Prudký pád cien obilia, kukurice a cukru ničí aj donedávna prosperujúce podniky orientované na rastlinnú výrobu. "Ak má slovenské poľnohospodárstvo prežiť, musí sa do jeho záchrany vložiť štát,“ zhrnul hlavnú požiadavku valného zhromaždenia roľníckej samosprávy jej predseda Milan Semančík.
Delegáti zastupujúci členov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory si v diskusii nedávali servítku pred ústa. Naozaj silné emócie vyjadrujú existenčné ohrozenie slovenského poľnohospodárstva?
Situácia je kritická. Napätie rastie, pretože nemáme obrovské problémy len so živočíšnou, ale aj s rastlinnou výrobou. Ekonomiku deštruuje nielen nerentabilné mlieko či bravčové mäso, ale aj rýchlo klesajúce ceny obilnín, olejnín. V skladoch sú veľké zásoby obilia a v žatve sa očakávajú ceny potravinárskej pšenice v rozmedzí len 100 až 120 eur za tonu. Kým v minulosti sa ešte dala živočíšna výroba "sanovať“ zo ziskov rastlinných produktov, táto cesta sa stáva neudržateľnou. Nervozita stúpa a každý by bol rád, keby sa čím skôr objavili riešenia, po akých siahajú okolité krajiny. Vlády tam pod rôznymi zámienkami pumpujú do fariem dodatočné záchranné dávky peňazí.
Niektorí rečníci si kládli otázku, či sa slovenské poľnohospodárstvo vôbec dožije konca programového obdobia roku 2020. Z ľudí prehovorila dezilúzia a pocit márnosti z toho, čo doteraz urobili.
Nečudujme sa týmto názorom. Mnohí z nás zachraňovali živočíšnu výrobu, ako len vládali, aj za cenu strát, pretože mali a majú pocit zodpovednosti voči tejto krajine. Nič sa však nedá dlhodobo robiť so stratou, skôr či neskôr aj tento ušľachtilý úmysel hrozí zlomením väzov. Spotrebitelia nakupujú konzumné mlieko už aj po 38 centov za liter, výrobné náklady farmárov sú však 42 centov, a to sú slovenskí chovatelia o päť centov lacnejší, ako je štatistická vzorka 300 európskych fariem, ktoré produkujú mlieko o päť centov drahšie. Nie je to o našej neefektívnosti, ale o obrovských prebytkoch mlieka v Európe ako dôsledku lanského zrušenia mliečnych kvót a pokračujúceho ruského embarga.
Aké je rozuzlenie mliečnej drámy?
Rýchly prieskum, ktorý si dal urobiť Zväz prvovýrobcov mlieka, signalizuje, že 30 percent chovateľov dojných kráv uvažuje o zatvorení fariem. Hovorí to neudržateľnosti situácie. Slovensku zostalo 130-tisíc dojníc, krava sa stáva vzácnym zvieraťom. Tu nejde len o to, že prídeme možno o ďalšie tisícky zvierat, čo pocítime aj na úrodnosti pôdy, ktorá, o tom sa veľa nehovorí, dlhodobo klesá. Ak zlikvidujeme tretinu fariem, prídeme aj o stovky pracovných miest. Tieto miesta by sa stratili zrejme raz a navždy.
Ako sa dá udržať výroba nielen mlieka na Slovensku?
Odbytová kríza otriasa poľnohospodárstvom celej Európskej únie. Nehľadiac na Spoločnú poľnohospodársku politiku každá jedna krajina sa usiluje farmárom finančne pomôcť. Stáva sa z toho súťaž. Kto z nej vyjde víťazne, získa trhy toho, kto padne. Nehovorí sa o tom nahlas, ale taká je realita. Ak majú slovenské mliečne farmy prežiť, ale nielen ony, aj farmy ošípaných, potrebujú pomoc od štátu. Mliečni farmári čakajú na platby za tzv. pohodu zvierat. Tie sú akou-takou náplasťou na utŕžené ekonomické rany. Keď peniaze tento mesiac prídu, skončí sa farmárom jednoročný záväzok pokračovať v chove a otvorí sa cesta k likvidácii dojných stád. Svetielko nádeje zabliká, keď Slovensko podobne ako Česko zvýši štátnu pomoc. Potrebujeme ju minimálne v rozsahu 20 miliónov eur.
