Hoci si republikánsky kandidát na prezidenta sťažuje, že Amerika už nič nevyrába, výroba v Amerike v skutočnosti prekvitá. Problém je, že továrne už nepotrebujú toľko pracovníkov ako predtým, pretože veľa práce zastanú stroje.
Od roku 1979 bolo v amerických továrňach zrušených viac ako sedem miliónov pracovných miest. Továrenská výroba sa ale podľa amerického ministerstva obchodu po odpočítaní nákladov na suroviny a ďalších nákladov za rovnakú dobu viac ako zdvojnásobila na vlaňajších 1,91 bilióna dolárov. To je len o trochu menej ako v rekordnom roku 2007, teda z obdobia tesne pred svetovou krízou. Americký spracovateľský sektor je tak druhý najväčší na svete hneď za Čínou.
Trump a ďalšie kritici majú pravdu, keď tvrdia, že za stratou niektorých pracovných miest v továrňach je obchod. Najmä potom, keď Čína v roku 2001 vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie (WTO), a získala tak jednoduchší prístup na americký trh.
Priemyselné odvetvia ako je výroba textilu a nábytku, ktoré sú silne závislé na pracovnej sile, strácajú pracovné miesta a výrobu v prospech zahraničnej konkurencie s nižšími mzdovými nákladmi. Napríklad výroba textilu sa od roku 2000 v USA znížila o 46 percent a v rovnakom období zaniklo v tomto odvetví približne 366 000 pracovných miest. To je 62 percent pôvodnej pracovnej sily.
Výskumy však ukazujú, že mechanizácia amerických tovární hrá pri strate pracovných miest oveľa závažnejšiu úlohu než zahraničný obchod. Podľa jednej minuloročnej štúdie môže obchod za stratu pracovných miest v amerických továrňach len z 13 percent. Veľká väčšina stratených miest, konkrétne 88 percent, bola nahradená robotmi alebo súvisia s inými domácimi faktormi, ktoré znižujú potrebu ľudskej pracovnej sily.
„Vyrábame viac, ale s menej ľuďmi,“ hovorí ekonóm z koncepčného strediska Rand Corp Howard Shatz. Napríklad automobilka General Motors teraz zamestnáva sotva tretinu z pôvodných 600 000 robotníkov, ktoré mala ešte v 70. rokoch. Napriek tomu chrlí viac osobných a nákladných automobilov ako inokedy.
Alebo sa pozrime na produkciu ocele a ďalších základných kovov. Od roku 1997 prišli Spojené štáty v odvetví základných kovov o 265 000 pracovných miest, čo predstavuje pokles o 42 percent. A to v čase, keď sa v USA táto výroba o 38 percent zvýšila.
Allan Collard-Wexler z Duke University a Jan De Loecker z Princetonskej univerzity vlani zistili, že Amerika nestratila väčšinu pracovných miest v oceliarskom priemysle kvôli zahraničnej konkurencii a stagnácii predaja. Tieto miesta padli za obeť vzostupu novej technológie výroby ocele z odpadových kovov.
Revolúcia v robotike sa pritom ešte len začína. Poradenská spoločnosť Boston Consulting Group odhaduje, že do roku 2025 sa budú investície do priemyselných robotov v 25 najväčších exportných ekonomikách zvyšovať tempom desať percent ročne. V posledných rokoch to bolo len o dve až tri percentá ročne.
Proti výhodám zavádzania robotov sa dá len ťažko niečo namietať, podotýka agentúra AP. Keď je potrebné nahradiť výrobky novými, prípadne ich modernizovať, môžu byť roboti preprogramovaní oveľa rýchlejšie a ľahšie, než keby bolo potrebné preškoliť zamestnancov.
A pritom sa znižujú aj náklady. Vlastniť a prevádzkovať robotickú zváraciu stanici v roku 2005 stálo podľa Boston Consulting 182 000 dolárov, zatiaľ čo v roku 2014 to bolo 133 000 dolárov.
V roku 2025 sa cena bude pravdepodobne pohybovať okolo 103 000 dolárov. Roboti znížia náklady na prácu v USA o 22 percent, v Japonsku o 25 percent a v Južnej Kórei o 33 percent, odhaduje spoločnosť.