Atény môžu byť odstrašujúcim príkladom pre radikálov, tvrdí politológ

Ekonomický rast alebo chaos podobný tomu v Grécku. Týmto porovnaním sa teraz snažia tradičné politické strany zabrániť tomu, aby v budúcnosti Európania volili radikálne či extrémistické strany. James Ker-Lindsay, odborník na európsku politiku z London School of Economics, v rozhovore pre denník Pravda tvrdí, že príklad Grécka ukazuje, ako sa predvolebné sľuby radikálnych strán nielenže nakoniec nerealizujú, ale dokonca podvedú voličov natoľko, že to spôsobí ešte väčší chaos v krajine. Rozhovor vznikol pred summitom eurozóny, ktorý bol v nedeľu večer.

13.07.2015 12:00
debata
James Ker-Lindsay
James Ker-Lindsay, odborník na európsku politiku, James Ker-Lindsay

Grécka radikálna ľavicová strana Syriza po piatich mesiacoch vládnutia priviedla krajinu opäť do recesie a vyvolala v nej poriadny chaos. Populizmus zrejme naráža na svoje limity.
Populizmus je vždy škodlivá cesta. Politici dnes musia čeliť rozhodnutiam, ktoré nie sú populárne, ale sú v prospech krajiny. Populisti by najradšej prijímali opatrenia, ktoré ich urobia viac populárnymi. V tomto prípade grécky premiér Alexis Tsipras dal pred voľbami sľuby, ktoré nemôže splniť. Teraz Grékom dochádza, že aj napriek tomu, že zvolili v referende „nie“ ďalším úsporným opatreniam, Tsiprasova vláda i tak akceptovala požiadavky veriteľov. Voličov Tsipras sklamal aj v tom, že reálne stále existuje riziko, že krajina prestane platiť eurom, čo si drvivá väčšina Grékov neželá. Som presvedčený, že veľa ľudí si uvedomuje, že Grécko hrá veľmi nebezpečnú hru s úniou. V sobotu sa mal kruh uzavrieť a ministri financií mali dať definitívnu bodku za takmer päťmesačnými rokovaniami. Zdá sa však, že eurozóna je stále nerozhodná, čo sa týka prijatia jasných krokov.

Grécko však nie je v náraste populizmu ojedinelý prípad.
Populistické strany sú v celej Európe na vzostupe. Je však potrebné poznamenať, že v mnohých prípadoch majú tieto strany radikálne postoje k odlišným veciam. Grécka radikálna strana Syriza razí silný ľavicový antiúsporný program. Vo Veľkej Británii máme zase euroskeptickú nacionalistic­kú stranu UKIP, ktorá je za vystúpenie krajiny z Európskej únie. Často teda „bojujú“ za rozdielne veci, preto ich netreba spájať. Treba však povedať, že populizmu a radikalizmu začína v Európe pribúdať. Už z nedávnej minulosti sa však ukázalo, že populistické a extrémistické strany v Európe, ktoré zasadli do parlamentu, zvyčajne rýchlo stratili podporu ľudí. Ukázalo sa, že ich sľuby nenaplnia očakávania voličov. V týchto stranách takisto viac vidieť mocenské boje v rámci strany, čo je v tradičných stranách v menšej miere, resp. neohrozujú tým samotnú existenciu strany.

Doterajšie rokovania Grécka s veriteľmi však povzbudili radikálov z iných krajín, aby aj oni viac vyjednávali či až „vydierali“.
Všetky európske krajiny by mali byť na pozore. Ak Syriza dostane tretí balík záchrannej pomoci za zmiernených podmienok v porovnaní so začiatkami rokovaní s veriteľmi (Medzinárodný menový fond, Európska centrálna banka a Európska komisia, pozn. red.), tak to bude inšpirovať ďalšie podobne naladené strany, aby takýmto spôsobom „vyjednávali“. To bude mať katastrofálne následky, najmä vo väčších európskych ekonomikách ako napríklad Španielsko.

Nikto však nemôže poprieť fakt, že Grécko za posledných šesť rokov prešlo naozaj tvrdými rozpočtovými škrtmi.
Krajina si naozaj prešla neuveriteľne tvrdým obdobím. Väčšina z toho, čo dnes vidíme, je výsledkom postupného zlyhania gréckych vlád, ktoré si zakrývali oči pred problémami. Keď som žil v rokoch 2000 až 2001 v Grécku, ľudia už vtedy vedeli o enormne veľkej korupcii, o tom, že nefunguje daňový systém a že je potrebné zreformovať dôchodkový systém. Kedykoľvek sa o to nejaký politik pokúsil, stretol sa s veľkou nevôľou zo strany verejnosti. Takže to, čo dnes vidíme v Grécku, je zlyhanie všetkých, zdola nahor. Kľúčovým problémom krajiny je neochota robiť reformy, ku ktorým ostatné európske štáty pristúpili. V prípade Grécka si myslím, že prísne rozpočtové opatrenia boli nevyhnutné. Volili si však cestu bez štrukturálnych reforiem, lebo tie neboli jednoducho politicky obhájiteľné. Nechceli sa zameriavať na špecifické skupiny. Vyhýbali sa napríklad zdaňovaniu poľnohospodárov, ktorí by sa vzbúrili a zablokovali by diaľnice. Pokračovali v plošných úsporných opatreniach, ale neriešili štrukturálne problémy, a preto na to ich ekonomika dopláca.

Nie je to však aj vina Nemecka, ktoré prísnymi rozpočtovými škrtmi len podporilo popularitu Syrizy, ktorá sa chcela vzoprieť tomuto systému?
Áno aj nie. Problém je, že nemeckí politici sú niekedy až príliš zaslepení prísnou konsolidáciou verejných financií. Nevedia sa vcítiť do života bežného Gréka, uznať ťažkosti, ktorým krajina čelí. Nemci tvrdia, že opatrenia, ktoré žiadajú, nie sú kruté alebo nespravodlivé. Tak ako Gréci musia prehltnúť horkú nemeckú medicínu, museli tak urobiť aj iné európske krajiny, aby sa dostali z dlhovej krízy. Európski politici však musia riešiť nový fenomén narastajúcej príjmovej nerovnosti. Práve v tejto otázke získavajú populisti a extrémisti veľkú podporu. Ide o závažný problém, ktorý súčasní politici veľmi neriešia, v niektorých prípadoch by som si dovoliť tvrdiť, že tento fenomén ignorujú. Strata dôvery, predovšetkým mladých ľudí v únii, môže vyvolať veľmi negatívne smerovanie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Syriza #populizmus #radikálne strany