Sebestačnosť v ovocí ozdraví krajinu

Mohli by sme byť sebestační v produkcii ovocia?
Už dávno sme mohli byť, veď naši dedovia patrili k tradičným pestovateľom čerešní, sliviek, jabĺk a hrušiek. Potenciál krajiny je zhruba 200-tisíc ton ovocia ročne, tohto roku dopestujeme možno 50-tisíc ton. Mohli by sme byť vývozcami, ale sme čistými dovozcami, keď ročne dovezieme 100-tisíc ton ovocia. S každým dovezeným jablkom blokujeme zamestnanosť na slovenskom vidieku, prospech, zdravie a krásu zo sadov si užívajú konkurenti.

Prečo sa nevie slovenské ovocinárstvo rozhýbať, keď máme jedny z najlepších podmienok na pestovanie jabloní, nosného druhu ovocia?
Už dve desaťročia si nevie štát rady s usporiadaním vlastníckych vzťahov. Nikto si nepostaví dom na cudzom pozemku, ani sad sa nedá založiť na cudzom. Rozdrobené vlastníctvo k pôde bráni rozvoju ovocinárstva. Okrem toho založenie moderného sadu nie je lacné. Hektár vyjde na 50-tisíc eur a na uživenie rodiny ovocinára treba 5 až 7 hektárov. Za štvrť milióna eur si našinec radšej postaví dom. Ak aj máte pozemok a zabezpečené financie, dôležitá je chuť pustiť sa do práce. Ovocinárstvo si vyžaduje oddaného človeka.

Ako vyzerá súčasné ovocinárstvo?
V minulosti boli sady na ploche okolo 16-tisíc hektárov. Aktuálne sú tzv. registrované sady na výmere vyše 7-tisíc hektárov, ale rodiace sady majú plochu len 3-tisíc hektárov. Až priveľa sadov nerodí vôbec, alebo to, čo sa v nich urodí, zostane popadané pod stromami, v lepšom prípade si na vidieku vypália ovocný destilát. Kvalitného konzumného ovocia je málo. Oficiálne registrujeme 300 ovocinárov, ale členmi ovocinárskej únie je z nich iba 35. Tento zlomok ovocinárskej základne dopestuje okolo 80 percent slovenskej produkcie ovocia.

Koľko ovocia ročne dopestujú záhradkári?
Ich produkcia ide nad rámec výroby komerčných pestovateľov a odhaduje sa na 10– až 15-tisíc ton. Žiaľ, veľká časť záhradkárskeho ovocia sa znehodnotí, pretože drobnopestovatelia nedokážu všetko spotrebovať a najmä preskladniť. Tradičné zaváranie ovocia, výroba lekvárov a džemov sa znižuje z roka na rok. Pre mladé domácnosti je pohodlnejšie a lacnejšie kúpiť si hotový kompót a lekvár, ako ho prácne spracúvať.

Akým smerom sa uberajú moderné ovocinárske krajiny a akým Slovensko?
Vyspelí svetoví ovocinári budujú sady dvojakého typu. V jedných pestujú ovocie určené na priamy konzum a v druhých ovocie pre konzervárne a lisovne ovocných štiav. V sadoch na priamy konzum je stále veľa ručnej práce a náklady na jeden kilogram ovocia dosahujú 35 až 40 centov. V cene sa premietajú siete a delá proti ľadovcom a krúpam, ochrana proti mrazom. V "muštových“ sadoch rastú odrody, ktoré dobre "lejú“ šťavu. Všetko sa tu robí mechanicky, kilogram jablka vyjde na 15 až 18 centov. Slovensko nemusí nič objavovať, len uplatniť tento model.

Produkčné sady sú len na ploche 3 000 hektárov. Akú výmeru treba na dosiahnutie sebestačnosti?
Prekvapujúco nie veľkú, okolo dvetisíc hektárov. Ak to myslíme so sebestačnosťou v ovocí vážne, potom sa však žiada do roku 2020 vysadiť dvojnásobne väčšiu plochu, teda 4 000 až 4 500 hektárov. Totiž priebežne bude treba obnoviť rodiace, ale už starnúce sady.

V rámci priamych platieb má špeciálna rastlinná výroba dostať v období rokov 2014 až 2020 vyššie podpory. Pomkne ju to vpred?
Je to dobre mienené, ale môže sa objaviť veľa ovocinárov, ktorí držia staré sady. Povedia, máme ovocné sady, dajte nám podporu! Ak podpora nebude závisieť od skutočne trhovej produkcie, nikam sa nedostaneme. Viazal by som podpory na určitú intenzitu výroby. Napríklad, dopestuješ 30 – 40 ton jabĺk z jedného hektára pôdy, dostaneš dotáciu. Peniaze nemôžu ísť do stratena, ale musia priniesť efekt.

Ako štyridsiatnik ste so spoločníkom založili prosperujúcu ovocinársku firmu. Sme schopní postaviť sa ako krajina na vlastné ovocinárske nohy?
Vraví sa, že nádej zomiera posledná. Slovensko má v rukách obrovskú výhodu, ktorú nemá nik v Európe. Dorábame výborný biologický materiál, výpestky, ktoré sadia v celej Európe. Keby bolo treba, mohli by sme vysadiť tisíc hektárov ročne.

Považujete teda cieľ zamestnať v ovocinárstve vyše štyritisíc ľudí za reálny?
Každý hektár sadu vyvolá vznik jedného pracovného miesta – vo výrobe, úprave, skladovaní a distribúcii ovocia. Je to akoby jedna obrovská automobilka, ktorá môže byť zelenými pľúcami krajiny produkujúca výnimočne kvalitné ovocie. Veľké rozdiely medzi dennými a nočnými teplotami, medzi letom a zimou spôsobujú, že slovenské jablká, marhule, broskyne, slivky sú lepšie vyfarbené a aromatickejšie ako dovážané ovocie. Využime tento potenciál.

Na vidieku hľadajú prácu tisícky ľudí. Sady by však mali zakladať kvalifikovaní ľudia. Aký je záujem o štúdium ovocinárstva?
Ročne skončí ovocinársku špecializáciu na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite 7–10 mladých mužov a žien.

Nie je to málo?
Nie, tento počet by mal stačiť. Mňa však mrzí, že v spoločnosti došlo k dehonestácii ľudí, ktorí fyzicky pracujú. Všimol som si, že v iných krajinách hľadia s väčšou úctou na človeka, ktorý pracuje na poli. Keď kedysi padol chlieb na zem, zodvihli sme ho a pobozkali. Človeka, ktorý pracoval na poli, každý okoloidúci pozdravil a dnes na to zabúdame. Nečudo, že teraz zbierame horké plody.

Je ťažké získať zručných pracovníkov na prácu do sadu?
Práca v sade má rub aj líc. Sme schopní aj brigádnikov naučiť správne orezať stromy, robiť prebierku plodov. Preto nechápeme nové opatrenia komplikujúce prácu na dohodu. Nech si hovorí ministerstvo práce a sociálnych vecí čo chce, ale ovocinárstvu, zeleninárstvu či vinohradníctvu neprospeli. Nakúpili sme stroje na orezávanie stromov, aby sme neplatili vysoké odvody za "dohodárov“, ale sadom to neprospieva a zamestnávame menej ľudí. Bolo toto cieľom? Zrejme nie.