa realizuje cez 110 kV linky. V normálnej situácii by takéto napájanie bolo súčasťou pripojenia jadrovej elektrárne na prenosovú sústavu. Takto sa stala jadrová elektráreň zákazníkom „distribučnej“ sústavy a rezervný výkon si musí kupovať. Ročne je to niekoľko miliónov eur, ktoré iní výrobcovia nemusia platiť. Možno by bolo tiež dobré, ak by ste sa spýtali aj majiteľov v distribučných firmách, prečo v ich domovských krajinách sú 110 kV linky súčasťou prenosovej sústavy?

Keď sa stala chyba na začiatku, nedá sa tá chyba reguláciou napraviť?

V matematike sme sa učili, že funkcia môže mať absolútne maximum a môže mať aj lokálne maximum. Absolútne maximum sme na Slovensku už zmeškali, tak sa pokúsme nájsť aspoň to lokálne maximum. Ja si myslím, že súčasné distribučné firmy sa musia stať skutočne distribučnými.

Privatizérom sa peniaze vrátili rýchlo. Prečo však napríklad aj Enel predáva Slovenské elektrárne (SE) za oveľa menej, ako ich kupoval?

Nie sú známe podmienky, ako Enel Italy predával svoj podiel v SE. Je známe iba to, koľko zaplatil štátu v roku 2006. Po vykonaní referenda v Taliansku o stavbe jadrových elektrární s negatívnym výsledkom bolo jasné, že tlak verejnosti prinúti Enel k predaju takých aktív v zahraničí, kde sú aj jadrové elektrárne.

Enel dal záväzok, že pred jeho odchodom sa spustí tretí a štvrtý blok Mochoviec. Kedy sa tak stane?

Nerád by som odpovedal na otázky tohto typu a ani neviem skutočnú odpoveď. Zodpovedne na túto otázku môže odpovedať iba investor – Slovenské elektrárne. Podľa mojich informácií už sú známe oficiálne termíny spúšťania. V decembri sa bude zavážať jadrové palivo a potom, po vykonaní potrebných skúšok a testov, sa približne o pol roka bude spúšťať tretí blok.

Je vôbec v našom záujme spustiť teraz Mochovce, keď sú trhové ceny také nízke?

Elektráreň Mochovce je tesne pred dokončením. Verím, že na Slovensku sa nebude opakovať situácia napríklad z Rakúska, keď sa hotová elektráreň neuviedla v roku 1978 do prevádzky. A to na základe veľmi tesného výsledku v referende – 50,47 percenta : 49,53 percenta. Na Mochovce sú tiež dva pohľady. Jeden majú ekonómovia, ktorí sú nervózni z každého predĺženia termínu uvedenia do prevádzky. Pochopiteľne, tlak bánk je asi veľký. No a druhý pohľad je, že po dostavbe bude elektráreň slúžiť 70 až 80 rokov, a teda zisk prinesie. Netreba zabúdať aj na fakt, že výroba v jadrových elektrárňach nespôsobuje emisie CO2, čo je tiež ďalšia pridaná hodnota. Dnešné ceny komodity sú okolo 30 eur/MWh. No to sú ceny, za ktoré sa žiadna nová elektráreň nedá postaviť. Je to vidieť aj na príprave nového jadrového bloku vo Veľkej Británii, kde sa uvažuje s cenou pre novú jadrovú elektráreň 95 eur/MWh.

Budú mať Mochovce pre vyrobenú elektrinu odbyt, nájdu sa odberatelia?

Dobra otázka. Prepojený trh s elektrinou v EÚ, snaha liberalizovať aj trh s podpornými službami, snaha synchrónne pripojiť Ukrajinu spolu s Moldavskom k elektroener­getickej sieti kontinentálnej Európy vytvárajú predpoklady, že elektrina z Mochoviec bude mať svoj odbyt.

Pokrivil sa trh s nástupom dotácií pre obnoviteľné zdroje energií (OZE)?

