Jadrové elektrárne chcú aj arabskí šejkovia

Je pravda, že aj viaceré ázijské krajiny chcú mať atómové elektrárne?
Práve preto som nedávno bol členom delegácie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ktorá pomáha s výchovou špecialistov niektorým štátom, ktoré doteraz nemajú atómové elektrárne a majú záujem o ich výstavbu. V databáze Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu je celkovo 28 takýchto krajín.

Napríklad?
Sú to v prvom rade Spojené arabské emiráty, ktoré už jadrovú elektráreň stavajú. Potom sú to predovšetkým Turecko, Vietnam a Bielorusko, ale aj Bangladéš, Malajzia, Jordánsko, Thajsko a ďalšie štáty. V prípade SAE sa realizuje kórejský projekt reaktora APR 1400. Turecko, Vietnam a Bielorusko majú podpísané dohody o dodávke elektrární s Ruskom.

Jozef Mišák Jozef Mišák

Bielorusko sa rozhodlo, že chce atómovú elektráreň napriek tomu, že havária v Černobyle ho postihla najviac? A prekvapujúce sú aj kroky Spojených arabských emirátov, ktoré majú plyn a ropu takmer zadarmo.
Pri všetkých štátoch je veľmi dôležité, či si majú z čoho vyberať pri voľbe zdroja. V Bielorusku zrejme veľa možností nemajú. Pre SAE je asi výhodnejšie vyťaženú ropu predať a pre svoju potrebu si vyrábať elektrinu z uránu. Navyše emiráty po pár desiatkach rokov zostanú bez ropy a začínajú sa na to pripravovať.

Na čom okrem toho ešte pracujete?
V prevažnej časti ide o projekty zvyšovania bezpečnosti jadrových elektrární po Fukušime a prácu na projektoch nových elektrární. Napríklad pre tretí a štvrtý blok Mochoviec ÚJV vypracoval úvodný projekt. Overovali sme a overujeme bezpečnostnú dokumentáciu, ktorú robil slovenský VUJE. Napríklad pred pár dňami som bol v Mochovciach, kde sme hovorili o metodike overovania výsledkov radiačných následkov reaktorových havárií. V Česku pomáhame pri príprave tretieho a štvrtého bloku v Temelíne či piateho bloku v Dukovanoch. Mojou úlohou je predovšetkým kontrola súladu projektov s národnou legislatívou či s medzinárodnými štandardami.

Mnohým ľuďom dodnes leží v žalúdku odstavenie bohunickej elektrárne V1, ku ktorému nás donútili prístupové zmluvy do EÚ.
Keď som sa stal predsedom Úradu jadrového dozoru, existovalo rozhodnutie Československej atómovej komisie, že elektráreň V1 musí byť buď odstavená, alebo zrekonštruovaná na porovnateľnú úroveň bezpečnosti s inými jadrovými zariadeniami. Po rozdelení federácie našou prvou úlohou bolo zvýšiť bezpečnosť elektrárne na prijateľnú úroveň. Stálo to veľa úsilia a stovky miliónov dolárov a neskôr, už po mojom odchode, Úrad jadrového dozoru na základe vlastného hodnotenia a viacerých medzinárodných misií rozhodol, že elektráreň má súhlas na prevádzku na ďalších desať rokov. Potom však zasadla naša skupina pre prístupové rokovania s EÚ a urobila politické rozhodnutie o odstavení, ktoré považujem za zneváženie tých stoviek človekorokov a stoviek miliónov dolárov. Opakujem, to rozhodnutie bolo politické, pretože z bezpečnostného hľadiska bola úroveň elektrárne prijateľná.

V akom stave bola elektráreň pri odstavení?
Technický stav sa dá charakterizovať ako veľmi dobrý. Po dvadsiatich rokoch prevádzky bolo vyčerpaných menej ako 20 percent zo životnosti elektrárne. Takže V1 pokojne mohla fungovať ešte ďalšie desaťročia.

Na rozdiel od ostatných slovenských atómok blok V1 v Bohuniciach nemal takzvaný barbotážny systém, ktorý v prípade havárie zachytáva chladivo unikajúce pri poruche primárneho okruhu.
To je pravda. V1 bola totiž elektráreň pôvodnej ruskej koncepcie, ktorá bola založená na predchádzaní vzniku havárií a mala menej výkonné systémy na zvládanie havárií. Namiesto barbotážneho systému mala V1 pomerne malé hermetické boxy s objemom 12-tisíc kubíkov. Keby vznikla havária, na boxoch boli inštalované veľké klapky, ktoré sa pri určitom pretlaku otvorili a vypustili tlakovú vlnu do ovzdušia. V tejto vlne bola úroveň rádioaktivity nízka. V rámci zvyšovania bezpečnosti sme však pristúpili k zlepšeniu, pri realizácii ktorého boli okrem ďalších opatrení boxy prepojené s osemstokubíkovou nádržou s vodou, takže elektráreň bola po tomto vylepšení schopná zvládnuť aj roztrhnutie hlavného cirkulačného potrubia.

