Kým Európa zaviedla rozsiahle hospodárske sankcie a diplomatické opatrenia, Rusi zaviedli protisankcie, a to v podobe embarga na vybrané dovážané európske potraviny. „Ostatné tri roky ukázali, že na dlhodobý rast ruskej ekonomiky majú sankcie len mierny vplyv. Niektorí tak tvrdia, že sankcie, ktoré mali Rusko prinútiť zmeniť správanie, sú už neúčinné. Je nepopierateľné, že pokles cien ropy mal väčší vplyv na zníženie hrubého domáceho produktu než samotné sankcie,“ zhodnotila ekonómka spoločnosti Coface Anne-Sophie Févreová.
Vplyv sankcií sa podľa ekonómov ukázal na slabom financovaní až pozastavení projektov so západnými spoločnosťami. Ide pritom často o sektory, ktoré sankcie nemali priamo zasiahnuť, no prejavil sa ich odstrašujúci účinok. Niektoré sektory priamo zasiahnuté sankciami sa rozhodol podporiť štát. Napríklad agropotravinársky či chemický sektor. „Situácia v iných odvetviach je menej pozitívna. Najmä odvetvia výroby elektrických, elektronických a optických zariadení by mohli bojovať so zhoršenými podmienkami aj v strednodobom horizonte,“ doplnila Févreová.
Podľa Rakúskeho inštitútu ekonomických vied stratili štáty únie za posledné tri roky viac ako 90 miliárd eur v dôsledku zavedenia sankcií. Naopak, Rusi prišli v rozpočte za rovnaké obdobie v prepočte zhruba o 25 miliárd eur. Podľa posledných údajov Svetovej banky za rok 2015 však dosahuje veľkosť ekonomiky EÚ okolo 16,3 bilióna dolárov, pričom ruská ekonomika má výkon 1,63 bilióna dolárov. Ak by sankcie trvali minimálne ďalšie dva roky, únia by stratila ďalších 34 miliárd eur, v horizonte piatich rokoch až 92 miliárd eur. Zároveň by o prácu podľa Rakúskeho inštitútu ekonomických vied prišlo 2,2 milióna Európanov. Napríklad v prípade zániku stovky slovenských fariem sa hovorí o strate až 4-tisíc pracovných miest.
Solídny hospodársky rast Ruska
Napriek tomu ruská ekonomika by v tomto roku mala vzrásť podľa Coface o jedno percento. Ekonomika sa teda posilňuje viac, nakoľko v poslednom kvartáli 2016 bol medziročný rast ruského hrubého domáceho produktu na úrovni 0,3 percenta. Išlo vtedy o prvý rast od štvrtého štvrťroka 2014. Ekonómovia oslovení agentúrou Reuters očakávajú tohtoročný rast vo výške 1,2 percenta, ruský minister hospodárstva počíta dokonca s dvoma percentami.
Sankcie pritom budú naďalej trvať. „Akékoľvek úvahy o uvoľnení sankcií narážajú aj na zvyšujúce sa napätie medzi Západom a Ruskom ohľadne Sýrie. Hoci neexistuje žiadna súvislosť medzi činmi Ruska na Ukrajine a v Sýrii a v podstate z vyhlásení Ruska je zrejmá snaha bojovať proti islamistom, čo by mohlo pomôcť zjemniť sankcie voči Rusku zo strany Západu, nedávne použitie chemických zbraní údajne zo strany sýrskych vojsk zvýšilo napätie medzi Ruskom a USA. Spojené štáty pritom obviňujú Kremeľ aj zo zasahovania do volieb v prospech Donalda Trumpa,“ skonštatovala Févreová.
Podľa nej je zrejmé, že hoci sa pred ruskými voľbami zlepšujú vzťahy so Západom, ako aj situácia na Ukrajine, nie je tu ochota, aby k zrušeniu došlo do konca roka 2017. „Voľby v Rusku sú pritom naplánované na marec 2018 a zrušenie či zjemnenie sankcií by sa mohlo považovať za podporu Putina pred voľbami. Pravdepodobne tak budú pokračovať minimálne do druhej polovice roka 2018,“ poukazuje ekonómka Coface.
