Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Prečo je taký nepomer príspevkov Slovákov na Ukrajinu?
Myslím si, že menší výnos je spojený aj s iným vnímaním ľudí danej situácie, ale aj s tým, že ide o inú aktivitu. Na Ukrajine ide aktuálne o humanitárnu pomoc na základe vojenského konfliktu, v Afrike cez danú zbierku realizujeme rozvojové projekty. Je ale možné vycítiť odlišné vnímanie ľudí chudoby a núdze v Afrike a v Európe.
V čom spočíva vaša pomoc ľuďom na Ukrajine?
Najskôr sme začínali v sociálnych projektoch, podporovali sme charitu v meste Kolomyia. Tam nie sú charity financované štátom a táto konkrétne rozvíja rôzne aktivity, jednou z nich je farma. Financovali sme zakúpenie včelích úľov a včelstiev. Podporujeme aj ľudí, ktorí museli odísť z východu Ukrajiny. Kupovali sme im postele, kotly, posielali tony šatstva.
Gro podpory ide na západ Ukrajiny, naposledy ste tam boli koncom minulého roka.
Podľa oficiálnych údajov je tam okolo 2 000 presídlencov, ale neoficiálne je toto číslo oveľa vyššie. Sú to väčšinou ženy s deťmi, matky, lebo muži buď museli ostať vo východných častiach Ukrajiny pre mobilizáciu, alebo tam ostali aj dobrovoľne. Časť ľudí býva u príbuzných, časť ubytuje samospráva. Tá však nebola pripravená na takéto masy. V jednej izbe býva napríklad osem až dvanásť ľudí. V dvojizbovom byte bývajú tri rodiny. Často tam nie je ani chladnička, dostatok postelí.
S akými ľuďmi ste sa tam stretli?
Bola tam napríklad pani, ktorá povedala, že podnikala, mala obchod, ale prišla o všetko. Bola z východnej Ukrajiny. Prosila, zoberte ma na Slovensko, som ochotná upratovať, robiť čokoľvek, len nech môžem začať normálne žiť. Mnohí si hľadajú prácu v Mukačeve alebo Užhorode, ale všeobecne je tam vysoká nezamestnanosť, tak je to pre nich ťažké. Jedna pani hovorila, ako je ochotná robiť za minimum, len aby pracovala. Tým, že sú pre domácich cudzí, tak sa ich aj boja zamestnať. Alebo aj nemajú možnosť ich zamestnať.
Z čoho tie rodiny žijú? Ja som bola na Ukrajine vlani v lete a miestni obyvatelia v západnej časti hovorili, že prisťahovalci z východnej časti dostávajú od štátu veľké príspevky, ktoré míňajú na alkohol, robia neporiadok a domáci tak nemajú k nim dôveru.
Kým sme tam boli napríklad my, príspevky vyplácané nemali. Ľudia z východu mali vôbec problém, aby im bol vyplatený dôchodok. Jedna pani hovorila, že dôchodok nedostala päť mesiacov. Skôr tam bolo riziko, že im od novembra nebudú vedieť zaplatiť ani ubytovanie. S takýmto negatívnym postojom som sa nestretla. S ľuďmi, čo sme sa streli, tak mali skôr obavy zo západnej časti lebo na východe sa šíri propaganda o fašistoch na západe. Západ Ukrajiny vnímali ako fašistický. Niektorí sa báli aj utiecť. Nevedeli, čomu majú veriť. Medzi obyvateľstvom sa šírili dezinformácie. Mnohí hovorili, že aj keď utekali, tak nevedeli, čo ich čaká, či neprídu o život, napríklad aj v iných častiach ako na východe.
Ako ženy vnímajú to, že ich muži bojujú?
Veľmi ťažko. Pre mňa boli tie rozhovory najťažšie v živote. V podstate tam nebolo nikoho, kto by v rodine neprišiel aspoň o jedného člena. Bola tam jedna pani, ktorej zastrelili manžela. Hovorili, ako sa každý deň modlia, aby to skončilo. Bola som prekvapená z toho, že sledovali dennú tlač. Každé stretnutie politikov im prinášalo akoby nádej o konci vojny.