To je zhruba toľko čo vlani.
Áno, lenže teraz je štátna pomoc úplne okresaná, stačí akurát na zabezpečenie chodu takých inštitúcií, ako je štátne závodisko a podobné zariadenia, ale nie sú peniaze na ďalšie veci, ktoré odvetvie nachádzajúce sa v ťažkej núdzi životne potrebuje. Navrhujeme napríklad, aby sa pomohlo poľnohospodárom prostredníctvom odvodov, čo sa týka pracovníkov živočíšnej výroby. A tiež by nám pomohla vláda, keby ako česká dala poľnohospodárom zelenú naftu, teda nafta s nižšou spotrebnou daňou. Predovšetkým treba zelenú naftu dostať do živočíšnej výroby. Ak neprídu tieto zdroje na farmy, bude zle.
Šéf zväzu chovateľov ošípaných Andrej Imrich oznámil delegátom komory, že Slováci už konzumujú len 20 percent bravčoviny vyrobenej na Slovensku. Prežijú ošípané rok 2016?
Len na osvieženie pamäti, ľudia na Slovensku jedli vždy svoje bravčové mäso. Ešte v roku 1990 sme patrili medzi vývozcov. Ak sa živé jatočné ošípané predávajú kilogram za menej ako jedno euro, ba už za 90 centov, kryje to ledva náklady na krmivá a kde sú ostatné? Veľa chovateľov už dávno skončilo a tí entuziasti, čo to ešte robia, ak sa im nepomôže, jednoducho skončia.
Prostriedky, ktoré požadujeme, sú na záchranu, aby nedošlo k likvidácii, to nie je na rozvoj, ale na prežitie. Naozaj poľnohospodári idú na doraz možností. To, čo sa malo urobiť, sa už spravidla všade urobilo.
Do roku 2020 má slovenské poľnohospodárstvo dostať z Bruselu päť miliárd eur podpôr, to je obrovská suma. Ako to, že nestačí?
Áno, sú to obrovské peniaze, ale všetko treba vždy vidieť v porovnaní s konkurenciou. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ nie je stále spoločnou. Čakali sme, že počnúc rokom 2014, tak znela dohoda, budú platiť rovnaké podmienky pre celú Európu. Nestalo sa tak. Spoločná poľnohospodárska politika je stále dvojrýchlostná, jedna s vyššími podporami pre staré členské krajiny, druhá s nižšími dotáciami pre nové členské krajiny. Diplomatické reči sa hovoria, ale všedný chlieb sa je. Stále je to diskriminácia a ako povedal farmár Robert Kovacs z Hronoviec, ťažko sa konkuruje niekomu, kto dostáva viac podpôr ako slovenský farmár. A keď niekto dostane viac, vydrží dlhšie znášať dôsledky krízy.
Pýtate štátnu pomoc. Aké dávate garancie, že udržíte výrobu?
Vec sa má tak: Pokiaľ štátne prostriedky neprídu, naplnia sa úvahy o ďalšom poklese živočíšnej výroby v mlieku aj bravčovine. Prostriedky, ktoré požadujeme, sú na záchranu, aby nedošlo k likvidácii, to nie je na rozvoj, ale na prežitie. Naozaj poľnohospodári idú na doraz možností. To, čo sa malo urobiť, sa už spravidla všade urobilo.
O tri mesiace bude Slovensko predsedníckou krajinou Európskej únie. Ozvali sa hlasy, že sa treba pozrieť na asociačnú dohodu, pretože krajina prichádza o sebestačnosť. Českí poľnohospodári ju žiadajú prehodnotiť. A slovenskí?
Je tu, samozrejme, možnosť otvoriť prístupové zmluvy. My sa, pochopiteľne, tomu nebránime, pretože situácia je mimoriadne vážna. Budeme hľadať všetky možnosti, aké sa len dajú, a spájať sily aj v rámci V4, aby sme zachránili upadajúce agrosektory.