Z najnovšieho prieskumu nezávislého strediska Levada vyplýva, že takmer každý druhý Rus by v prezidentských voľbách volil Putina a len každý štvrtý by hlasoval pre opozičného predáka Alexeja Navaľného. Rusi podľa prieskumu nevidia v žiadnom z doterajších ruských politikov skutočného súpera Vladimira Putina.
Sankcie s 20-percentným úspechom
Rusko bude pritom ešte dlho zápasiť s lacnou ropou a uvalenými sankciami. Ani utorňajšie stretnutie nemeckej kancelárky Angely Merkelovej s Putinom v Soči k radikálnej zmene postojov neprispelo. Pravdou však je, že podľa štúdie amerického Petersonovho inštitútu v prípade veľkej krajiny, akou je Rusko, majú sankcie akéhokoľvek typu úspech len s približne 20-percentnou pravdepodobnosťou. Ekonómovia z inštitútu sa pozreli na dokopy 115 prípadov uvalenia sankcií od prvej svetovej vojny až do roku 2000. S čiastočným úspechom skončila ani nie tretina z nich. „Veľkosť cieľovej krajiny negatívne koreluje s úspešným dopadom sankcií. Súvisí to s ekonomickou teóriou, ktorá hovorí, že veľké krajiny sú schopné absorbovať sankcie lepšie ako menšie krajiny. Nie sú tak odkázané na export,“ uvádza v analýze z roku 2007 jeden z jej autorov, ekonóm Gary Clyde Hufbauer.
Poukazuje aj na fakt, že najprínosnejšie sa sankcie ukázali v prípadoch, keď mali splniť vcelku nenáročný cieľ, ako je napríklad prepustenie politického väzňa. Tieto sankcie sa ukázali ako úspešné až v polovici prípadov. „Čím má donucovaná krajina intenzívnejšie obchodné a priateľské zahraničné vzťahy so štátmi, ktoré uvalili sankcie, tým sa sankcie stávajú úspešnejšími,“ vysvetľuje Hufbauer. Ekonomické sankcie pritom platia viac pre demokratické režimy ako pre autokratické. Únia pri troch kolách uvaľovania sankcií voči Rusku zvažovala, ako ich čo najcitlivejšie zaviesť, aby nepoškodili hospodársky rast samotných európskych štátov. Ako sa po dvoch rokoch ukázalo, poškodila tým najmä sebe.
„Sankcie sú neefektívne, pokiaľ sa nevyrieši príčina samotného konfliktu,“ tvrdí Hufbauer v štúdii. Ako príklad uvádza rok 1988 a pokus prezidenta USA Ronalda Reagana zosadiť uvalenými sankciami z prezidentského kresla Panamy Manuela Noriegu. Drogový obchodník a diktátor si totiž počas svojho vládnutia nelámal hlavu s ľudskými právami, ktoré stále porušoval pri výkone moci. Reganova vláda zmrazila bankové kontá Panamy v amerických bankách a dala inštrukcie, aby americké firmy a občania v Paname neplatili dane. Nariadila aj zákaz importu panamského cukru do USA.
„Sankcie boli uložené postupne, a potom boli aj postupne oslabené radom výnimiek. Na konci sa sankcie ukázali ako nedostatočné na odstránenie problému a v Paname bola použitá vojenská sila,“ uvádza sa v štúdii. V roku 1989 vyše 27-tisíc amerických vojakov obsadilo približne na mesiac Panamu, kde nakoniec zvrhlo prezidenta Manuela Noriegu. Funkcie sa potom ujal nový prezident. Hufbauer však upozorňuje, že vojnový konflikt riešením nie je a účinnou cestou majú byť aj diplomatické rokovania, prípadne uvalenie aj diplomatických sankcií v podobe vyhostenia veľvyslancov v krajinách či pozastavenie medzinárodných rokovaní v kľúčových otázkach donucovanej krajiny.