Mimoriadny nemecký odpor k dlhom je podľa profesora Marcela Fratzschera, šéfa popredného nemeckého výskumného ekonomického inštitútu DIW, dokonca zakorenený v samotnej nemčine. „Nemecké slovo pre dlh (Schuld) je rovnaké ako pre vinu,“ vysvetľuje. „Dostať sa do dlhov znamená, že ste urobili niečo zlé, čo nemecký postoj popisuje veľmi dobre.“
Nemecké myslenie je skôr „teraz šetri, neskôr to budeš mať“, než „hneď teraz a zaplať neskôr“. A toto nie je záležitosť len staršej generácie. Mladí Nemci v berlínskych uliciach povedali, čo by urobili s vyhratým miliónom eur. Nové auto, dovolenka, nové oblečenie? „Ušetril by som, až to budem potrebovať,“ znela bežná odpoveď.
Láska k šetreniu
Zvyk šetriť je kľúčom k porozumeniu ďalšieho typického rysu Nemcov – strachu z inflácie. Všeobecne rozšírené je, že je to pre jazvy po hyperinflácii z 20. rokoch minulého storočia, kedy sa výmenný kurz vymkol kontrole. Jeden americký dolár vtedy stál od štyroch mariek po štyri bilióny.
Možno existujú nejaké dozvuky, ale uplynulo už 90 rokov a Nemci to prekonali. Skutočný dôvod je možné nájsť v nemeckej láske k šetreniu. Inflácia je nepriateľom sporiteľov. Takže pre krajinu, ktorá je ich plná, znamená nápad znížiť úrokovú sadzbu a tlačiť peniaze dvojitou hrozbu – znižuje sa úrok z uložených peňazí a akákoľvek budúca inflácia by hodnotu tých istých úspor ešte znížila.
Dobrou správou pre Nemecko je, že inflácia sa nedostavila, hoci sú úrokové sadzby nízke. Oslabené euro ponechalo nemeckému exportu, ako sú autá či stroje, konkurencieschopné ceny. A vzdelanie, strojárstvo a exportné úspechy sú v Nemecku zdrojom značnej pýchy.
Rodinná firma – vernosť a lojalita
Ekonómovia pripisujú povojnový nemecký hospodársky zázrak kľúčovým a prepojeným princípom, ktoré je možné vidieť napríklad v Menzelovej rodinnej berlínskej továrni na elektromotory.
Tridsiatnik Mathis Menzel riadi firmu, ktorú spustil jeho dedko v roku 1927. Podľa Menzela sú takéto dlhé rodinné vzťahy medzi továrňou a zamestnancami v nemeckom priemysle bežné. Nie je nijako výnimočné, že ľudia celý život pracujú pre rovnakú spoločnosť, čo prispieva k rozvoju vedomostí a vernosti. Vernosť z oboch strán. Dobré platy a oddanosť pracovníkov voči Menzelovej firme. Na oplátku zručnosti a um týchto robotníkov podporuje Menzelova lojalitu voči nim.
Podľa Menzela je možné subdodávateľsky najať robotníkov z iných krajín a za menej peňazí, do toho vraj ale chuť nemá. Je presvedčený o tom, že by to znížilo kvalitu výrobkov. Na kvalitu sa veľmi dbá, čo je jeden z dôvodov toho, že vývoz sa na nemeckom HDP podieľa 50 percentami.
Rozhodnutie externe nenajímať pracovnú silu je odmietnutím krátkodobých ziskov. A to je ďalší príklad princípov, ktoré pomohli Menzelovej továrni aj nemeckému hospodárstvu. Fakt, že továreň patrí rodine, rovnako ako mnoho ďalších stredne veľkých firiem v Nemecku, podľa Menzela znamená, že nie je viazaný krátkodobými požiadavky akcionárov. Umožňuje mu to premýšľať rádovo v desaťročiach, nie štvrťrokoch, tvrdí.
Nemci prinášali obete, chcú ich aj od iných
Pre nemeckých robotníkov ale nie je všetko zlato, čo sa blyští. Po znovuzjednotení v roku 1990 sa Nemecko rozhodlo pre výmenný kurz medzi vychodonemeckou a západonemeckú markou v pomere jedna ku jednej. Politicky to možno bolo diplomatické riešenie. Ale takmer cez noc sa východonemeckí robotníci v neproduktívnych, štátom ovládaných továrňach stali príliš drahými. Produktivita za západom krajiny pokrivkávala, továrne prišli o kontrakty a boli čoskoro uzavreté.
To bránilo rastu až dovtedy, než pred desiatimi rokmi presadil kancelár Gerhard Schröder rozsiahle škrty platov, výhod a sociálnych služieb. Znamenalo to rast chudoby robotníkov, ktorých plat nestačil na pokrytie životných nákladov.
Zároveň to vysvetľuje nemeckú netrpezlivosť s ďalšími európskymi krajinami, najmä teraz s Gréckom. Mnoho Nemcov má pocit, že museli priniesť bolestivé ekonomické obete, aby dosiahli politické ciele. Preto sa pýtajú, prečo by to isté nemali urobiť aj ostatní.
„Vzali sme na svoje plecia náklady na znovuzjednotenie, čo bola pre hospodárstvo veľká záťaž. A zvládli sme to sami,“ povedal šéfekonom Stefan Schneider z Deutsche Bank. „To podľa mňa vysvetľuje, prečo majú Nemci malú trpezlivosť, keď vidia iné krajiny, ako brzdia reformy.“
Mnohí by ale povedali, že pamäť Nemcov je krátka, pokiaľ ide o odpúšťanie dlhov. Povojnový nemecký zázrak by sa možno nikdy nestal, keby Nemecku v roku 1953 nebola odpustená polovica dlhov. Nie je preto poblúznením gréckeho ministra financií Janisa Varufakise, keď nedávno povedal, že „nikto nerozumie gréckej situácii lepšie ako Nemci“.