Je príčinou súčasných problémov poľnohospodárov len ruské embargo na dovoz potravín z Európskej únie?
Netvrdím, že len ruské embargo, ale podpísalo sa pod odbytovú krízu veľkým dielom. Európski farmári a potravinári prišli z titulu ruského embarga vlani dovedna o päť miliárd eur. Stratili trhy v Ruskej federácii a rovnocennú náhradu za ne v tretích krajinách nenašli. Slovensko nebolo priamym exportérom potravín, náš vývoz bol malý. Lenže veľkí európski exportéri rozliali svoje produkty po celom trhu a ideme sa teraz od prebytkov zadusiť. Na poslednom rokovaní roľníckych samospráv v Poľsku sme poslali spoločný list šéfovi EK Jeanovi-Claudovi Junckerovi, aby Brusel zrušil ruské embargo, lebo životne poškodzuje farmárov V4 a k tomu sa pridávajú aj západní farmári. Len Nemci majú stratu za jednu miliardu eur.
Slovenským výrobcom potravín môžu pomôcť slovenskí spotrebitelia. Čo od nich očakávate? Ako si predstavujete solidaritu?
Uvítali by sme, aby ľudia cieľavedome nakupovali slovenské potraviny, aby si uvedomovali, že každým nákupom a konzumáciou slovenských potravín nepomáhajú len poľnohospodárom a potravinárom, ale aj sebe. Stále opakujem, že slovenské potraviny môže zachrániť slovenský spotrebiteľ, od toho sa treba odpichnúť a urobiť všetko preto, aby sme vplývali na spotrebiteľa. Chceme využiť všetky možnosti, aké len máme vrátane médií. Musíme sa viac so spotrebiteľom rozprávať a pripomínať mu, že tvoríme jedno spoločenstvo. Je pekné vravieť, nech sa kupujúci rozhodne sám. Nech však vie, že cudzia potravina oberá o prácu slovenských farmárov, že zahraničné mlieko, to sú vykosené lúky v susedných krajinách a naše medzitým zarastajú. Všetko so všetkým súvisí, preto musíme hovoriť aj o tom, čo je za potravinovou oponou.
A čo je ešte za ňou ukryté?
Napríklad vzťahy slovenských dodávateľov potravín a obchodných reťazcov. Neobchodujeme za rovnakých podmienok ako zahraniční partneri nadnárodných obchodných reťazcov. Obchodníci to popierajú, ale my vidíme, že na porovnateľný produkt nedávajú rovnaké podmienky vrátane marží, aj to blokuje slovenské potraviny. Nám nestačia slovenské vlajočky na pultoch, ale žiadame naozaj férové podmienky.
Stojíte na čele najväčšej samosprávnej organizácie. Vidíte nejaké svetlo na konci teraz tmavého tunela?
Nestrkáme hlavu do piesku. Musíme však otvorene povedať, čo nám leží na srdci. Veď nemému ani vlastná mater nerozumie. Poľnohospodári sú vo svojej podstate optimisti, vždy s nádejou hľadia v ústrety jari. Táto jar priniesla novú vládu, ktorá v diskutovanom programovom vyhlásení akceptovala podstatnú časť našich požiadaviek. Čas však nestojí, teraz sa, ako odznelo na valnom zhromaždení, láme chlieb.
Vážime si slovenský chlieb?
No veď, už sa pečie chlieb z mrazeného cesta dovezeného z cudziny. A pritom Slovensko má prvotriedne múky. Vedia to naši ľudia, naše deti? Spustili sme projekt Hovorme o jedle, kde sa rozprávame o potravinách so školákmi. Zistili sme, že deti a učitelia sú naši skvelí spojenci. Do 4. ročníka sa zapojilo 454 základných škôl, čo je 70 000 žiakov. Rodí sa nám nová generácia uvedomelých spotrebiteľov. Dúfam, že až vyrastú, budú celkom prirodzene nakupovať slovenské potraviny, ako to desaťročia robia Rakúšania.