Všade počúvam o tom, že obnoviteľné zdroje sú mimoriadne lacné. V skutočnosti práve takzvané obnoviteľné zdroje sú najdrahšie zo všetkých elektrární, ktoré sú pripojené do sústavy. Cena je takmer štvornásobná, 90 – 120 eur/MWh podľa www.urso.gov.sk, v porovnaní s cenou na burze. Pritom tieto zdroje vyrábajú podľa toho, či je dostatok slnečného svitu, alebo či fúka priaznivý vietor. Obnoviteľné zdroje pre svoju existenciu potrebujú takzvanú veľkú energetiku. Okrem výnimiek, ako je napríklad Téryho chata, kde výroba cez fotopanely nahradila naftový motor generátor s priaznivým dosahom na ochranu životného prostredia. Viem, je ťažké predpovedať výrobu, ak je závislá od počasia, lenže to znamená, že výkupná cena nemôže dosahovať súčasné veľmi vysoké hodnoty. Mohutné nasadzovanie obnoviteľných zdrojov spôsobuje veľké problémy celému energetickému systému, a to na celoeurópskej úrovni. Neustále kolísanie výkonu pri každej zmene meteorologických pomerov musia vyrovnávať turbíny veľkej energetiky s negatívnym dosahom na ich životnosť a spotrebu paliva. Niektoré krajiny majú také veľké problémy zo situácie s OZE v Nemecku, že je obava zo straty elektriny v celej krajine (black-out), a to hlavne v Čechách a Poľsku. Ceny pre tieto alternatívne zdroje boli a aj dnes sú nastavené nesprávne a je potrebné vykonať nápravu, a to čo najskôr. Niektoré krajiny už urobili v tejto veci precedens, a teda Slovensko by nebolo prvé. Obnoviteľné zdroje nie sú schopné pokryť spotrebu elektriny počas celého dňa. Boj zelených nie je na mieste.

Takže sa to s OZE prehnalo?

To sa prehnalo veľmi. Tieto zdroje nie sú schopné zabezpečiť potreby odberateľov. K tým 90 – 120 eurám sa musia prirátať ďalšie náklady. Lebo vietor fúka len približne štyri hodiny denne a keď ide mrak nad fotovolikou, jej výkon klesne na dve tretiny až polovicu . Čo tie zvyšné hodiny, lebo ľudia potrebujú svietiť, prať, pozerať TV aj mimo tých štyroch hodín. Niekto iný tak musí tu elektrickú energiu vyrobiť. Okrem toho pri výrobe fotovoltického článku sa spotrebuje polovica energie, ktorú vyrobí počas nasadenia do elektrizačnej sústavy. To znamená, že keby sme išli týmto smerom, musel by sa výkon elektrární zdvojnásobiť. Lebo elektrická energia má byť hlavne pre ľudí, priemysel, a nie iba na výrobu fotovoltických panelov.

Aká miera obnoviteľných zdrojov by bola ešte udržateľná?

Každým novým projektom OZE (pripojeným do elektrizačnej sústavy) sa koncová cena elektriny pre spotrebiteľov zvyšuje. To však nie je iba tých 90 – 120 eur/MWh. K tomu treba dopočítať náklady za zálohu klasickej energetiky, ďalej náklady na vybudovanie nových elektrární, ktoré by sa museli vybudovať, aby sa vôbec OZE mohli vyrábať. Tento výsledok sa musí dostať do koncového účtu pre odberateľov. Za týchto podmienok by boli OZE udržateľné. Ľudia sami musia povedať, koľko unesú obnoviteľných zdrojov vo svojom účte.

Keď sa pozrieme na budúcnosť a na tlak vyvíjaný na obnoviteľné zdroje, kam to smeruje? A kam by to malo ísť?

Toto je kľúčová otázka. Dnes je náznak zmeniť paradigmu výroby elektriny. Mala by sa realizovať takzvaná life time analyses, teda analýza celoživotného cyklu. Lebo ak by sa začala výroba realizovať väčšinovo iba obnoviteľnými zdrojmi, tak napríklad tie potrebujú 200-krát viac medi, 20-krát viac betónu, ak sa porovná rovnaké vyrobené množstvo energie v klasickej veľkej elektrárni. Má zemeguľa na to? Ešte v roku 1996 sa stal ministrom životného prostredia v Belgicku človek z Greenpeace. A vtedy v Bruseli presadili projekt Extern E, ktorého zmyslom bolo posúdiť každý typ výroby vzhľadom na všetky externality. Slovenské elektrárne začali poctivo napĺňať toto želanie Bruselu. Keď sa externality spočítali, tak jadrové zdroje vychádzali z hľadiska škodlivosti rovnako ako obnoviteľné zdroje. Pritom treba pripomenúť, že z hľadiska reálnych potrieb elektrizačnej sústavy jadrové elektrárne dokážu zabezpečiť výrobu podľa potreby dispečingu, a nie iba niekoľko hodín denne. Projekt Extern E sa zastavil a nedokončil. Zeleným sa totiž nepáčil fakt, že jadrové elektrárne vychádzajú lepšie ako OZE.