Keby padlo rozhodnutie, že V1 má opäť začať vyrábať elektrinu, bolo by to reálne?
Teoreticky je možné všetko. Ale myslím si, že dnes by do toho už nikto nešiel, pretože by si to vyžadovalo ďalšie veľké investície. Dnes už sú požiadavky na bezpečnosť elektrární zasa o stupeň vyššie. Všetky bloky totiž musia zvládnuť aj ťažké havárie podobné ako vo Fukušime tak, že reaktor síce môže byť zničený, ale nesmie byť vo veľkom rozsahu ohrozené okolie. V dnešných projektoch musia byť veľké úniky rádioaktívnych látok do okolia elektrárne prakticky vylúčené.

Ako to možno zabezpečiť?
Napríklad elektráreň musí mať systém na odtlakovanie primárneho okruhu a na likvidáciu vodíka v ochrannej stavbe. Musí sa zabezpečiť stabilizovanie roztavenej aktívnej zóny, ktorá by v opačnom prípade pri určitej konfigurácii taveniny dokázala pretaviť niekoľko metrov hrubý betónový základ v priebehu jedného dňa. Samozrejme musí byť zabezpečený dlhodobý odvod tepla. Inštalácia zodpovedajúcich opatrení realizovaných na slovenských jadrových blokoch zabezpečí, že radiačné následky ťažkej havárie sú porovnateľné s následkami oveľa miernejších havárií. Laicky povedané, človek, ktorý by jeden rok stál dva kilometre od elektrárne na hranici ochranného pásma, by dostal dávku porovnateľnú s prirodzeným pozadím, ktorému sme vystavení všetci a je niekde medzi dvoma až tromi milisievertmi.

Ale vesmírne žiarenie je iné ako žiarenie z častíc v atómke.
Z fyzikálneho hľadiska áno. Ale v tomto prípade hovoríme o takzvanej efektívnej dávke žiarenia, ktorá je meradlom zdravotných účinkov na ľudský organizmus. Čiže keď sa porovnáva rovnako vysoká efektívna dávka žiarenia z vesmíru, televízneho prijímača alebo atómovej elektrárne, účinok na organizmus je rovnaký.

Pred pár týždňami sa na internete objavila údajná e-mailová komunikácia ľudí zainteresovaných do stavby novej mochoveckej elektrárne. Zo správ vyplýva, že pracovníci majú obavy o bezpečnosť.
Podľa mojich informácií išlo o komunikáciu z firmy, ktorá sa nepodieľa na realizácii jadrovej časti elektrárne, ktorú vykonáva spoločnosť Škoda JS. Okrem toho je výstavba elektrárne realizovaná v súlade so schváleným režimom zabezpečenia kvality, ktorý je dozorovaný Úradom jadrového dozoru. Som presvedčený, že výstavba elektrárne spĺňa všetky podmienky, ktoré sú na ňu kladené.

Poďme trochu nazrieť do budúcnosti. Kedy by mohla vzniknúť prvá komerčná atómka, v ktorej už bude reaktor štvrtej generácie využívajúci vyhorené jadrové palivo zo súčasných elektrární?
Aj keď reaktory štvrtej generácie sú už dnes v prevádzke, ich komerčné využitie očakávam okolo roku 2050. Je potrebné urobiť ešte veľa práce, ale jej výsledkom bude v určitom zmysle obnoviteľný zdroj energie, pretože tzv. množivý reaktor je schopný pri svojej činnosti vyrobiť väčšie množstvo paliva, ako sám spotrebuje. V súčasných reaktoroch viac ako 99 percent prírodného uránu zostáva nevyužitých, množivý reaktor je schopný transformovať nevyužitý zvyšok na použiteľné nové palivo. Kedysi som odhadol, že okolo roku 2050 z vyhoreného paliva uskladneného na Slovensku by bolo možné získať dostatok energie na pokrytie celej spotreby krajiny počas nasledujúcich viac ako 1 300 rokov.

Čo je najväčším problémom pri realizácii týchto reaktorov? Problémom je vývoj vhodného paliva a predovšetkým použité materiály. Tento typ reaktorov by totiž mal z dôvodov vyššej účinnosti a rozšírenia možností priemyselného využitia pracovať pri pomerne vysokej teplote okolo 800 až 900 stupňov a vytvoriť materiály, ktoré to zvládnu, je náročné. V Európe sa perspektívne uvažuje s tromi typmi reaktorov, z ktorých jeden je chladený tekutým sodíkom, druhý plynom a z tretieho bude odvádzať teplo tekuté olovo.