Ľudia nad 18 rokov mali nárok na kupónovú knižku, v ktorej boli šeky na tisíc bodov. Výsledkom bolo, že v rokoch 1991 až 1993 sa previedol do súkromných rúk majetok 678 firiem v hodnote vyše 169 miliárd korún. Po osamostatnení však privatizačné procesy nadobudli divoký priebeh.
Druhá vlna kupónovej privatizácie bola zrušená a Mečiarova vláda ako náhradu schválila v roku 1995 dlhopisy, na ktoré neskôr štát dal vyše 30 miliárd korún. Mečiarova vláda predávala podniky pod trhové ceny domácim investorom s tým, že pri nižšej cene budú mať väčší priestor na investície, čo pre štát neskôr prinesie dane. Háčik bol však v tom, že investície sa často nekonali a niektoré podniky boli sčasti vytunelované. Takým bol napríklad príbeh AB Kozmetiky, ktorá napokon išla v roku 2003 do konkurzu len s budovami a pozemkami.
Slovenskom však otriasal najmä predaj bývalej Nafty Gbely – spoločnosti, ktorá ovládala strategické zásobníky zemného plynu. Štvrtý najziskovejší slovenský podnik dala vláda v roku 1995 podnikateľovi Vladimírovi Poórovi. Za takmer 46 percent akcií mala jeho firma Druhá obchodná zaplatiť 500 miliónov korún, z ceny sa mohli sčasti odrátať investície. Cena sa mohla kupcovi rýchlo vrátiť na dividendách so zisku. Nafta Gbely totiž ešte v roku 1995 zarobila v hrubom viac ako miliardu korún. Rozvoj Nafty sa nekonal.
Účet bol v roku 1999 nasledujúci: strata dve miliardy, problémy s peniazmi, hrozba bankrotu. Vtedajší šéf Nafty Arpád Demko rok 1999 charakterizoval citátom zo zápisu vedenia jednej dcérskej firmy Nafty: „… v prvej polovici roka došlo k trom závažným kalamitám – snehovej, povodňovej a cashovej“.
Demko ďalej sumarizoval: „Vrtná činnosť stagnovala, opravy sond tiež, čo sa podpísalo pod ďalší fenomén – nemáme žiadne prírastky zásob a žijeme z minulosti na úkor budúcnosti.“
Za Mečiarovej vlády v rokoch 1995 až 1998 kupci získali účtovný majetok podnikov v sume 109 miliárd korún a zaplatili zaň len necelých 31 miliárd a ďalších 13 miliárd sa zaviazali investovať. Dzurindove dve vlády v rokoch 1998 až 2006 privatizovali najmä strategické podniky a za majetok v účtovnej hodnote asi 98 miliárd korún štát zinkasoval zhruba 293 miliárd korún.
Aj Dzurindove vlády sa pri privatizácii nevyhli škandálom. V roku 2002 vláda predala 49 percent akcií najziskovejšieho podniku SPP aj s manažérskymi právomocami za 109 miliárd korún. V roku 2012 nemeckí a francúzski akcionári mali peniaze za kúpu plynární cez dividendy už späť a podnik ponúkli na predaj. Podľa analytika to bol dôkaz, že SPP bol sprivatizovaný pod cenu.
„Návratnosť na úrovni desiatich rokov je však veľmi rýchla. Je pravdepodobné, že štát mohol pri predaji požadovať vyššiu cenu. Ideálna doba návratnosti pri podobných investíciách je tak okolo dvadsať rokov,“ povedal analytik spoločnosti Next Finance Martin Prokop. Na druhej strane na kúpu SPP prišla v roku 2002 len jedna ponuka a ak by ju štát neakceptoval, SPP by bol naďalej štátny podnik, s čím boli roky predtým sprevádzané viaceré škandály o nehospodárnosti a prepojení podniku na podnikateľov blízkych politickým stranám…
Druhá Dzurindova vláda spolu s ministrom Ivanom Miklošom sa prepočítala aj pri privatizácii Slovenských elektrární. Nechala totiž privatizérovi talianskemu Enelu v podniku na investície dividendy zo ziskov, ktoré by inak štát ako 34-percentný akcionár mohol inkasovať. Kabinet pred viac ako siedmimi rokmi odhadoval, že takto Enelu nechá za roky 2006 až 2010 spolu asi 33 miliónov eur. Ukázalo, že štát sa vzdal 10-násobne väčšej sumy – 330 miliónov eur. Peniaze z nevyplatených dividend použili elektrárne najmä na dostavbu Mochoviec, ktorá sa však aj tak odďaľuje a rozpočet na projekt sa navyšuje.
Na mieste je tiež otázka, či privatizačná cena za 66 percent akcií elektrární na úrovni vyše jednej miliardy eur nebola prinízka, keďže len z dividend za päť rokov mal Enel nárok na zhruba 640 miliónov eur, aj keď tieto peniaze išli tiež do Mochoviec.
Privatizačné ambície mala aj vláda na čele s Ivetou Radičovou, ktorá ich však po páde nestihla zrealizovať. Kabinet na čele s Robertom Ficom privatizáciu odmietal. Nateraz sa však hovorí o vstupe investora do nákladných železníc Cargo a tiež odpredaji zvyšného podielu v Slovak Telekome.