Za jeden z faktorov, ktorý zvyšuje nerovnosť, OECD považuje neštandardnú prácu. To sú podľa nej napríklad pracovné zmluvy na dobu určitú alebo samostatne zárobková činnosť. Upozorňuje, že od polovice 90. rokov viac ako polovica všetkých vzniknutých pracovných miest v členských krajinách bola zo skupiny neštandardnej práce. Domácnosti, ktoré závisia na tejto práci, majú vyššiu mieru chudoby než ďalšie domácnosti.
Z jednotlivých členských krajín OECD je nerovnosť v príjmoch najvyššia v Čile, Mexiku, Turecku, USA a v Izraeli. Naopak, najnižšia je v Dánsku, Slovinsku, na Slovensku a v Nórsku.
Nerovnosť v príjmoch dosiahla podľa OECD rekordu vo väčšine krajín. V priemere desať percent najbohatších ľudí v populácii teraz zarába 9,6krát viac ako desať percent najchudobnejších. V 80. rokoch to bolo sedemkrát viac a na začiatku tohto tisícročia deväťkrát viac.
Až 40 percent populácie na dolnom konci príjmového rebríčka v mnohých krajinách vyťažilo z ekonomického rastu v posledných desaťročiach len málo. V niektorých prípadoch sa niektorým ľuďom s nízkymi príjmami v reálnom vyjadrení mzda dokonca znížila. Ak taká veľká skupina populácie získa tak málo z ekonomického rastu, oslabuje to dôveru v inštitúcie, nehľadiac na to, že sa aj štiepi sociálna štruktúra, uviedla OECD.
Štandardné meradlo nerovnosti neexistuje, ale väčšina ukazovateľov naznačuje, že rozdiel v nerovnosti sa počas finančnej krízy znížil, zatiaľ čo teraz sa začína opäť zvyšovať.
Podľa správy je čím ďalej menej efektívne prerozdeľovanie príjmov systémom daní a dávok. Tieto systémy sú pritom považované za jeden zo spôsobov, ktorý môže nerovnosť účinne znížiť. OECD odporúča najmä zvýšenie daní bohatým. Na druhej strane OECD pozitívne hodnotí rast počtu zamestnaných žien, ktorý nárast nerovnosti brzdí.
Jednou z mála oblastí, kde sa nerovnosť v príjmoch v posledných 30 rokoch nezvyšovala, je Latinská Amerika. Nerovnosť tam ale zostáva vysoká.